e už takmer päťdesiat rokov. Vlani získal Cenu Jozefa Kronera za celoživotný prínos.
Do Disku, ktorý oslávil už svoju päťdesiatku, ste sa svojho času dostali cez záskok. Ako na vás vtedy prišli?
„Divadlo som robil už na priemyslovke. A počas vojenčiny som ako konferanciér každú nedeľu vystupoval v Brne so študentským orchestrom z dopravnej školy. Chodili tam dievčence z veteriny, jedna krajšia ako druhá. Vôbec sa mi nechcelo ísť do civilu. Približne vtedy zasiahol Disk.“
Ako?
„Prišiel za mnou Edko Norulák, už nebohý spoluzakladateľ súboru, že robia Čachtickú paniu, a zavolal ma, či by som nemohol prísť zastúpiť kolegu. Moju milenku vtedy mala hrať moja budúca manželka, ale ešte som ju nepoznal. Tak sme sa tam dobre stretli, že sme sa po troch rokoch aj zobrali. Potom už ona divadlo nehrala, narodili sa nám synovia a ostala doma.“
Tak preto mala asi pre vaše divadlo pochopenie.
„Áno, a ja som si zase hovoril, že som sa minul povolaním. Skončil som v atómových elektrárňach.“
Tam vám divadlo strpeli?
„Najprv som dostal umiestenku v Považskej Bystrici, potom sa moje miesto presunulo do Bratislavy. Keď som v tom čase v Disku začal, snažili sa ma dostať späť do Trnavy, aby som nemusel dochádzať. Tak som sa dostal do Jaslovských Bohuníc. V tom čase sa ešte len stavalo Áčko. Motal som sa tam tiež okolo kultúry, v závodnom výbore a tak. Pri tej robote nemal problém robiť divadlo. Inak práve cez atómku som sa dostal blízko aj k Jozefovi Kronerovi.“
Takže aj k cene máte blízko.
„No ale majster Kroner ma aj riadne preskúšal! To bolo tak: keď jeho dcéra Zuza končila herectvo, mala premiéru v trnavskom Divadle pre deti a mládež. Pán Kroner hľadal po predstavení sálu, kde bola recepcia, tak som ho tam doviedol. Tešil som sa, že sa budeme rozprávať o divadle, ale keď sa dopočul, že robím v atómke, o inom už hovoriť nechcel. Zavolal ma, aby som si sadol vedľa neho a vypytoval sa ma na všetko. Viete, a ja som v tých technických znalostiach nebol až taký zdatný. Dve hodiny som sa vedľa neho potil.“
Ako vám po tom záskoku v Disku divadlo prischlo?
„V tom čase chodilo na skúšky aj štyridsať ľudí. Nie všetci hrali divadlo, ale chceli byť pri tom, vtedy sme ešte sídlili u saleziánov. Bola pohoda, varil sa čaj alebo vínko, tých, čo skúšali, režisér zobral na javisko a ostatní ostávali v klubovni. V tejto atmosfére som zotrvával, divadlo ma veľmi zaujímalo. Stále ma to drží, nemôžem odísť.“
V Disku sa vystriedali viacerí režiséri. Ako dnes vnímate posuny, ktorými ste prešli?
„Na začiatku to bol Vendelín Kuffel. Práve teraz v decembri zomrel. Režíroval nás v rámci stálej ochotníckej scény, ktorá vtedy fungovala aj namiesto zrušeného Trnavského krajového divadla. Stanovil dramaturgiu, aj sme začali chodiť na prehliadky. Po ňom prišiel Mikuláš Fehér, tomu môžem ďakovať za ruskú klasiku, ktorú sme začali robiť. Vystriedal ho Blaho Uhlár. Odchádzal vtedy z trnavského Divadla pre deti a mládež. Chcel hovoriť na plné ústa.“
Vašou prvou spoločnou hrou boli Ochotníci. Ako ste ich vtedy skúšali?
„Bolo to niečo celkom nové. Nielen v spôsobe tvorby, ale aj v tom, že súbor sa vtedy dostal do nových priestorov – do pivnice kultúrneho domu, kde je vlastne až doteraz. Blaho chcel hrať o tom, že ochotníci sa chcú zísť a nemajú ani poriadne kde, a potom sa rozhádajú, lebo každý to divadlo vidí inak. Myslel som si, čo toto bude za divadlo? Ale na krajskej prehliadke to vyhralo, a na celoslovenskej tiež.“
Presvedčil vás úspech?
„Aj úspech, aj spôsob, akým sa k divadlu začal Uhlár stavať. Priviedol výtvarníka Miloša Karáska, s ktorým sa špekulovalo nad scénou a kostýmami, zrazu bol nevyhnutný osvetľovač aj zvukár, ktorý nielen púšťal magnetofón, ale vedel s hudbou aj čarovať. To sa nám páčilo. Na súťažiach za nami chodili mladí ľudia, a nám to robilo dobre. Vtedy bolo proti komu stavať inscenácie. Teraz je to inak.“
Ale Blaho Uhlár sa k vám zase vrátil.
„Keď vtedy odišiel, bolo nám smutno, ale prišiel Dušan Vicen. A to nebol človek, ktorý si u nás len tak zarežíroval. Bol naším fanúšikom a nadviazal na Uhlára. Popritom to robil inak. Prichádzal už s vybranou témou a to mi je blízke.“
Ako držíte s Uhlárom krok?
„Stále je to veľmi ťažké, ísť s kožou na trh, vynášať rodinné striebro so všetkými neduhmi pred ostatných. Kým s tým Uhlár prišiel, hrával som skôr pozitívne úlohy. Napríklad milujúceho otca, ktorému je manželstvo sväté. A on zrazu, že budem hrať incest. Hovorím si, ježišmária, svätý Jozef, s tým mám ísť na javisko? A on – prečo by si ty mal hrať len kladných hrdinov? Podľa mňa ty vôbec nie si kladný hrdina. V niečom mal pravdu.“ (smiech)
Teraz máte v súbore veľa mladých. Ide to s nimi?
„Mladí dostávajú priestor a my starší sa musíme chytať. Keď Uhlár zavelí „seniláci na javisko“, niekedy si hovorím, že vlastne ani nemáme byť prečo senilní. Keď nemáme texty, nemáme čo zabudnúť.“
