Je slávnym autorom klipov pre Depeche Mode, aj autorom najznámejších fotiek U2. A predsa bol ANTON CORBIJN donedávna nováčikom – medzi filmovými režisérmi. Jeho debutom je film Control o Ianovi Curtisovi, lídrovi jeho obľúbenej skupiny Joy Division. Priniesol mu standing ovation v Cannes a nomináciu na Európsku filmovú cenu za najlepší debut. Control nevníma ako hudobný film. Tento exkluzívny rozhovor vznikol pri pražskej premiére a Corbijn sa tam snažil vyhýbať aktivitám, ktoré ho preslávili.
Kedy ste začali premýšľať o tom, že nakrútite celovečerný film?
„Nemám filmárske vzdelanie, takže nikdy som necítil dostatok sebadôvery. Až pri čítaní scenára s Curtisovým príbehom som si povedal, dobre. Poznám ho, stretli sme sa, robili sme spolu, takže v tom by som mal hádam výhodu pred inými režisérmi, ktorí ho tak dobre nepoznali. “
Pomohlo vám, že fotíte a nakrúcate videoklipy?
„Určite, všetko je to vizuálny spôsob vyjadrovania, a ja som už vo videoklipoch skúšal vyrozprávať nejaký príbeh. Ten bol však vždy len abstraktný. Ale vo filme je dôležitý aj skutočný príbeh a to, ako ho podajú herci. Pracovať s hercami, dávať im príkazy, priviesť ich k tomu, aby cez nich príbeh ožil, to bolo pre mňa čosi nové. Musel som sa učiť režírovať.“
Pre film bol veľmi dôležitý casting. Ako ste našli Sama Rileyho?
„Našiel som ho v severnom Anglicku, asi rok nato, ako som začal s hľadaním hlavnej postavy. Sam mal výhodu, že sa na Iana Curtisa dosť podobal a že bol neherec. Nehercovi môžete veriť, nevravíte si pri ňom, aha, to je ten chlapík, čo hral v Jamesovi Bondovi! No a Sam dokonca aj spieva - to sa hodilo, lebo všetky hudobné vystúpenia sme nakoniec nahrávali live. Ale dlho sa mi nechcelo veriť, že to s ním vyjde, pretože sa mi zdalo nemožné, že niekto taký naozaj existuje.“
VIDEO: Trailer k filmu Control
Ako sa Sam pripravoval?
„Nebol fanúšikom Joy Division, ich hudbu nepoznal. Začal teda skúmať a prešiel všetkým, čo bolo dostupné na internete. To boli najmä televízne vystúpenia. Chcel som od neho, aby sa naučil tancovať ako Ian. To bola citlivá vec, pretože fanúšikovia si myslia, že Ian je nedotknuteľný, a čokoľvek, čo by nevyzeralo ako jeho spôsob tancovania, by ofrflali. Takže Sam cítil, že chcem od neho naozaj vážnu robotu – a bol v nej fantastický.“
Sam bol vraj aj na castingu k filmu Nonstop párty od Michaela Winterbottoma. Máte rád ten film?
„Mám ho rád, je zábavný, ale viete, je to len karikatúra. Aj v ňom vidno, ako Ian Curtis zomiera. To je veľmi citlivá vec, a mne sa zdá, že v tomto prípade nebola veľmi citlivo nasnímaná. Ja som sa snažil ísť trochu viac do hĺbky. Syn Tonyho Wilsona mi potom napísal, že je šťastný. Páčilo sa mu, ako som vykreslil jeho otca a bol rád, že si ho ľudia budú pamätať takto, nie ako karikatúru z Winterbottonovho filmu.“
Ako sa vám zháňali peniaze?
„Veľmi ťažko. Nakoniec som film financoval sám. Nakrúcanie aj čas postprodukcie. Bol to risk, bol som najväčší investor a uzavrel som všelijaké zmluvy. Každý týždeň som potreboval viac peňazí, obháňal banky a vravel, prosím, uvoľnite mi ďalšie peniaze.“
Prečo to bolo také ťažké?
„Investorom sa nevidelo, že film chceme robiť čiernobiely. A samozrejme, odrádzalo to, že ja som začiatočník a Sam Riley absolútne neznámy. Ale nakoniec sa všetko, čo sa zdalo byť negatívom, obrátilo a presne za tie isté veci dnes náš film ospevujú. Ľuďom sa páči, ako je film spravený, páči sa im čiernobiela a sú očarení Samovým hraním. No a kameraman Martin Ruhe, ten je fakt skvelý. Je priamy človek, taký nemecký typ, všetko hneď veľmi jasne vidí. Bolo dôležité, že obaja sme tento film naozaj chceli robiť. Len tak sa dá dopracovať k najlepšiemu výsledku.“
Pre Joy Divison ste robili aj klip k piesni Atmosphere. Ten ste tiež robili na širokouhlé plátno a v čiernobielom. Náhoda?
„Keď sa pozeráte na moje videá, vidíte, že už pri nich som mal filmové ašpirácie. Ale bez toho, že by som si trúfol na to myslieť. To mi museli vnuknúť iní a oveľa neskôr. Širokouhlú formu som si pre Control vybral preto, aby ľudia videli, že hudobný film sa dá robiť inak, ako sú zvyknutí vidieť. Tak sa robia westerny, ktoré ma vždy fascinovali, ale pre televízne videá to je veľký luxus. Som rád, že som to teraz mohol využiť, myslím si, že kompozície sú úžasné.“
Pôvodným materiálom bol však zrejme farebný film.
„Áno, ale najprv som vyskúšal všetky dostupné čiernobiele filmy. Je ich dosť málo, a sú aj veľmi zrnité. Pri nakrúcaní by som to nemal čas riešiť a nebol by som rád, keby nakoniec film budil dojem, že je nakrútený na Super 8. Nakrúcal som teda na farbu, a tým som mal nad všetkým väčšiu kontrolu. Potom som už obraz len previedol do čiernobielej.“
Kde ste nakrúcali?
„Takmer všetky interiéry sme nakrútili v Nottinghame. V štúdiách sme postavili dom. Raz sa Ian pozrie z okna von a to je jediný záber, ktorý sme spravili zo skutočného domu. Tri dni sme nakrúcali aj v Macclesfielde, kde Ian žil. Najmä ulice okolo jeho domu, aby bolo trochu vidno aj hory a aby ste získali predstavu, aké to asi bolo, keď sa pozrel z okna. Ukázalo sa, že veľmi fungujú dlhé zábery, napríklad, ako ide Ian do roboty a má kabát, na ktorom má napísané Nenávisť.“
Je pravda, že ste kvôli hudbe Joy Division kedysi opustili Holandsko?
„Áno. Viete, ja mám britskú hudbu vo všeobecnosti veľmi rád. A v tom čase som v Holandsku nebol veľmi šťastný, preto som začal rozmýšľať, čo budem robiť. A vtedy som počul hudbu Joy Division a rozhodol sa, že musím byť tam, kde tá hudba vzniká. Nakoniec som ich onedlho stretol a začal ich aj fotiť.“
To musel byť pre vás zázrak.
„Celé to bolo úžasné. Presťahovanie do Anglicka zmenilo môj život, mojej fotografii sa otvorili nové možnosti. Potom som o dvadsaťpäť rokov neskôr nakrútil hraný film, a môj život sa opäť zmenil. Stále tomu neviem uveriť.“
Kniha Curtisovej manželky Debbie bola pre vás inšpiráciou. Mali ste aj iné zdroje?
„Áno, hoci nájsť čosi o Curtisovi zo sedemdesiatych rokov bolo takmer nemožné. Nie sú žiadne filmy, na ktorých by bol zaznamenaný rozhovor s ním. Nevidíte, ako chodil, ako rozprával, viete len, ako sa pohyboval na pódiu. Debbiena kniha mi, samozrejme, poskytla veľa informácií, ja som však nechcel sfilmovať Debbienu knihu. Pomohlo mi Curtisovo okolie, Wilson, New Order, mama, sestra, vďaka nim som mal o Ianovi úplnejší obraz. Takže nie je to film podľa knihy, ale film, ktorý si knihou pomohol.“
Okrem anglickej dobovej hudby znie vo filme aj skladba holandskej skupiny Supersister. Tú ste asi vybrali vy, však?
„Áno, bol to môj výber. Pesničku She Was Naked napísal Robert Jan, môj najstarší kamarát. Myslel som si, že do Control tajne niečo prepašujem zo svojej holandskej minulosti a predpokladal som, že to nikto nebude poznať. Ale zostal som prekvapený. V jednej fáze bol film pridlhý, musel som skracovať a niektoré pesničky som vyhodil. Povedal som to Stephenovi Morrisovi a on sa ma spýtal: Pieseň od Supersister tam zostala? Myslel som, že sa ma to pýta preto, lebo ju nemá rád, alebo že je holandská. Povedal som, tá je stále tam. A on mi začal rozprávať, že je najvernejším fanúšikom Supersister, že v Macclesfielde bol jediný, kto mal všetky platne. Som šťastný, že som príbeh Joy Division mohol skombinovať s kúskom vlastnej histórie.“
Ešte by som sa spýtal na herečku Samanthu Morton v úlohe Ianovej manželky Deborah. Hoci má tridsaťjeden rokov, na plátne jej veríte, že je oveľa mladšia.
„Ani ja som nechcel veriť, čo všetko dokáže, ale je to úžasná herečka, s touto úlohou žila. Keď sme začali nakrúcať, vyvrátila všetky moje pochybnosti, či taký mladý človek môže tento príbeh emocionálne prežiť. Záverečnú scénu, keď Debbie nájde mŕtve Ianovo telo, sme nakrúcali hneď na druhý deň. Ale ona to zahrala tak, ako by už videla celý film! Som šťastný, že súhlasila a prijala úlohu. Robila už s mnohými veľkými režisérmi, vie o filme oveľa viac ako ja. Niekedy som sa musel poriadne obracať, aby som zodpovedal jej otázky, prečo chcem robiť scény tak a tak. Ona ma vlastne pokrstila na režiséra.“
