Peťo Tázok má Album, ktorý je najnehiphopovejším hiphopovým cédečkom.
Pred čosi viac ako dvomi rokmi dostal slovenský hiphop riadnu facku. Na internetovom labeli Ajlávmujuzik Muteme vyšlo sedemskladbové EP Peťo Tázok: Vp84 a v istom zmysle zmenilo premýšľanie o slovenskej rapovej hudbe. Možno preto, lebo tento album nespadal do konvenčnej predstavy o domácom hiphope.
Na scénu sa zrazu votrela priznaná formálna i obsahová štylizácia, kombinácia stredoeurópskeho hiphopu, elektroniky a malomeštiactva, keď istý Tázok rozprával príhody zo života fiktívneho mestečka Vp84 – a to dokonca tak, že sa začalo hovoriť o básnikovi v slovenskom rape. Vďaka rečovej chybe rapera, ktorá bola ešte zdôraznená elektronickými efektmi, vznikol symbol. Preto boli všetci zvedaví, ako dopadne Tázok a jeho album.
Temný svet slov
Na ten si priaznivci nestrednoprúdového hiphopu museli počkať vyše dva roky. Čakalo sa nielen na (českého) vydavateľa, ale aj na koncept, do ktorého Tázok nakoniec vykryštalizuje. Kým na Vp84 bol ešte akýmsi hovorcom magistrátu „každého slovenského“ malomesta, na Albume je Tázok viac o Tázokovi, než o symptomatických postavičkách ako Laco Žralok či Marián Balkán. Mihnú sa síce tiež a album je stále predovšetkým hrou, no Tázok akoby po karikatúre mesta zovšeobecnil prostredníctvom seba celú spoločnosť.
Album Karaoke Tundru a Peťa Tázoka totiž nie je rap. Na konformnú dĺžku skladieb rezignovali Tázok a Tundra už v minulosti, tentoraz však rezignovali aj na nejakú štandardnú kompozíciu. Skladby sú tak skôr autentickými náčrtmi, než pesničkami s refrénmi – a je to tak dobre.
Najmä preto, že kým takí českí WWW to hrotia až do umeleckého projektu, ktorým je surrealistické hudobné vrstvenie obrazov často bez nejakej nadväznosti, Tázok stále rozpráva „príhody“. Tie sú však zložité a na ich úplné pochopenie málokedy stačí jedno vypočutie skladby.
Album nie je len temnou, ale aj ťažkou nahrávkou, napriek vynikajúcej producentskej variabilite, s ktorou sa predviedol Karaoke Tundra – za čo azda vďačíme aj tomu, že do hiphopu „prišiel“ z experimentálnej elektroniky. Nosič je totiž nepríjemný obsahom a aj asi najpríjemnejšia skladba v obmenách opakuje: „Za oknom leje dážď, čo pripomína ortuť, tak lejem ortuť na pár rastlín.“
Ťažké časy priekopníkov
Jediné, čo možno novému Tázokovi vyčítať, sú dve veci: Tázok alias Bene niekedy rozpráva priveľa a Album sa tak miestami stáva uhovoreným. Keďže nie je „oddychový“ a veselý, dopadá na vás jeho ťažoba. A taktiež napriek tomu, že Karaoke a Tázok sú vnímaní ako rovnocenní partneri, nezaškodilo by, keby producent dostal v niektorých skladbách viac priestoru.
Pri pionieroch sa občas stáva, že kým oni prešliapavajú cestu, dejiny si pamätajú tých druhých v zástupe. Ktovie, aký bude nakoniec osud projektu Peťo Tázok. Dnes však platí, že jeden z najočakávanejších slovenských albumov (medzi odbornou verejnosťou) a asi najnehiphopovejší hiphopový slovenský album vyšiel a splnil všetko, čo sľuboval aj nesľuboval.
