Divadlo Stoka: Dialógy (Venované Rudolfovi Slobodovi)
Scéna a réžia: Blaho Uhlár
Účinkujúci a spoluautori scenára: Henrieta Hanzalíková, Erika Lásková
Premiéra: 20. decembra 2008 v Cvernovke v Bratislave
Už 29. inscenácia prináša pre divadelný súbor Stoka typický autorský, minimalistický štýl za sebou radených výstupov, čo odhaľuje komickú absurdnosť všednosti. Tentoraz je to formou „prázdnych“ dialógov dvoch žien o „všeličom“.
Divák je ako voyeur
Komorná scéna, ktorá pripomína okno do obývačky, nás necháva nahliadnuť do súkromných rozhovorov. Z ich obsahov sa zdanlivo nedozvedáme vôbec nič. Obe predstaviteľky (Henrieta Hanzalíková, Erika Lásková) v mierne afektívnej štylizácii dodávajú hereckým polohám ráz určitej typológie. Divák sa tak dostáva nielen do polohy akéhosi voyeura, ale i do úlohy spolutvorcu. V mysli si môže prehrávať nespočetné podobné situácie zo svojho každodenného života.
Napriek tomu sa darí vytvárať pocit autentického, miestami až improvizačne podaného rozhovoru. Jeho absurdno-komická poloha vychádza z absencie slovnej zásoby postáv, či, naopak, z ich prílišnej verbálnej aktivity v miestach jej minimálnej nevyhnutnosti.
Tematickú pestrosť výstupov kompenzuje humorná „bezobsažnosť“. Tá nás však vzhľadom na preberanú problematiku množstva cigariet ušúľaných z balíčka tabaku či počtu návštev kúpaliska v období detstva ani nemusí veľmi mrzieť.
Skutočným zámerom je skôr vedomie, ktoré po počiatočnom smiechu objavujeme v trpkej (seba)reflexii, v istom prázdne nemožnosti či neschopnosti zmysluplnej výpovede. Existencia odpovede na mnohé dôležitejšie otázky je tak opäť zahalená hmlovinou skepsy.
Všednosť a irónia
Postupný prechod štrnástimi zastaveniami scénosledu sa nekončí finálnym rozuzlením. Vracia nás späť do našich domovov, zamestnaní či škôl, kde sa aktívne či pasívne zúčastňujeme na ďalších „divadelných“ predstaveniach. Možno už v zvýšenej citlivosti a však stále v štádiu hľadania.
Poetika banálnosti, akcentovaná divadlom Stoka, predstavuje i v Dialógoch zrejmú ideovú osnovu. Zámer prezentovania a ironizovania „všedného“ je realizovaný s dávkou odstupu najmä zásluhou hereckého podania, ktoré je presvedčivé. Problémom však ostáva istá stagnácia na poli výrazových prostriedkov. Scénické i režijné postupy sa opakujú a pre pretrvávajúce témy prázdnoty, povrchnosti, ľahostajného cynizmu či fatalizmu nenachádzajú, v porovnaní s predošlými inscenáciami nové formy.
Slová sa rozpadajú
Slovám ako základnému kameňu každého dialógu ich postupným zmnožovaním hrozí rozpad. Strata významu. Ten sme napokon odkázaní hľadať inde. Či už v životnom pocite, ktorý bol ním doteraz úspešne maskovaný, alebo iba v chvíľkovom tichu, doplnenom chrúmaním slaných tyčiniek.
Autor: Ján Kralovič (Autor je historik umenia.)
