V pravde je krása, také krédo by si Živé kvety mohli dať do štítu. O svojej hudbe však táto pätica príliš nemudruje. Nanajvýš podotkne, že skladá obyčajné pesničky. A ak musia byť obyčajné pesničky „alternatívou“, je to vec prostredia, nie kapely.
Pesnička je posvätná
Čistokrvný punk, folk či rokenrol nehrajú. Takisto nie gitarový indie-rock podľa vzorov z cudziny. To, na čom tejto kapele záleží, sú pesničky. Lenže aké? Také, ktoré nie sú iba slohou a refrénom v módnom zvukovom balení. Pre Živé kvety je pesnička čímsi posvätným. Veria, že slová a akordy žijú vlastným životom, vedia ťať do živého a doslova meniť svet.
Živé kvety v zrušenej relácii Pod lampou:
Tým, že je okolo pesničiek plno, sa netreba nechať zmiasť. Pretože málokto toto remeslo naozaj ovláda. Živé kvety, ktoré vyrástli v divadle Stoka, také sú. Žijú, ako spievajú a naopak, spievajú o tom, čo prežili. Tak ako pesničkári, od ktorých sa učili – Bob Dylan, Neil Young či Ryan Adams.
O smútku aj veselo
Texty píše a spieva Lucia Piussi, hudbu skladá gitarista Peter Bálik, ten, ktorý je aj naším redakčným kolegom. Z roka na rok je skupina, zomknutá okolo tejto dvojice, viac suverénna a zohraná.
U nás aj v Česku chodia na jej koncerty davy. Sociológ by sa čudoval. Jednu a tú istú kapelu považujú za svoju násťroční punkeri, prešedivelí intelektuáli aj ostrieľaní publicisti. Ich albumy sa predávajú po tisícoch a to ich vydáva malé, nezávislé Slnko records. Bez veľkého marketingu – echo sa šíri po koncertoch, od ucha k uchu.
O šiestom ich albume 12+1 vydavateľka, speváčka Šina hovorila, že bude smutný. Celkom tak to nie je. Opäť počujeme čisté, neriedené pocity, kapela však prekvapí. Uvoľnenú hymnu vie zložiť aj o beznádeji, trápení a smútku. Všetko je vec pohľadu a perspektívy a tá sa ich prípade rozšírila.
Sociológ by sa čudoval. Jednu a tú istú kapelu považujú za svoju – násťroční punkeri, prešedivelí intelektuáli aj ostrieľaní publicisti.
Zrušenie Stoky, ich domovskej scény, už Živé kvety netrápi. Novinky Farby či Človek tieň znejú ako z čias, keď sa tam ešte hrávalo veselé aj kruté divadlo. A na ich koncerte sa všetci navzájom poznali.
Menej politiky
Čoho v textoch ubudlo, je politika. O vražde študenta Daniela Tupého ani o verdiktoch Európskej únie už Piussi nespieva, jej texty sú osobnejšie. Bližšie ako ku knižnej poézii však stále majú k hiphopu.
Niekedy zaiskrí aj obyčajná veta a ona, sčítaná textárka, to dobre vie. Úsporne a jednoducho hrá na gitare aj Peter Bálik. Keď sóluje, stačí mu pár tónov, až sa zdá, akoby údernosť bola to isté, čo pokora. Tie pesničky sú stále intímne a to, čo im svedčí najmenej, je okázalá šou. Aranžmány sú však plnšie, košatejšie, hoci jednoliate, takže ani na na veľkom pódiu sa nestratia.
Koncert v New Yorku
„Ja nemám žiadne plány,“ spieva Lucia Piussi a tú voľnosť počujeme aj z hudby. Nezväzujú ju ambície, okrem tej jedinej: „dávať a nič neočakávať“. Tak to má byť – veď zaujímavé je práve to, čo sa predvídať nedá.
Nejaké plány však Živé kvety predsa len majú. V tomto roku vydajú koncertné dévédečko a v marci si dokonca zahrajú v New Yorku.
