Jednou z najväčších udalostí minulého roka sa stalo rozhodnutie, že Európskym mestom kultúry v roku 2013 budú Košice. S významným statusom však prišli aj peniaze a otázka, ako ďalej.
BRATISLAVA, KOŠICE. Projekt Interface, s ktorým Košice získali prvenstvo nad ostatnými mestami na Slovensku, bol zaujímavý práve pre svoju snahu „spájať okraj zo stredom“. Demonštrovať to malo i promovideo, v ktorom pankáč Aťo putuje po oficiálnych košických kultúrnych inštitúciách a na záver sa dá potetovať logom Košíc – európskeho hlavného mesta kultúry 2013.
Mestečko v meste
Ešte počas kandidatúry ponúklo mesto priestory bývalých Kasární občianskemu združeniu Bona Fide. To dovtedy viedlo nezávislé kultúrne centrum IC Culture Train. Peter Radkoff, riaditeľ organizácie, sa tak stal riaditeľom Kasární Kulturpark. Bol zároveň členom expertnej skupiny, ktorá sa aktívne podieľala na projekte Európske mesto kultúry. Spolu s Bona Fide sa v Kasárňach ocitli aj ďalšie umelecké združenia a iniciatívy – Divadlo na peróne o. z., MakeUp collective, Kassaboys, Artarch, Vydavateľstvo Pectus, Miešačka films a Music Destillery.
Ponúknutím Kasární Bona Fide a združeniam okolo neho vznikol dojem aktívnej spolupráce medzi nezávislým sektorom a mestom. Vyzeralo to veľmi dobre pred európskymi porotcami, ktorí rozhodovali o najlepších uchádzačoch. Už nešlo o projekt na papieri, pestrofarebná kulisa však skrývala niekoľko problémov, ktoré nebolo vhodné riešiť pred samotným vyhlásením víťaza.
Vklad Košíc do projektu bol symbolický nájom. Vkladom nezávislých organizácií bola ich umelecká činnosť a v prípade Bona Fide i meno a medzinárodné kontakty v sieti podobných nezávislých inštitúcií, ktoré združenie získalo vedením centra IC Culture Train. Keďže aktívna kultúra sa nedá robiť z kancelárie na opačnom konci mesta, organizácie sa do Kasární presťahovali, čo mesto spätne začalo vnímať ako zasquatovanie priestoru.
Ďalším problémom bol rozpočet, s ktorým prišli do Kasární a ktorý bol nastavený na priestor podstatne menších rozmerov. Bolo len logickým dôsledkom, že sa časom objavili finančné otázky okolo platenia energií či údržby priestorov. Diery sa noví nájomcovia snažili vykryť z prevádzkovania kaviarne, čo sa však stalo sporným bodom komunikácie s mestom.
Krátkodobá ilúzia
Život treťosektorových organizácií je bližší životu pankáča Aťa než životu mestských inštitúcií. Mnoho vecí riešia za pochodu, finančne „na kolene“. Toto improvizovanie je však vyvážené často kvalitnou dramaturgiou a projektmi, ktoré pre svoju neziskovosť nemajú šancu v oficiálnych inštitúciách.
Oficiálne otvorenie Kasární bolo začiatkom leta 2008. Polrok na obhájenie pozície je predsa len krátky čas. Mesto nezávislým organizáciám v Kasárňach nedalo dlhšiu šancu, a čo je horšie, šancu im dať ani neplánovalo. Inak by sa totiž prevádzkové výhrady, z ktorých sa neskôr stali výhrady osobné, dali riešiť výmenou vedenia, nie vypovedaním zmluvy a výpoveďou pre všetky zúčastnené organizácie.
V Košiciach sa však predsa stalo niečo, čo sa dovtedy nestalo nikde na Slovensku: pri tvorbe projektu poskytlo mesto nevídaný priestor mladým ľuďom a neoficiálnej umeleckej scéne. Práve v tom išlo o prelomovú udalosť.
Je síce trochu smutné, že mesto alebo štátna správa si nezávislý sektor všimne, až keď ho potrebuje, na druhej strane úradníci v Košiciach si nielenže si všimli nemainstreamovú kultúru, ale priznali jej aj hlas a miesto.
Bohužiaľ, určili si aj čas, dokedy tá kultúra môže hovoriť.
Kasárne z kameňa?
Po získaní titulu Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 nasledovala výpoveď. Košice si berú Kasárne naspäť a v najbližšom čase plánujú vytvoriť neziskovku, ktorá bude prideľovať peniaze i priestory organizáciám, ktoré si o ne požiadajú. Čo to znamená a ako sa neziskovej organizácii, založenej mestom, podarí ubrániť sa tlakom poslancov a rôznym politicko– ekonomickým záujmom, sa ešte len ukáže.
Zatiaľ je jasné to, že Kasárne Kulturpark sa z Centra nezávislého umenia, ako boli prezentované počas kandidatúry, menia na Centrum pre súčasné umenie s názvom Interface. V oficiálnom projekte je to prezentované ako prostredie, kde „kultúra nie je uzatvorená do kamenných budov, ale nachádza sa všade tam, kde je jej užívateľ, jej tvorca“.
Kamenné však môže byť nielen divadlo, ale akákoľvek budova so štyrmi stenami – teda i Kasárne.
