Je to kniha – syntéza, čo neznamená koniec hľadania, len jeho prehlbovanie, nachádzanie nových podstatných súvislostí, komplexný a jedinečný „šulejovský“ pohľad na náš z rovnováhy vytrhnutý svet, v ktorom sa dá ešte vždy zachytiť do záchrannej siete svetielkujúcich bodov lásky, písma, slova.
Úvodná báseň – vstup (problémy s knižnicou), kde chce autor vedieť, čo je medzi, čo je tmel. Čo (nás) (to) drží ešte pohromade. Skúma v jazyku básne všetky možnosti, v krajine na počiatku i neskôr, v krajine rún, glagoliky, uzlového písma, v krajine jednotiek a núl digitalizovaného sveta. Všetko plynie pokojne a zakrýva básňou tvrdé vnútorné napätie (drewo a srd, ktoré stáli na začiatku jeho tvorby aj vydavateľstva).
Dalo by sa takto podrobne venovať každej básni zbierky, ale potom by nezostal priestor pre čitateľov samotných, ktorí si budú vyberať svoje favorizované texty. Ja len pridávam svoj ďalší, kde je tunel zo zelene nádherný kamenný, prirodzený (už že použil slovo prirodzený je skvelé), sú tam geologické vrstvy a rozvoj spoločnosti tak plynulo a hladko spojené, a rieky a mestá a vody a detská fľaša s výživou, tieto pohyblivé paralelné (ohrozené) chvejúce sa svety. Zdanie a spoznanie.
A dotyk smrti (ako v každej veľkej poézii) v inej básni: od rovín a údolí po – nasleduje chemický vzorec minerálu, na ktorý sa nakoniec všetci rozložíme a svetielkujeme na hroboch, skalách, lastúrach.
Prechody a metamorfózy, kruté a nežné – kamene, a CD disky a dubáky a park a kamenné mesto, antuka, plaváky z bazového dreva, všetko sa na listoch papiera stretne (časom mizne). A toto musím napísať: sôvä raz vyrastie: – myslím, že tu báseň ozvláštnil rozkošný (nárečový?) stredoslovenský výraz (pre sovičku?).
Pátrať nevypátrateľné, ponor do spodných vôd našich temných pod-vedomí, dotyky, plynutie vody počas nočných hovorov k sebe, (ne)istoty.
U básnika je vzácne, keď pokojnou rukou zachytáva všetko, čo prichádza, a podáva to cez ostrý filter svojho jedinečného videnia. A toto sa v Konci modrého obdobia práve stáva.
Kniha o stave (vnímaného) sveta a seba, blízkeho i toho vzdialeného, toho, čo určuje priamo i sprostredkovane, cez neviditeľné siete a kanály a vlásočnice a sietnice. Predtým, teraz, potom. Trojjediné, čo nás určuje, ako časť celku, ako jedinečných jedincov, vyskočených z dráhy určenej a večnej. Ako básnikov.
Ako starých otcov, ktorí zachránili časť knižnice od plameňov.
O to (ešte) vôbec možno ide. Prosím čítajte, ak chcete (viete) inak vidieť.
Autor: Mila Haugová (Autorka je poetka.)
