Poézii môže byť človek len služobníkom, nikdy nie je jej cvičiteľom. Rúfus takýmto pokorným služobníkom bol.
BRATISLAVA. „Jazyk je kompromis, pretože podstata je nevysloviteľná. Mlčanie prírody je oveľa hlbšie,“ povedal nám Milan Rúfus v rozhovore, ktorý sme s ním urobili približne pred rokom v lete. Urobili len písomnou formou, pretože básnik – aj napriek jazyku plnému kompromisov – dával prednosť písanej forme pred naozajstným stretnutím.
Básne nemajú cestovný poriadok
O Rúfusovi bolo v uplynulých rokoch známe, že do spoločnosti veľmi nechodil. A škoda to bola skôr pre spoločnosť ako pre Rúfusa. Akoby sa bál, že by mohol povedať priveľa, či nebodaj, primálo. „Viete, jazyk vie rečniť. V blízkosti moci alebo osobných ambícií človek jazykom zametá stopy.“ Možno preto sa Rúfus v uplynulých rokoch uzavrel do seba.
Možno preto, aby sa nestal objektom mýtického zbožňovania, ktoré ho zvyklo privádzať do rozpakov. Pritom z neho však vždy vyžarovala nesmierna charizma, stačilo byť s ním v jednej miestnosti. Styk so svetom však neobmedzil ani potom, keď začal mať vážne zdravotné problémy, stále sledoval, čo sa deje – aj keď pasívne.
Posledný raz sa objavil na verejnosti pred mesiacom, pri oslave svojej osemdesiatky, a od 28. decembra bol hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici Staré Mesto, kde včera ráno zomrel.
Tento pokorný služobník poézie sa však nikdy necítil ako jej cvičiteľ. Myslel si, že ctižiadostivosť na dobrú báseň nestačí a naučiť sa jej nedá. Aj keď možno remeselne zvládnuť áno. „Veď aj tak nejestvuje cestovný poriadok, podľa ktorého by k nám prichádzali básne.“
Človek a to za ním
Pre jeho tvorbu bolo typické napätie medzi človekom, jeho rozumom a čímsi, čo ho presahuje. Niekedy to bola láska vo viacerých jej podobách, inokedy príroda či zázrak sveta. „Ono treba pozorne rozlišovať medzi rozumom a múdrosťou. Rozum ešte nemusí byť múdry.“ Rozum? považoval za nástroj, ktorý síce dokáže vylúdiť tóny a dokáže aj zahrať hudbu. Ale hudba a nástroj nie je to isté – rozumu príliš neveril. „A nie každý, kto má doma husle, je Paganini. Našťastie, nejestvuje recept na báseň. Inak by sa básničky varili ako podľa kuchárskej knihy Terézie Vansovej.“
Dobrá báseň podľa neho išla vždy až k podstate. Hľadala plnosť zmyslu, dešifrovala deje. „Akčné filmy, reality šou či iné oddychovky plávajú len na povrchu.“ Rúfus si myslel, že dnes sa vrátil čas chleba a hier, čas starého Ríma, čo sa tak opájal vlastnou mocou – no akosi si nevšimol, že sa vnútorne vyprázdnil a nakoniec podľahol „barbarom“.
Prvá básnička
Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v rodine murára v Závažnej Porube. Písať básničky začal ako školáčik, prvák na porubskej elementárke. „Na prvú básničku si pamätám – na prvé si človek pamätá – sedel som v zime na teplom kozube a smolil veršík o zime.“
Spätne tvrdil, že asi len napodobňoval čosi, čo predtým videl a zapáčilo sa mu to. Detské očarenie však s dospeláctvom nezmizlo. „Lenže medzi tou prvou a prvou skutočnou básňou utieklo korytom Váhu veľa, veľa vody.“
Skutočná poézia je podľa básnika poháňaná úžasom – ten je koleso nielen básne, ale umenia vôbec. O inej múze Rúfus nerád hovoril. Azda ňou však bola jeho dcéra Zuzana, dcéra, ktorej životu venoval ten svoj. Často sa objavuje ako prvok – niekedy aj skrytý – jeho vlastnej tvorby. „Ale netreba dodatočne plátať.“
Vlastne svoj nekrológ si Milan Rúfus v našom rozhovore napísal sám. Doslova. „Aj strata je súčasťou daru bytia. Radšej sa poďakujem za tento dar.“
Smútok za básnikom
Každé slovo, nech je nabité akoukoľvek emocionálnou energiou, bledne a slabne pri vedomí, že nám zomrel básnik z najväčších.
Milan Rúfus odišiel, ale nestratil sa, lebo jeho dielo ostáva pre nás i pre tých, čo ešte prídu, ako súčasť a nevyhnutnosť duchovných hodnôt, bez ktorých by sme boli barbari.
Rúfus bol básnikom človeka, a nie náhodou napísal už dávno tie pamätné verše: „Cudzia slza svieti z mojich piesní, cudzia rana horí z mojich úst.“
Spočiatku to nemal ľahké, lebo vrastal do doby, ktorá od literatúry žiadala službu politickej ideológii. Vyčítali mu smútok, keď sa proklamovala radosť, mlčanie, keď sa vyžadoval hlasný súhlas. U Rúfusa to bol „smútok z ohrozenej radosti, nie radosť zo smútku“. A mlčanie u neho niekedy znamenalo viac ako slovo. Na rozdiel od iných básnikov, ktorí v záujme vlastného prospechu neraz kľučkovali a zbytočne dávali súdruhovi, čo nebolo súdruhovo, Rúfus si zachoval vlastnú identitu a nemenil ani svoje básnické výrazivo. To mu najmä od mladších generácií vynieslo výčitku konzervativizmu.
Áno, lipol na tradíciách, konvenovalo mu skôr rurálne ako mestské a ani v najmenšom nepodľahol lákadlám moderny a postmoderny. Ale ak sa u tých druhých postupne strácala ľudská stránka bytia, v Rúfusovej poézii pribúdalo obáv zo straty elementárnych človečích hodnôt v konzumnej spoločnosti – v nápore civilizačného chvatu a záchvatu, ktorý napokon môže priniesť katastrofu ľudstva.
Rúfus vycítil tieto nebezpečenstvá hádam ešte skôr než environmentalisti, no ani v tomto, ani v inom ohľade nepanikáril, iba múdro vystríhal.
Aj literárni odborníci si spočiatku mysleli, že Rúfusova tvorba, podobne ako Kraskova, nepresiahne dve-tri básnické knižky. Všetci sme sa, chvalabohu, mýlili, lebo Rúfus je napriek bázni pred každým vypovedaným slovom autorom niekoľkozväzkového diela. Preukázal sa dokonca ako vynikajúci esejista, ktorý vie postih?núť literárne javy v ich najhlbšej a najskrytejšej podstate a aj v tom je neopakovateľný.
Pred niekoľkými rokmi vyšla Rúfusovi zbierka Báseň a čas, ktorú sám označil za svoj literárny testament, a uviedol tu citát z inej svojej zbierky: „Máš ešte so mnou úmysly?/ Ak nemusíš,/ prepusti ma už, odbi od seba.“ Táto otázka, adresovaná jeho básni, je už, žiaľ, zodpovedaná.
Jozef Bžoch (Autor je literárny kritik.)
V čakárni Nobelovej ceny
Rúfusovo dielo čakalo na preklady pre západnú Európu dlho
Za to, aby bol slovenský básnik preložený a uznaný vo svete, bolo treba bojovať.
Komunistickí kulturni lídri Rúfusovu poéziu trpeli, znášali, odstrkovali. Prístupná bola bola iba pre jazyky a krajiny socialistického tábora. Vďaka tejto „veľkorysosti“ vyšli jeho básne aj v gruzínčine, litovčine, v maďarčine. Vo veľkom svete, teda v západnej Európe či USA, bol Rúfus až do 90. rokov neznámym menom, ktoré sa sem-tam mihlo v niektorej antológii.
Keď som v 80. rokoch navštívil v Štokholme Artura Lundkvista, vtedajšieho predsedu Nobelovho výboru Švédskej akadémie, nemal o Rúfusovi žiadne informácie. (Zato vedel veľa o V. Holanovi a J. Seifertovi – jedna z jeho prvých otázok v lete 1980 znela: Je Seifert dobrý básnik?)
Každoročný kandidát
Krátko po revolúcii na jar 1991 pricestoval na moje pozvanie do Bratislavy básnik Östen Sjöstrand, vtedy predseda Nobelovho výboru. Sprevádzal ho Peter Curman, predseda Švédskeho zväzu spisovateľov.
Vtedy ich Sjöstrand požiadal, aby navrhli na Nobelovu cenu niektorého slovenského spisovateľa. (Pavol Vilikovský krátko nato dostal zo Švédskej akadémie tzv. pozývací list na nomináciu kandidáta.)
Dá sa teda povedať, že od jesene 1991 bol Milan Rúfus každoročne navrhovaný na Nobelovu cenu.
Keďže oprávnenými osobami sú predsedovia spisovateľských organizácií a profesori literatúry a jazyka, staral som sa prakticky až do svojho odchodu z Literárneho informačného centra v r. 2002 o to, aby vždy aspoň dvaja z nich poslali nomináciu na Rúfusa.
Sjöstrand sa podujal spolu so mnou preložiť pár básní do švédčiny a viem si predstaviť, že tie preklady spolu s vydaniami Rúfusových veršov v španielčine, nemčine, ruštine, neskôr aj angličtine a francúzštine sa dostali do rúk viacerých „akademikov“.
Vo vyberanej spoločnosti
V júni 2000 sa na Festivale Jána Smreka zoznámil Rúfus s vtedajším predsedom Nobelovho výboru profesorom Kjellom Espmarkom a mohol aj pozdraviť veľkého škandinávskeho básnika Tomasa Tranströmera, s ktorým ho potom viazali úzke priateľské vzťah.
Rúfus sa ocitol v „čakárni Nobelovej ceny“ vo vyberanej spoločnosti: spolu s Tomasom Tranströmerom, s libanonsko-sýrskym básnikom Adonisom či s nedávno zosnulou Dánkou Inger Christensenovou. Jeho veľkým handikepom spočiatku bol nedostatok kvalitných prekladov do svetových jazykov. Iniciovali sme teda vydanie v španielčine (Čas odchodov, vyd. Lumen 1996), vzápätí cez profesora Jähnichena vydanie v nemčine (Prísny chlieb, vyd. Gollenstein 1996), neskôr v Peterburgu vyšlo rozsiahle vydanie básní a esejí v ruštine a pred tromi rokmi americké vydavateľstvo Bolchazy-Carducci vydalo dvojjazyčný výber s ilustráciami Kolomana Sokola.
Všimli si básnika
Toto vydanie (A je to pravda) som na jednom z kongresov poézie daroval taiwanskému autorovi Maurusovi Youngovi, ktorý ihneď pochopil, že Rúfus je univerzálny básnik údelu a človečej bolesti, a preložil postupne celú knihu do čínštiny.
Osudy kníh a básnikov sú také, že Young navštívil na jeseň 2007 Rúfusa a definitívne sa ubezpečil, že je to ten pravý kandidát na Cenu Crane Summit za poéziu.
A koniec príbehu máme ešte čerstvo v pamäti: 11. decembra 2008 si v divadle Astorka prevzal náš žijúci klasik vysoko dotovanú Cenu Crane Summit. Svet si konečne všimol veľkého básnika zo Slovenska a stihol ho ešte za jeho života aj oceniť.
Milan Richter (Autor je básnik, prekladateľ a vydavateľ.)
Z tvorby Milana Rúfusa:
Poézia
Až dozrieme (1956)
Chlapec (1966)
Zvony (1968)
Triptych (Až dozrieme, Chlapec, V zemi nikoho – 1969) Ľudia v horách (1969)
Stôl chudobných (1972)
Kolíska (1972)
Hľadanie obrazu (1973)
Chlapec maľuje dúhu (1974)
Kolíska spieva deťom (1974)
Hudba tvarov (1977)
Hora (1978)
Óda na radosť (1982)
Prísny chlieb (1987)
Neskorý autoportrét (1992)
Čítanie z údelu (1996)
Žalmy o nevinnej (1997)
Vážka (1998)
Jednoduchá až po korienky
vlasov (2000)
Čas plachých otázok (2001)
Čakanka (2003)
Báseň a čas (2005)
Vernosť (2007)
Eseje
Človek, čas a tvorba (1968) Štyri epištoly k ľuďom (1969) O literatúre (1974)
A čo je báseň (1978)
Epištoly staré a nové (1996) Rozhovory so sebou a s tebou (1998)
Pre deti a mládež
Kniha rozprávok (1975)
Sobotné večery (1980)
Rozprávočka veselá, zostaň
ešte s nami (1985)
Studnička (1986),
Tiché papradie (1990)
Modlitbičky (1990)
Mechúrik Koščúrik
s kamarátmi (1991)
Lupienky z jabloní (1993)
Pamätníček (1994)
Modlitbičky za dieťa (1995)
Anjeličku, môj strážničku (2008)
Preklady
S. Jesenin – výber (1957)
M. J. Lermontov: Maškarády (1958)
H. Ibsen: Peer Gynt (1966)
F. Hrubín: 2 x 7 rozprávok (1973)
F. Hrubín: Poémy (1977)
J. K. Tyl: Strakonický gajdoš (1978)
