Publikácia Z protiľahlého brehu predstavuje jedenástku osobností nášho literárneho života, ktorých spája okrem iného úsilie hľadať v tvorbe autentickú cestu po nevychodených chodníčkoch a vedľajších cestách.
BRATISLAVA. „Moje otázky boli otázkami čitateľa, nie literárneho vedca,“ píše Oleg Pastier v úvode svojej knihy Z protiľahlého brehu (F. R. & G., Bratislava 2008). Doplňme však hneď, že v Pastierovom čitateľovi sa trojjedine skrýva publicista, vydavateľ a básnik. Táto kombinácia sa stala nielen (naplneným) predpokladom príťažlivej kvality výsledného textu, ale tiež ovplyvnila zostavu jedenástich osobností, s ktorými sa rozprával a ktorých tvorbu priblížil aj množstvom ukážok.
Autor, argumentujúci, že z druhého brehu je lepšie vidieť do diaľky aj do šírky, akoby tušil u čitateľov hľadanie kľúča, podľa ktorého si vyberal svojich kolegov, a tak ho vopred prezradil: „Každý z nich je – alebo bol – originál, opuncovaný zmerateľným i nezmerateľným časom a tým, čo a ako napísali.“ Z čoho vyplýva, že všetci radšej hľadali vlastné chodníčky a vedľajšie cesty, „ktoré sa síce často končia v slepej uličke, ale práve v nej býva najväčšia koncentrácia na sústredenú prácu“.
Bez pocitu hrdinstva
Tej koncentrácie sa navyše viacerým z nich dostalo nedobrovoľne v dvadsaťročnom normalizačnom období, ktoré vari s výnimkou najmladších – Juraja Raýmana a Veroniky Šikulovej – viac či menej poznačilo všetkých spovedaných. To „viac“ znamenalo publikačnú pauzu, a hoci na Slovensku nebolo takýchto spisovateľov až tak veľa, je príznačné, že práve tí, ktorí boli z oficiálneho literárneho života naozaj vyhnaní, si zo svojho údelu nestavajú pomník.
„Nebol som o nič
rdinskejší ako moji kolegovia,“ spomína Pavel Hrúz, ktorý sa napríklad ešte v lete 1976 pokúšal uspieť v Prahe v poviedkovej súťaži zväzáckej Mladej fronty, ale zároveň v pražskom bufete podpisoval titulné stránky samizdatu, v ktorom Ludvík Vaculík publikoval jeho texty.
A Ivan Kadlečík ho z Pukanca, kam sa uchýlil pred tridsiatimi rokmi, prostredníctvom Pastiera dopĺňa, že nijaké totality ani novembre nehrajú až takú veľkú úlohu, ako by sa zdalo na prvý pohľad, „ak vieme, že spisovateľov problém je problém existenciálny, že vždy žije na krajnej hrane Bytia. Vždy sa treba aspoň pokúšať jestvovať naplno, autenticky, aktívne a tvorivo.“
Aj v štáte fungujúcej parlamentnej demokracie vždy vykukne čert, ktorý Básnikovi možno kadečo ligotavé ponúkne, ale hneď za horúca sa mu snaží stúpiť na jazyk.
Ivan Štrpka
Podozrivá básnická menšina
Ignorovanú, kde-tu síce aj hýčkanú, no vždy podozrivú menšinu, ako básnikov pomenoval Ivan Štrpka, zastupujú okrem neho ešte štyria ďalší autori. Večný avantgardista Ivan Mojík, Mila Haugová („Bola by som rada, keby každá, aj tá najnepatrnejšia stopa v mojich knihách bola vystopovateľná.“), nezaraditeľný Marián Kubica („Celkom stačí, keď sa text podobá na svojho autora a naopak.“) a v tejto knihe predo?všetkým v polohe filozofa Egon Bondy, ktorý sa na staré kolená stal Bratislavčanom.
Svoj pocit ohrozenia básnickej menšiny Štrpka vzťahuje nielen na totalitný režim, keď sa on a jeho súpútnici z Osamelých bežcov museli odmlčať, ale aj na štát fungujúcej parlamentnej demokracie.
„Z jeho škatuliek napokon vždy vykukne taký či onaký čert, ktorý tomu, kto je Básnik, možno kadečo ligotavé ponúkne, ale hneď za horúca sa mu pekne krásne snaží stúpiť na jazyk,“ myslí si autor, považujúci sa za zodpovedného muža, ktorý stále znova potichu skúša písať čosi ako svoju otvorenú básničku.
Neopičiť sa po totalite
Pohľad na iné dedičstvo totality ponúkol takmer kacírskou myšlienkou Dušan Mitana, ktorý vo svojom vyznaní úcty Dominikovi Tatarkovi povedal, že jeho posledné diela, Písačky a najmä Navrávačky, nie sú na takej vysokej umeleckej úrovni ako mnohé z predošlej tvorby. „Nemali by sme sa opičiť po totalite, v ktorej rozhodovali o hodnote knihy iné kritériá ako umelecké,“ hovorí Mitana. Myslí si, že húfy Tatarkových okiadzačov, ktorí mu dvadsať rokov nevedeli prísť na meno a teraz ho vynášajú na nebesá, mu robia medvediu službu.
S tým tak trochu súvisí aj problém Daniela Heviera, kto vlastne píše dejiny slovenskej literatúry. „Hovorí sa, že históriu všeobecne píšu víťazi, kto je však tým víťazom, ktorý rozhoduje, kto zostane v dejinách literatúry,“ pýta sa všestranný autor i vydavateľ, ktorý verí v silu a budúcnosť literatúry, možno najtradičnejšieho druhu umenia. „Literatúra má pred sebou veľmi veľa času a verím, že keď raz niekto bude potrebovať niečo z toho, čo sa píše dnes, tak sa nejakým spôsobom k tomu dostane.“
