Vo Fairview Theatre v Toronte má dnes premiéru nová hra Viliama Klimáčka Horúce leto 68 o emigrantoch z bývalého Československa.
BRATISLAVA. Keď divadelníci z kanadského Toronta oslovili Viliama Klimáčka, aby za nimi prišiel, slovenský dramatik netušil, že nájde toľko otvorených ľudí, ktorí odišli z bývalého Československa pred ruskými tankami.
Rozprávali mu o svojej emigrácii v roku 1968. Autorovou úlohou i predstavou bolo napísať hru o ich pohnutých osudoch.
„Bál som sa, že to je už dávno, a že téma je pre nich veľmi intímna, ale otvorili sa,“ píše pre SME Viliam Klimáček priamo z Toronta, kde bude mať jeho hra dnes premiéru. „Mal som tridsaťpäť stretnutí a z nich úžasný materiál, toľko príbehov, že bolo škoda vyabstrahovať jediný.“
Preto sa autor rozhodol pre riešenie formou dokumentárnej drámy. Využil v nej nielen dialógy, ale aj listy z emigrácie, telefonáty, sny či rozhlasové vysielanie.
Zhabané sny
Spomienky a rozprávania emigrantov mali vraj jedno spoločné: každý cítil, že nikde nemá domov, nikde nevydrží, ale vrátiť sa nesmie, lebo nemá kam. Za nedovolené opustenie republiky hrozilo trojročné väzenie.
„Nosný je príbeh Anny, ktorej odišli do emigrácie syn, brat, príbuzní a priatelia a ona ostala v Československu sama,“ približuje dej Klimáček. „Moja hra, to sú vlastne jej sny o živých aj mŕtvych za hranicami, ich spomienky a fiktívne listy, lebo tie skutočné, zhabané Štátnou bezpečnosťou, sa k nej nedostali.“
Bál som sa, že to je už dávno, a že téma je veľmi intímna, ale otvorili sa. Získal som úžasný materiál a toľko príbehov, že bolo škoda spracovať jediný.
V titulnej úlohe Anny sa predstaví herečka Eva Rysová, s výberom ktorej je spokojný aj autor. Hru v Toronte zinscenovali Dušan a Valéria Tóthovci, manželia a zakladatelia spomínaného divadla. Autorom scény je renomovaný scénograf Val Stražovec. Súbor tvoria divadelní nadšenci, herci i neherci, z ktorých niektorí hrajú v inscenácii svoje skutočné príbehy. „Je to veľmi autentický kolektív,“ tvrdí Klimáček. Tvorcom podľa vlastných slov nechal voľné ruky, do Toronta prišiel až tri dni pred premiérou.
Pochopené nepochopenie
Emigranti často bojujú s pocitom nepochopenia v krajine, z ktorej odišli. K svojej pôvodnej kultúre mávajú patetický vzťah. Na otázku, či to pri písaní nebolo obmedzujúce, Klimáček odpovedá: „Ich pátos chápem a v prostredí cudzej krajiny je pozitívny. Udržiava ich citovú bdelosť.“
Klimáček chce emigrantom rozumieť. Mnohí, ktorých tu stretol, mali záujem vrátiť sa po roku 1989 na Slovensko a pomôcť so svojimi skúsenosťami, nebol tu však o nich záujem. „Mali sme vtedy dosť svojich problémov aj eufórie. Verím však, že v mojej hre neprevláda trpkosť, ale nádej.“
