é boli preložené do 33 jazykov a vyšli v náklade takmer 75 miliónov exemplárov. V slovenčine a češtine vyšlo asi 16 titulov.
Škoda, že už nemal čas dokončiť svoj posledný román. Mal byť prvýkrát o láske. Tejto téme sa vyhýbal, ale ku koncu života cítil, že sa potrebuje vyrovnať so svojou zradou milovanej ženy Lulu. Bol by to román o jeho živote. Hoci v každej z jeho kníh sú autobiografické črty, tá posledná by bola, ako zvykol hovoriť - Simmel o Simmelovi. O jeho dvoch životoch, o ňom v jeho dielach a v reálnom živote.
Prežil vojnu
Narodil sa vo Viedni, kam prišiel z Hamburgu pracovať jeho otec, chemik. Mladý Simmel, ktorý niekoľko rokov prežil v Londýne, vo Viedni zmaturoval na chemickej priemyslovke. Po pripojení Rakúska k nemeckej ríši sa otcovi, židovi, podarilo na poslednú chvíľu emigrovať do Anglicka. Tam pôsobil ako reportér v rozhlase BBC. Mladý Simmel s mamou zostali vo Viedni. Zamestnal sa vo firme Kapsch, v chemickom laboratóriu. Z celej rodiny zostali po vojne nažive iba on s mamou a jeho sestra. Všetci príbuzní z otcovej strany boli vyvraždení. Otec zomrel dva mesiace pred koncom vojny.
Nástup, ako sa patrí
Mladého Simmela zamestnalo velenie amerického okupačného vojska v Rakúsku ako tlmočníka a prekladateľa. Veľa práce tam nebolo a tak začal premýšľať o zmysluplnejšej robote. Začal písať. Američania mu dokonca dodali papier a písací stroj. Už v roku 1947 mu vyšla zbierka noviel Stretnutie v hmle. Prvý román Čudujem sa, že som taký veselý, vydal v roku 1949 a hneď mal úspech. Sfilmovaný bol v roku 1983.
Simmelova hviezda zažiarila v roku 1950, keď sa presťahoval do Mníchova a pracoval ako reportér obrazového týždenníka Quick. Bol najlepšie plateným novinárom v celom Nemecku. Cestoval po svete, prinášal reportáže, rozhovory, ale neskôr aj beletristické útvary poskladané z fikcie a faktov, tzv. faction – termín prevzal od amerického spisovateľa Normana Mailera.
V roku 1960 časopis uverejnil 66 pokračovaní jeho románu Nemusí byť vždy kaviár (titul vymyslel jeho redakčný kolega a dostal za to 20 mariek) a vyšiel v niekoľkostotisícovom náklade. Kritika považuje tento román za jeho najúspešnejší. Thomas Lieven, anglický bankár, sa v ňom v čase druhej svetovej vojny stane tajným agentom proti svojej vôli. V románe nechýbajú šteklivé erotické scény, podfarbené skvelými kuchárskymi receptami, ktorým mnohé dámy neodolajú. Recepty z románu vyšli aj ako samostatná publikácia.
Po úspechu s románom sa Simmel stáva spisovateľom na voľnej nohe. Píše objemné romány, takmer jeden za rok. A témy sú závažné: násilie proti prisťahovalcom, obchod s drogami, génová manipulácia, životné prostredie, či biologické zbrane. Takmer v každom diele však bojuje proti nacizmu či neonacizmu. Jeho rešerše k téme boli vždy pedantné a tvrdil, že bez nich by knihy nemohli vzniknúť. Hoci písal aj o počítačovej technike a trištvrte roka sa k téme vzdelával, písal len na mechanickom písacom stroji zn. Gabriele. Robustný stroj, do ktorého tĺkol ako kladivom, vystačil vždy iba na jeden román. Keď sa dozvedel, že sa prestane vyrábať, nakúpil si niekoľko do zásoby. Hovoril, že keď píše, chce mať špinavé ruky a robiť riadny rámus.
Keď sa ho novinári pýtali, ako dokáže byť taký aktívny, povedal, že mu pomáha nezvyčajná kombinácia, židovské gény a pruská precíznosť. „Pracujem od pol deviatej ráno do jednej a po obede od tretej do večera. Každý deň, aj v sobotu a nedeľu. Keď večer končím, tak vždy scénou, ktorú dobre poznám. Ale nie na jej konci, ale uprostred slova. Ráno dopíšem slovo, vetu, scénu a už to ide,“ povedal Simmel.
Lulu – veľká láska
Po sedemnástich rokoch manželstva s Lulu von Treuberg odišiel Simmel do Monte Carla, kde sa oženil so svojou bývalou mládežníckou láskou. Ako vraví, takmer rok nevychádzali z postele a keď, tak do luxusných obchodov. Mal 60 rokov a bol nesmierne bohatý. Napísal tam román Odpoveď pozná iba vietor, o mužovi medzi dvoma ženami. A tá zlá bola Lulu. Do smrti si to neodpustil.
Napokon sa k nej vrátil a žili spolu ešte dva a pol roka, kým nezomrela v roku 1985 na rakovinu. Dal vymeniť náhrobný kameň, na nový vytesali Lulu a Mario Simmel. Neveril v posmrtný život. Vravel, ak je, tak potom radšej zostane na žive. „Treba si riadne strihať nechty a mať čistú spodnú bielizeň pre prípad náhleho infarktu,“ hovorieval. Infarkt to nebol. Príčina smrti nie je známa.
1959 – Prvá cena v súťaži dramatikov v Mannheime
1981 – Cena nemeckých slobodomurárov za kultúru
1984 – Zlatý čestný odznak mesta Viedne
1991 – Cena OSN
1992 – Rakúsky čestný kríž za vedu a kultúru I. triedy
2005 - Vyznamenanie za zásluhy I. triedy Nemeckej spolkovej republiky
