Keď sa povie pastel, tak máme pred očami najskôr baletky Edgara Degasa. Ale kriedy a olovká na tónovaných papieroch boli aj v renesancii. Pastel, viac-menej menšinová maliarska technika, je čosi ako tokajské medzi vínami. Má zamatový vzhľad, čosi ako semišový papier. Nie je to brikát, ako Klimtove pozlátené secesné plátna, má inú, introvertnú poetiku, cudziu vonkajšej noblese.
Keby tu boli nejaké za slovo stojace odborné časopisy okolo výtvarného umenia, tak by nielen autori, ale aj umeniachtivá verejnosť vedela, čo sa deje a ako veľa sa toho deje v blízkom našom zahraničí. Svojimi kanálmi informovaní autori sú dvojakí: jedni informácie lakomo držia doma, iní ich normálne posunú ďalším kolegom.
Nedávny príklad. Maliarka Jara Velká posunula informáciu o medzinárodnom bienále pastelu v poľskom meste Nowi Sacz maliarovi, čo sa už desaťročia pastelu venuje programovo, Dušanovi Búřilovi, známemu tiež ako organizátorovi desiatich ročníkov sympózia Ekoart v Osrblí.
Ten poslal foto troch diel a po čase prišla obálka, že jury mu udelila hlavnú cenu. Prišlo jej 533 prác od 193 autorov z 24 krajín. Obetavý sochár Valerián Trabalka laureáta nevodiča Búřila do Poľska odviezol. Tam si prevzal cenu z rúk Krzysztofa Kališa, prezidenta poľskej asociácie pastelistov vo výstavnom salóne Malopoľskej kancelárie umeleckých výstav.
Niežeby u nás nič nebolo. Ale tá zúfalá ľahostajnosť nihilistického postkomunizmu - dobre sa najesť, vrchol tvorivosti je trocha poohovárať dookola rovnako tých istých, veď sa všetci poznáme a vieme, čo kto robí, a tak to zostane naveky. Lenže iba konfrontácia s neznámym okolím ukáže skutočnú potenciu výtvarného diela.
To, čo o našom umení platilo, že za Bergom sa rozsype na prach ako v rozprávke, nemusí platiť vždy. Pretože doma platia provinčné pseudopokakania z pseudoautorít. Otvorená súťaž, sebavedomé súperenie o svoju pravdu, bezohľadnosť k plesnivým konvenciám - to všetko je v umení rovnaké, ako v celej spoločnosti. O Poľsku nevieme zhola nič, 40-miliónový hrdý národ, pre nás neznámo za Tatrami. Nad Ukrajinou namyslene odujeme gamby ako nad menejcennejším, nad Čechov sa zakomplexovane povýšime, Rakúšanom nerozumieme po nemecky a už vôbec nie ich poriadku (skúsme tam napríklad to, čo doma bežne: podplaťte dopravného policajta), a Maďarov - škoda reči. O ich aktuálnej kultúre nemáme ani poňatia.
Tak si tu nažívame vo vedomí, že nad nami niet nikoho. Kto je ochotný sa konfrontovať s neznámym vonkajškom? Pravda, okrem tých červených v EÚ, ako naši vládnuci ideoví bezdomovci.
