Rok pred smrťou produkoval Claude Berri divácky najúspešnejší film francúzskej histórie. Štyridsať rokov predtým vzal auto a vybral sa do okupovaného Československa zachraňovať rodinu Miloša Formana.
Francúzski filmoví fanúšikovia sa v pondelok dozvedeli, že zomrel Claude Berri. Keď to už vedeli aj v Amerike, Miloš Forman si asi musel zaspomínať. Na časy, keď bola Európa v revolučnom pohybe. Menil sa vtedy aj jeho režisérsky svet.
V citroene alebo mercedese
Zlé správy z 21. augusta 1968 zastihli Formana v Paríži. Svoju ženu, herečku Věru Křesadlovú a ich štvorročné dvojičky potreboval rýchlo dostať cez hranice. Porozprávať sa s ňou však mohol len tak, že jej napísal pár rýchlych slov na papier. A aj ten jej musel zaniesť niekto iný.
Vyzeralo to, že Forman bude musieť za film Hoří, má panenko zaplatiť 80–tisíc dolárov. V tej kritickej chvíli sa však zjavil Claude Berri a povedal, že chce film vidieť.
Pomohli francúzski kamaráti. Do Prahy šli oni, auto zohnali od režiséra Francoisa Truffauta. Forman na tie chvíle spomína vo svojej biografii Co já vím?, ale rozpráva o nich aj scenárista Jean-Claude Carriere v knihe Roky utópie. Všetko to prežívali naraz, pretože v tie dni chodili spolu po svete a hľadali pokojné miesto na písanie Vlasov.
Píšu o tom rovnako vzrušujúco, ale v jednom sa rozchádzajú: Forman spomína, že Truffaut požičal na cestu do Prahy svoj citroen, Carriere si myslí, že to bol mercedes. Ani jeden však nezabududol na podstatné - že prejsť v tom aute vyše tisíc kilometrov a zase sa rýchlo vrátiť bol ochotný Claude Berri.
Čaro ukradnutej kópie
Bol to herec a úspešný režisér, pretože za svoj krátky film Le poulet dostal v roku 1966 Oscara. Neskôr sa preslávil filmami Tchao pantin, Jean od Floretty alebo Germinal.
A to pritom ešte stále nebolo to najdôležitejšie, pretože Berri mal najmä producentský talent. Keby ho Miloš Forman nestretol, oscarová nominácia pre jeho Hoří, má panenko by znela ako science-fiction.
Claude Berri sa zjavil v kritickej chvíli, keď to vyzeralo, že Forman príde o osemdesiattisíc dolárov. Jeho pôvodný producent Carlo Ponti po kontrolnej projekcii prskal a chcel peniaze späť. Pretože film bol vraj, po prvé, príliš krátky, a po druhé, zosmiešňoval prostých ľudí.
Claude Berri sa vraj okamžite rozhodol, že film kúpi. Forman však bol práve v Annecy, film nemal a musel zorganizovať operáciu. Do Prahy poslal Ivana Passera, ten tam presvedčil Jana Němca, aby z Barrandova ukradol kópiu a Pavel Juráček ju previezol do Francúzska. Nemala žiadne titulky, ale Berri nejakým čarom filmu rozumel - a páčil sa mu. Vzal ho aj do Cannes a cez festival v New Yorku až pod oči amerických akademikov.
A ešte divácky rekord
Doma o ňom hovorili s obdivom, s úsmevom komentovali jeho povahové črty: hnevlivosť, občasnú neznesiteľnosť, pohodlnosť. Len málokto sa odvážil povedať, že nie vždy je stopercentne férový. Dôležitejšie bolo, že má intuíciu a dobre si vyberá. S Formanom robil Taking Off a Valmonta, s Polanským Tess, Chéreauom Kráľovnú Margot, Almodóvarom Všetko o mojej matke, s Costom Gavrasom Amen.
Raz to bol autorský, raz zase komerčný film. A najväčší úspech prišiel na konci kariéry, rok pred jeho smrťou. Tak, ako kedysi pomohol českému filmu, pomohol teraz imidžu regiónov na neobľúbenom severe Francúzska. Produkoval komédiu Bienvenue chez les Ch’tis (Vitajte u Ch’tiov). V kinách sa predalo vyše dvadsať miliónov lístkov, a to je zatiaľ nevídané číslo.
Toľko Francúzov nevidelo ani starú klasiku s Funesom Veľký flám, ani oscarový Titanic.
