maráti sa v ňom rozhodli spáchať samovraždu. Ich čin výrazne narušil banálny život v tirolskej dedine. Pre KLAUSA HÄNDLA to bola príležitosť vyrozprávať, aké Tirolsko naozaj je.
Udalosť, ktorou ste sa nechali inšpirovať, sa vo vašom rodnom kraji stala už v 90. rokoch. Prečo ste sa týmto príbehom tak dlho zaoberali?
„Som presvedčený o tom, že všetko, čo robíte, je osobné. Ja som stratil veľa priateľov, lebo spáchali samovraždu. Druhá vec je, že som bol v dedine nablízku, keď sa to stalo a prežíval som ten šok spolu s okolím. Bol som úplne zničený, tá udalosť mala neuveriteľnú silu. A keď som videl na obrazovke scény, ktoré sme nakrútili, uvedomil som si, že toto je zároveň obraz Tirolska z môjho detstva.“
Tirolsko vo vašom filme nie je zobrazené práve ako ideálne miesto na život, ako sme zvyknutí z rôznych heimatfilmov – žiadne jódlovanie a nedotknutá príroda.
„Tirolsko vyzerá presne ako v našom filme. Marec je na rozdiel od iných ten pravý heimatfilm. Dohodli sme sa dokonca, že nepoužijeme ani jeden záber na hory. Čo sa nám úplne nepodarilo, keďže napokon sa tam jeden krátky záber dostal. Chceli sme, aby dedina vyzerala ozajstne, aby tam bola špina, ktorá je aj v Tirolsku. Obyčajne túto oblasť zobrazujú ako idylické miesto, plné zelene, so svahmi na lyžovanie. Ale v skutočnosti je tam plno áut, rieka je hnedá, ľudia bývajú v škaredých nevkusných domoch, a celé to dokresľuje otrasný zvuk z malých osobných lietadiel, ktoré neustále vidíte na oblohe. S nimi sme mali napríklad veľký problém pri nakrúcaní. Vždy, keď sa konečne vyjasnilo a chceli sme nakrúcať, tak väčšinu času sme strávili čakaním, kým tie posrané lietadlá pristanú.“
Marec je malý „nezávislý“ film, ako ste ho financovali?
„Som zároveň producent filmu. Na začiatku som mal len málo peňazí. Dal som dohromady svoje úspory a požičal som si nejaké peniaze aj od príbuzných. Neskôr sme získali podporu od Tirolského filmového fondu Cine Tirol. Boli veľmi štedrí a dali nám 50 000 eur. Bolo to ako vyhrať v lotérii.“
Predpokladám, že v Rakúsku existuje aj komerčná produkcia, ktorá nemá podobné problémy.
„V Rakúsku vzniká veľa ľahkých ,kabaretných' komédií. Máme veľa populárnych stand up komikov, ktorí svoju popularitu využívajú vo filme. Niektoré majú veľký komerčný úspech a ak sa podaria, najmä ak scenáristi dokážu napísať úlohu priamo pre ich špecifický prejav, dajú sa pozerať. Mňa však nudia a spravidla platí, že čím je film populárnejší v Rakúsku, tým menej sa mu darí v zahraničí. Často sa neuchytí ani v Nemecku.“
Čo sa vybaví festivalovým divákom v súvislosti s rakúskou kinematografiou, je experimentálny film Seidl, Haneke. V literatúre je známa napríklad Elfriede Jelinek. Ako ich vníma domáce publikum?
„Myslím, že Rakúsko žije z týchto hodnôt hlavne navonok, ale vnútri si ich väčšina ľudí neuvedomuje. Takzvaní intelektuáli ich veľmi intenzívne vnímajú. Napríklad hry Elfriede Jelinek sú veľmi dobre navštevované. Inscenujú ju len tí najlepší režiséri, takže predstavenia sú kvalitné. Jelinek je veľmi uznávaná. Bola aj dlho predtým, ako dostala Nobelovu cenu za literatúru. Ale hovoríme o ľuďoch, ktorí chodievajú do divadla. Tých je asi pol percenta. Obyčajne do divadla chodí pomerne málo ľudí, ale keď hrajú Jelinek, tak je divadlo plné.“
Ale ju ako osobnosť azda pozná viac ako to pol percento, ktoré chodí do divadla?
„Áno, ale viete prečo? Pravicová strana slobodných FPÖ mala kedysi predvolebné bilbordy, ktoré oznamovali niečo v zmysle ’Chcete radšej podporovať Jelinek, Peymanna či Scholtena, ak chcete peniaze pre naše deti?’, alebo nejaká taká sprostosť. Bola to taká podpásovka a všade sa o tom rozprávalo a písalo. Jelinek bola vždy verejná osobnosť. Silne vystupovala proti Haiderovi, aj proti nemu napísala hru Les Adieux. Je vyhľadávanou komentátorkou každodenných politických udalostí. Výnimočná analytička, často veľmi cynická. Je neoddeliteľnou súčasťou nášho kultúrneho prostredia. Keby sme ju nemali, veľmi by nám chýbala.“
Podobne ako diela jej filmových kolegov, jej knihy odohrávajúce sa v každodennom Rakúsku sú tiež pomerne depresívne. Prečo?
„Možno na prvý pohľad sa zdá, že takto vyzerajú len rakúske filmy, lenže pozrite sa napríklad na Fínsko. Spomenul som si momentálne na Kaurismäkiho. Stále hovoríme o typických znakoch rakúskeho filmu, ale keď porovnávame Seidla či Hanekeho s Kaurismäkim zistíme, že majú tiež veľa spoločné. Nemyslím si, že ukazovať veci, aké naozaj sú a ako plynie každodenný život, je len rakúska tradícia.“
Spravidla platí, že čím je film populárnejší v Rakúsku, tým menej sa mu darí
v zahraničí. Často
sa neuchytí ani
v Nemecku.
Autor: Ondrej Starinský (Autor je filmový publicista)
