Svojou do detailu prepracovanou skromnosťou uchvacuje. Tam, kde je zaužívané budovať dramatické zápletky a duchaplné dialógy, Munteanovi stačia štyria-piati herci. Prostredie, v ktorom sa pohybujú, je reálne. Pláž, krčma a hotelová izba.
Nie je to film o hudbe. Boogie prezývajú jedného tridsiatnika. Má ženu aj dieťa, podniká. Môže si dovoliť aj dovolenku – akurát z prvých záberov zistíme, že nie uprostred sezóny. Prímorské letovisko je poloprázdne, more studené. Je to hraný film, presvedčivo ostrý ako dokument. V dialógoch je zašifrované veľa, nenápadne, ale čitateľne. O rumunskej spoločnosti, a o generácii tých, ktorí si myslia, že sú stále mladí, ako keď žúrovali na internátoch. Ibaže už mladí nie sú, a nie sú ani úspešní. I keď sa o tom navzájom presviedčajú.
Radu Muntean, ktorý písal aj scenár, vie, o čom hovorí, rokov sám nemá viac ani menej. Úspešný však je, vďaka svojim filmom. Je to už trápne, ale stále sa žiada opakovať: Rumunom môžeme závidieť. Ich nová filmová vlna sa valí a dych jej zatiaľ nedochádza.
