Po Výhľade a Plazení naštudoval súbor Disk z Trnavy inscenáciu Nádych. Ak nás názvy hier lákajú hľadať nejaké skryté významy, tak možno aj preto, že štátne štruktúry vychádzajú režisérovi Blahovi Uhlárovi po čase v ústrety s finančnou podporou. Inak by asi nič nevzniklo. Bodaj by sa aspoň toľko ušlo všetkým, čo u nás vedia robiť divadlo.
Do súboru Disk sa Uhlár vrátil po takmer pätnástich rokoch. Výrazne doň zasiahol inscenáciami v prelomových osemdesiatych rokoch minulého storočia. V nových spomenutých hrách stále uplatňuje princíp autorského divadla, hľadá to, čo chcú herci sami povedať, aj s rizikom, že nie vždy čo povedať majú a vedia, a zároveň s vierou, že v živote je vždy čo povedať. Či už slovom alebo pohybom, samým sebou. A to je on.
Spôsob tvorby je to teraz krehko–čarovný predovšetkým v tom, že priťahuje mladých. V Nádychu sa predstavuje celá plejáda mladých ľudí, ktorí chcú chcú hrať a hrajú. Uhlárova metóda pre nich slúži ako alternatívna škola herectva. A on sa s prihliadnutím na seba drží toho, čo kto prinesie. V kombinácii so surovinami z kuchyne tých skôr narodených diskárov môžu vznikať uchopiteľnejšie polohy a témy. Napríklad ľúbostný vzťah starého muža a mladého dievčaťa, problém materstva či večná sila inkvizície.
Uhlár si dokáže užiť tragikomédiu, no uspokojí sa s jej fragmentami. Akoby stále len čakal, čo (kto) príde. V najnovšom Disku to vyvoláva dojem, akoby prešľapoval na jednom mieste. Kto povie, čo bude ďalej?
Recenzia
Divadelný súbor DISK Trnava
B. Uhlár a kol. DISK - Nádych
Premiéra: 18. 12. 2008 v Divadelnom štúdiu DISK Trnava
