ROZHOVOR

Rúfus: Rozprávka je orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život

Rozhovor so spisovateľom, esejistom, básnikom a prekladateľom Milanom Rúfusom, majstrom slova, presných formulácií, jednoduchých právd, ktoré často prehliadame a nie sú nám po chuti, musíme byť neustále v strehu a premýšľať.

(Zdroj: PAVOL FUNTÁL)

TASR opakovane prináša rozhovor so spisovateľom, ktorý patril k najvýraznejším osobnostiam našej poézie v moderných slovenských dejinách. Rozhovor bol uverejnený 24. decembra 2008.

Spisovateľ Milan Rúfus túži po tom, aby vyhrávalo to dobré v nás. Aj preto vôbec neprekvapuje, že má rád rozprávku, o ktorej hovorí: "Rozprávka je báseň. Napísaná v šťastnej chvíli a zdokonaľovaná po stáročia zástupmi neznámych. Tlmočí zákony, objavené skúsenosti tých, ktorí nesú život na pleciach. Nerozumel som jej symbolike, ale mení to niečo na veci? Jej moc je v tom, že ako abeceda platí pre malých i veľkých. Je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život. Pripomína múdrosť a nevyspytateľnosť semena."

Pri rozhovore so spisovateľom, esejistom, básnikom a prekladateľom Milanom Rúfusom, majstrom slova, presných formulácií, jednoduchých právd, ktoré často prehliadame a nie sú nám po chuti, musíme byť neustále v strehu a premýšľať. Jeho charakteristická reč a tvorba prekvapujúcich metafor, bez povrchného balastu, ktorý zamoril všetko okolo nás, ide vždy na koreň veci. Striedmymi slovami dokáže pomenovať podstatu. V rozhovore pre TASR spolu so svojou manželkou Magdou odkrýva nielen svoje umenie a myslenie, ale aj život.

V dome vo Fialkovom údolí v Bratislave, v ktorom žijete so svojimi ženami, manželkou Magdou a dcérou Zuzanou, prekvapuje veľkorysý výhľad a v izbách mnoho drevených plôch...

M. Rúfus: Keďže som z murárskej famílie, stavali mi ho moji porubskí rodáci. Trvalo to dlho, lebo to všetko bolo robené, ako sa hovorí, vlastnými rukami.

Tým ste si rodisko vlastne preniesli sem, do Bratislavy...

M. Rúfus: Áno, kus rodiska, aj otec mi tu pomáhal, omietky mi robil, takže áno. Tu to vonia po Porube. Ale to by som sa chválil, to bolo manželkino dielo, jej iniciatíva, najmä organizačne.

M. Rúfusová: Takých som ja majstrov najala, že dom nemá ani jeden pravý uhol. Navarila som napríklad dva obrovské kastróly polievky a oni neprišli.

Ale dom má atmosféru a to je dôležité...

M. Rúfusová: To vďaka pánu profesorovi Kramárovi a pánu architektovi Svetkovi. Bola to taká dobrá náhoda, že povedali tak a tak a my sme to potom vylepšili. Mali sme šťastie, že sme mali takých šikovných majstrov na drevo.

Zo svojho okna vidíte plynúť Dunaj. Je to veľmi upokojujúci pohľad. Je aj inšpirujúci?

M. Rúfus: Áno. V jednej básni hovorím "...rieky sa pritom opýtam kto ťa to naučil tak bez výhrady plynúť... pretože vedieť bez výhrady prichádzať, ale aj odchádzať, tá rieka to vie." Keď sme sa sem prisťahovali, tak kým som si na ňu zvykol, sedával som celé dni pri okne, to fascinuje, hej. Voda je predsa základom života a nemôžem si sťažovať, výhľad je zelený. Svojho času som v básni o Dunaji povedal "...zelené tiahne za sebou jak zástup za Kristom", takže on naozaj to zelené za tou riekou ťahá a dáva mi inšpiráciu.

Narodili ste sa na Liptove. Je veľmi krásny a svieži, ale počas vášho detstva bol aj veľmi chudobný. Aké ste mali detstvo?

M. Rúfus: Šťastie detstva veľmi často závisí od šťastia či smoly mať rodičov takých, alebo onakých. Vrátim sa zasa ku knižke, kde hovorím v básničke venovanej svojim rodičom "mal som na Vás šťastie, môj Ty Pane, mal som šťastie, chváliť netreba, sústa Vami odtŕhané od úst dláždia Vašu cestu do neba" a podľa toho vyzeralo aj moje detstvo. Skrátka mal som šťastie na dobrých ľudí okolo seba. V kraji čistom a krásnom, v tej kotlinke hornoliptovskej, dookola vrchy a prostriedkom Váh. Jak taká zovretá Božia hrsť a tá drží.

Kto okrem rodičov určoval alebo ovplyvňoval vaše ďalšie smerovanie?

M. Rúfus: V detstve to bola viera, ktorá mi zostala na celý život. Viera v Boha, bez ktorej by som nemohol existovať a vzťah k prírode. V Bratislave to kompenzujem tým, že aj keď už toho veľa nenachodím, vyrážame občas, takmer na celý deň, niekde do zeleného.

Slovo je vaším údelom. Čo ešte pokladáte za svoj údel?

M. Rúfus: Naozaj, čo je napísané, platí. Viete, všetko je údel. Niekedy mám pocit, že je to taká zvláštna väzba, čo na tomto svete človek môže a čo musí. Niekedy si myslím, že robí to, čo môže, ale aj to, čo môže, urobí preto, lebo to bolo nejakým spôsobom dané. Človek si nevyberá čas, ani to, kde sa narodí. Je to ako keby bol do istej situácie položený, a on sa potom s tým, tých približne 70 rokov, nejako vyrovnáva. Hráme sa na slobodu, ale priestor na ňu je dosť zúžený. Je veľa vecí, ktoré jednoducho zvládnete, ak na ne máte. Keď na ne nemáte, tak oni zvládnu vás. Dosť často používam slovo údel... a tak mi to vychodí, že je to čosi akoby stanovené, ale niečo pred čím človek môže alebo nemôže obstáť, s čím sa musí vyrovnať.

Ste so svojím osudom stotožnený? Považujete ho za spravodlivý?

M. Rúfus: Človek si na osud zareptá vždy a tak trocha sa mu uľaví, ale vedieť ho uniesť, o tom je to. Niekedy mám také strašné podozrenie, že medzi dobrým a zlým osudom nie je až taký rozdiel. Čo je dobrý osud? Tzv. zlý osud odmeňuje tých svojich, zatiaľ čo tí, povedzme, ako sa o nich hovorí, zasiahnutí náhlym blahobytom "vyľahšievajú a vyľahšievajú" až si sami skomplikujú svoj vlastný údel. A či ja považujem svoj osud za spravodlivý? To mi pripomína jednu Seifertovu strofu "Nebyl život ke mně spravedlivý, ale to už dávno nebolí".

O poézii ste kedysi povedali, že básnik si jej tajomstvo chráni a nevydá ho len tak každému. Patria básnici podľa vás medzi vyvolených, zasvätených?

M. Rúfus: Holan o básni povedal: "Je to něco pro někoho, nic pro všechny." Každý má ten svoj bod, svoj spôsob poetiky a ja jednoducho zostávam pri tom svojom, ale nevnucujem ho nikomu. Jediné, čo by mi prekážalo, je zmeniť báseň z jej podstatného a východiskového, pôvodného bodu. Lebo podľa mňa základom lyriky boli žalmy. Blízkosť básne a spovede, blízkosť básne a výpovede. Teda nie báseň ako hra. Lebo i báseň má svoje telo, anatómiu, dá sa s ňou hrať. Metafora je tak trochu hra na prekvapujúce videnie a kto si ide za tým, môže si vytvoriť hru. Voľakedy to bola taká poetika...

V našom pretechnizovanom svete je čoraz menej miesta na poéziu. Neobávate sa toho, že padne do zabudnutia?

M. Rúfus: Myslím si, že poézia je potrebná. Kým bude potrebná, bude ešte nádej, že sa ten balast zastaví. Veď nemožno na to neprísť, že je to všetko po povrchu, len do času. Vycucnúť z tejto chvíle iba to, čo je priam biologicky najpríjemnejšie a na ostatné sa vykašlať... Veď to nejde do nekonečna. Poézia je ešte veľmi potrebná, i keď, je pravdou, že je spoločenskou outsiderkou. Ale pomaly sa ňou už stáva celá kultúra.

Hovoria o vás často ako o ikone, o bardovi národa. Ako sa cítite vy sám?

M. Rúfus: Bardzo ne jako bard. Tieto veci si nezapisujem do slovníka, tak ako nemám na stene vyvesené, ani zarámované nejaké literárne ceny. Je to uložené v jednej skrini v takej malej izbičke, voláme ju kapustáreň, lebo v tej istej izbe máme aj sud s kapustou. Tam sú zavreté. Hoci neprejde rok, aby neprišlo niečo z Cambridge, či už návrh na novú knihu, alebo návrh na zaradenie medzi osobnosti roka Who is Who. Píšu, že za 1000 dolárov ma tam zaradia a pošlú mi to. Obyčajne neodpovedávam na takéto ponuky. Stále mi patrí to Wolkrove "stanu se menším a ješte menším, až budu nejmenším na celém světe." O to ide. Pokiaľ so svojím okolím nesplyniete, nestanete sa jeho prostou súčiastkou, tak sa o ňom nič nedozviete. Nič vám nepovie. Pyšným nepovie nič. Ja nie som taký typ, dávať hlasno o sebe vedieť. Býva to tak v živote, ako aj v kine lepšie vidieť zo zadných lavíc.

Kedy ste si uvedomili, že ste dostali dar od Boha?

M. Rúfus: Je to tak trochu zaplatený dar. Ak ideme až k starému gréckemu mýtu, tak i vtedy bohovia žiadali za oheň zaplatiť. Takže, ak je nejaký dar, tak nie je zadarmo.

Žijete tak trochu bokom, v izolácii od ľudí, v dome, ktorý je veľmi príjemný a s milovanými ženami, manželkou Magdou a postihnutou dcérou Zuzankou. Jej ste venovali i básne...

M. Rúfus: Svoje som si o Zuzanke povedal v Pamätníčku a skladbe Žalmy o nevinnej. Niekedy mám dokonca pocit istého vyznamenania, pretože to, že som v blízkosti niečoho iracionálneho, niečoho, čomu sa dlhé roky hovorilo anjel, čo iba u detí, všetkých detí nájdete. Je to strašne namáhavé, chce to viac ako celého rodiča, ale dáva to i takú odmenu, ktorú iní nie sú schopní dať. Trochu fifty fifty.

M. Rúfusová: Ja si myslím, že je to aj dosť nespravodlivé. Má ako každé postihnuté dieťa a podľa stupňa postihnutia pravdaže krásne črty a potom črty, ktoré sú postihnuté najmä v motorike. A keďže sa motorika nerozvíja, potom sa nerozvíja ani všetko to, čo k tomu patrí, pretože to všetko je ukryté niekde v mozgu, v očiach. Viete, od prekliatia pôrodníka som sa dopracovala ešte k väčšiemu prekliatiu. Je to tragédia. Človek sa pýta, čo bude potom, keď odíde... Môj muž hovorí, že začne voňať zemiačky odspodu. Spoločnosť nedosahuje takú úroveň, aby sa postarala o tieto deti aspoň na bežnom nadštandarde. Veď každý, kto sa narodí ako človek, má právo pokračovať i zomrieť ako človek.

Kedy ste šťastní?

M. Rúfusová: Keď je manžel zdravý.

M. Rúfus: Keď príde Zuzka. V sobotu a v nedeľu sa nepohne odo mňa ani na krok. Čo budeme robiť teraz, čo potom... Niekedy šťastie príde samo od seba, niekedy je to vizuálny vnem - keď je deň pekný. Ale čo je to šťastie? Neviem, sú to skôr drobné radosti. Keď sa mi podarí básnička. To áno. Vtedy som šťastný.

M. Rúfusová: Šťastná je každá žena, ktorá má partnera, ktorý sa nedá kúpiť, vyžije z toho, čo má, nevzplanie obdivom k niečomu, čo je pominuteľné, ale zistí, že hodnoty nie sú až také číre, čiže zachová si zdravý úsudok a je obdarený niečím, že dopredu vie vydedukovať, ako čo dopadne.

Vianoce sú časom, keď rekapitulujeme, čo sme za rok prežili, rozmýšľame viac o tajomstve zrodu a smrti. Našli ste vy odpoveď na tieto závažné a bytostné otázky našej existencie?

M. Rúfus: Áno. Je to i taký blízky oblok. Od Dušičiek do adventu nie je ďaleko, život a smrť sú prepojený oblúk, ktorý by mal ľudí zvnútorňovať, priviesť k tomu, aby premýšľali, čo žijú, prečo žijú... Treba tieto sviatky svätiť v sebe, trošičku chrbtom k svetu a tvárou k tomu mýtu, ktorý táto židovsko-kresťanská civilizácia vytvorila.

Čo nesmie chýbať na vašom vianočnom stole? Môže vás pod stromčekom ešte niečo prekvapiť?

M. Rúfus: Na sviatočnom stole nesmie chýbať vianočná lokša. Na rozdiel od makových, všeobecného zvyku na Slovensku, u nás doma sme robievali lokše bryndzové, ako sa na Liptákov patrí. A nie sú zlé.

M. Rúfusová: Čo už teraz môže človek v tomto veku na Vianoce za prekvapenie čakať?! Zázraky sa nedejú a keby sa udiali, tak by som to zúžila na jeden zázrak...

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  2. Malé knedličky, veľké dojmy
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  6. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  7. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  10. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 11 136
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 916
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 953
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 365
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 4 956
  6. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 4 853
  7. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 423
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 614
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 2 906
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 699

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?

EKONOMIKA

Kažimír dostal košom. Sulík odmietol zmenu dlhovej brzdy

Sulík sa stretol s ministrom financií.

ŠPORT

Sagan: Keď idem so Slovákmi, navzájom sa motivujeme

Majstra sveta čaká prvý ostrý štart.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Prípad pre psychológa. Na Oscaroch sú ním všetci, vťazi aj porazení

Herci si u nich nacvičujú úsmevy, aby nebolo vidieť ich sklamanie.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop