Natália Krajčovičová: Emil Stodola. Džentlmen slovenskej politiky 1862 - 1945. Kalligram, Bratislava
Človek, ktorý sleduje našu súčasnú politiku a niečo vie aj o tej minulej, môže pri slovách politik-džentlmen neveriacky pokrčiť ramenami. Historička Natália Krajčovičová sa vo svojej monografii o Emilovi Stodolovi, ktorý pobudol ešte v uhorskej a neskôr v československej politike, usiluje ukázať, že taká politická osobnosť mohla pôsobiť aj u nás.
Emil Sloboda pochádzal zo známej liptovskomikulášskej podnikateľskej rodiny, ktorá dala vedeckému svetu profesora Aurela Stodolu a slovenskej kultúre dramatika Ivana Stodolu. Pôvodnou profesiou E. Stodolu, ktorej sa vlastne venoval celý život, bolo advokátstvo, no politické pomery pred prvou svetovou vojnou aj v medzivojnovom období ho ako uvedomelého Slováka vťahovali aj do politiky.
Politik
Za Uhorska si dvakrát vyskúšal, čo znamená kandidovať v uhorských voľbách do uhorského parlamentu, no napriek nejednej nemilej skúsenosti s uhorskými pomermi nezanevrel na Maďarov. Naopak, bol presvedčený, že nový, demokratický československý štát by mal prejaviť širokú ústretovosť voči všetkým národným menšinám (ako sa v tom čase nazývali).
Sám bol prívržencom širokej samosprávy v novej republike, ktorá sa začala formovať síce ako demokratický, ale unitárny štát. S touto myšlienkou sa postavil aj do čela obnovenej Slovenskej národnej strany v marci 1921, ale v dôsledku vnútorných sporov v SNS o svojbytnosti slovenského národa a autonómii, ktoré sa azda málo ráznemu predsedovi nedarilo prekonať, sa vzdal už v septembri 1922 predsedníckej funkcie.
Vrátil sa k svojej právnickej profesii, no aj naďalej sledoval politický vývin v krajine a komentoval ho v novinách a v osobitných publikáciách, pričom zdroje pre svoje návrhy na riešenie medzietnických aj štátoprávnych pomerov v ČSR čerpal aj z iných viacnárodných demokratických štátov, najmä zo Švajčiarska.
Džentlmen
Postoj československej politickej elity v závere prvej ČSR k riešeniu menšinových otázok charakterizoval slovami, ktoré majú, myslím si, istú platnosť aj dnes: „Z podmanených stali sme sa účastníkmi hegemónie, ale nás neprenikol dostatočne duch štátnosti, trpíme ešte, povedal by som, na akýsi provincionalizmus, hoci sa naša prítomnosť stala europskejšou, svetovejšou.“ Dobre mienené Stodolove odporúčania však nenachádzali praktický ohlas v medzivojnovej politike a keď sa po nemeckej okupácii Rakúska konečne dospelo k názoru, že zmeny sú nevyhnutné, bolo už neskoro.
N. Krajčovičová charakterizuje takto zásady Stodolovho politického džentlmenstva, ktoré sú (mali by byť) aktuálne dodnes: rešpektovanie ľudských a občianskych práv, obhajovanie práv národov a národností v záujme vnútornej súdržnosti ich spolužitia, tolerancia, zodpovednosť a dôsledná demokratickosť pri ich naplňovaní.
Autor: Milan Zemko (Autor je historik.)
