ROZHOVOR

Už sa naozaj nemusíme od nikoho nič učiť?

Na prijímačky na VŠMU priniesol namiesto nástroja hrdzavý bicykel, tak musel ísť študovať ekonómiu. Na hudbu však PETER MACHAJDÍK nezanevrel, naopak, stále sa jej venuje a má s ňou úspechy. Ale hlavne v zahraničí, kde už dlho žije. Nezanevrel však ani na

Peter Machajdík (47) sa narodil v Bratislave. Od roku 1992 pôsobí v Nemecku a na Slovensku. Ako sedemročný začal hrať na klavíri, neskôr na gitare a komponovať. Jeho diela boli uvádzané na renomovaných festivaloch v rôznych krajinách a hrávajú ich renomov(Zdroj: PETER GROLL)

Predvlani bol slávny americký skladateľ Steve Reich hosťom festivalu Melos-Étos v Bratislave. Vy ste si s ním vraj dopisovali už v 80. rokoch. Ako sa to dalo v uzavretej komunistickej krajine?
„K Reichovej adrese som sa dostal cez nejaký časopis, v ktorom som listoval v Univerzitnej knižnici. Vtedy vychádzali, dokonca v slovenčine alebo češtine, rôzne knihy, kde boli kontakty na týchto ľudí. Na Ligetiho, na Stockhausena. Tak som im napísal a oni mi ochotne okrem platní a partitúr posielali tiež adresy na kolegov.“

Vy ste však neštudovali hudbu, ale ekonómiu. Prečo vás neprijali na VŠMU?
„Na kompozíciu som sa nedostal. Prišiel som na prijímačky so skladbou pre starý preparovaný bicykel. Keď som ho priniesol, páni profesori len neveriacky pozerali. Neviem, kto tam presne sedel, lebo vtedy som ich nepoznal. Neskôr som sa dozvedel, že Bokes by ma bol vzal ako svojho študenta, ale on sám nemal v tých časoch na ,ružiach ustlané’.“

S najnovším cédečkom by vás pravdepodobne prijali.
„Nie som si celkom istý. Nie som totiž skladateľom tej takzvanej novej hudby, ktorá sa presadzuje v akademických štruktúrach na Slovensku. Ja sa už roky snažím unikať z toho, k čomu sa ženie väčšina. Počúval som napríklad Arvo Pärta a Johna Zorna, no keď z nich iní začali robiť bohov alebo módnych autorov, znechutilo ma to a na určitý čas som sa o túto hudbu prestal zaujímať. Pripadá mi také hlúpe, keď sa o niečom všade píše, všetci o tom rozprávajú a hlavne – blbo o tom rozprávajú. To je moja povaha, prekáža mi to. Keby sa to týkalo mňa, tak sa asi načas odmlčím.“

To je trochu prehnané, nie?
„Keď bol napríklad v Bratislave Arvo Pärt, cítil som sa vyslovene zle. Všetci okolo neho chodili ako okolo nejakej hviezdy, davy ľudí stáli pred vchodom do Dómu sv. Martina. Pomyslel som si: Veď vy ho vôbec nepoznáte. Je to geniálny skladateľ, ale zároveň obyčajný slušný a skromný človek. Nakrúcala ho Markíza, po celý čas bol zapnutý ventilátor, ktorý rušil tú jemnú hudbu. Cez prestávku som normálne musel odísť. Stáli sme tam s Martinom Burlasom a spoločne sa pýtali, kedy vypnú ten ventilátor. Nevypli, tak sme odišli. Po rokoch mi sám Pärt vravel, že nechápal, čo sa tam dialo. Necítil sa príjemne.“

S Martinom Burlasom máte mnoho spoločného. Obaja ste mali napríklad nálepky provokatérov.
„Hrávali sme spolu a veľmi dobre sme si rozumeli. Dúfam, že aj rozumieme (smiech). Vždy sme si robili svoje a nestarali sa, či budeme slávni. Práve to si na ňom vážim, že dokáže vždy urobiť niečo nové, uniknúť trendom a zároveň zakaždým počujete, že je to stále ten skvelý a neopakovateľný Maťko Burlas.“

Teraz vám vyšlo prvé autorské cédečko na Slovensku. Prečo tak neskoro?
„O mne vie kde-kto, len veľa tunajších ľudí asi nechce vedieť. Našťastie, chcel o mne vedieť Hudobný fond, vďaka ktorému je teraz CD na svete. Pri jeho prezentácii bolo však smutné, že neprišli skladatelia, hudobníci, ani novinári. To je buď totálna ignorancia, alebo závisť. Všetci dostali viackrát pozvánky, tlačové správy a presne vedeli, o čo ide. Pri posledných prezentáciách v zahraničí ľudia stáli, lebo miesta na sedenie boli obsadené.“

Nie je to tým, že vás mnohí nevedia zaškatuľkovať?
„Je možné, že ľudia nevedia, čo si vlastne počať s tým, že v jednej piesni spieva Jon Anderson zo slávnej skupiny Yes, druhú skladbu hrá orchester žiakov ľudovej školy umenia v Prešove, v iných hosťujú renomovaní interpreti súčasnej klasickej hudby ako Floraleda Sacchi, David Moss či Guido Arbonelli. Takisto ma nevedia zaradiť ani v cudzine, no napriek tomu sú ľudia zvedaví a prídu.“

Už dlho žijete v Nemecku, no pravidelne sa vraciate. Čo ste si najviac všimli pri poslednej návšteve?
„Mám pocit, že tu všetko chce byť také veľmi pekné, čo zakrýva duchovnú chudobu, ktorú mnohí nosia v sebe. Chýbajú bežní ľudia, ktorí by mali záujem a chceli vedieť i to, čo sa deje aj niekde inde než len v Bratislave. Kto sa na vlastné náklady vyberie na dlhší čas niekde do zahraničia?“

Bežní ľudia si to nemôžu dovoliť.
„Možno by aj mohli, len vrážajú peniaze radšej do drahých áut alebo gýčovitých sedačiek. Často mám pocit, že inde si stredná vrstva viac váži minulosť a dôkladnejšie sa zaujíma o súčasnosť, chodí na výstavy, koncerty. Podľa mňa to vzniká už v detstve. Nedávno som sa rozprával s jednou učiteľkou slovenčiny, ktorá mi hovorila, že žiaci už roky ohŕňajú nos nad Hviezdoslavom. Žiadny Angličan nepovie, že Shakespeare je blbosť, rovnako ako to nepovie Nemec o Goethem. Ako je možné, že Slovák to o Hviezdoslavovi povie? Chýba mi väčšie povedomie o tom, čo je naozaj dobré. Zarážajúci je aj fakt, že keď Daniel Matej pozval jedného z najhranejších skladateľov Gavina Bryarsa do Bratislavy, prišlo na rozhovor s ním osem ľudí. Odignorovali ho pedagógovia aj študenti. Podobná situácia nastala vraj i pri návšteve Giju Kančeliho. Naozaj sa už nemusíme od nikoho nič učiť?“

Ako je možné, že dostávate ponuky od Deutsche Oper a ďalších zahraničných inštitúcií, a tu o vás nestoja?
„V Bratislave sa každý s každým pozná a väčšinou sa všetci navzájom ohovárajú, v Nemecku nevedeli, kto som a odkiaľ som. Nemám sily, ani čas, aby som sa nanucoval. Ja chcem robiť, nie stále niekomu telefonovať a vypisovať. Keď som napríklad poslal nové cédečko do zahraničných rádií, začali ho hrať, je to totiž ich džob. Tu ho nehrajú.“

V čom je teda problém?
„Ja sa tiež pýtam, ako je to možné, že moja hudba zaujíma hudobných redaktorov v kolínskom WDR alebo v BBC, ale nie v Slovenskom rozhlase. Asi je problém v tom, že mnohí ľudia po štyridsiatke definitívne stratia ideály a len čo majú istotu nejakého miesta, neradi vidia niekoho iného, lebo sa boja, že oň prídu. Myslím si, že keby napríklad Arvo Pärt aj mal záujem učiť na VŠMU, nezobrali by ho. Niekto by mu totiž musel uvoľniť miestečko.“

Nie je to aj otázka honoráru?
„Pre mnohých určite. Napríklad John Zorn nemôže zobrať malý honorár, lebo by sa zdiskreditoval. On je jednoducho už príliš známy.“

Ako sa vám potom podarilo získať na svoj album takého známeho hudobníka, ako je Jon Anderson?
„Vlani mal na webstránke oznam, že hľadá ľudí na spoluprácu. Tak som na uvedenú e-mailovú adresu zo žartu poslal minútovú klavírnu vec. Na druhý deň mi prišiel e-mail: „very good piano playing. jon“. Povedal som si – Fajn, ale to asi sotva napísal on. Lenže prišiel ďalší e-mail, aby som poslal aj ďalšiu hudbu. Poslal som a on zase, že „very good“. Písali sme si asi mesiac, až jedného večera mám zapnutý Skype a odrazu mi niekto volá. Bol to on, mal zapnutú aj videokameru.“

Ako vás našiel?
„Na konci e­mailu občas dávam vizitku, kde je aj kontakt na Skype. Keď som zdvihol a on tým svojím nenapodobniteľným hlasom povedal Hello, uveril som, že mi nepísal jeho manažér a že si zo mňa naozaj nikto neuťahuje.“

Čo bolo ďalej?
„Spýtal sa ma, či mám doma gitaru alebo klavír. Že nech mu niečo zahrám a on skúsi spievať. Zahrali sme si a potom sa spýtal, či by som mu niečo nezložil. Tak dostal inštrumentálny podklad, ku ktorému vymyslel vlastnú melódiu a text. Mal, pochopiteľne, úplne voľnú ruku. Preto sú aj autorské práva pol na pol.“

Popri renomovaných menách sa na cédečku Namah podieľajú aj deti z ľudovej školy umenia v Prešove. Profesionálne orchestre boli drahé?
„Boli by to vyhodené peniaze. Skladbu Namah premiérovali Bratislavskí komorní sólisti, potom ju hrala Cappella Istropolitana aj orchester bývalej komornej opery. Všetci ju hrali veľmi zle, bez citu. Keď väčšina slovenských profesionálnych hudobníkov otvorí partitúru a vidí celé noty, odloží ju s tým, že to hravo zvládne. Potom príde koncert a odrazu zistia, že zahrať jedenásť minút celé noty nie je len tak. Odrazu vás začne v polovici skladby bolieť pravá ruka, neladí to, neviete zahrať flažolety. Prešovčanov som spoznal na amatérskom festivale. Ich dirigentke, pani Anite Mirossayovej, sa skladba zapáčila a rok ju so svojimi detičkami poctivo nacvičovala. Až potom ju nahrávali. Neverili by ste, aké výborné mládežnícke orchestre majú napríklad v Sabinove alebo v Žiline. Je to paradox, ale mnohí amatéri žijú na Slovensku hudbou oveľa viac než profesionáli.“

Veľa ľudí pri počúvaní albumu zaskočilo, že kým ako gitarista experimentujete, ako skladateľ píšete prístupnejšiu hudbu. Máte to teraz rozdelené?
„To je skôr podvedomé. Nové cédečko znie na prvé počutie možno tradične, ale keď si ho vypočujete pozornejšie, zistíte, že je tam dosť experimentov. Baví ma experimenty a improvizáciu nenápadne vsúvať do tonálnych vecí. Vyrastal som však na artrocku, až potom som sa dostal k experimentovaniu. Takže ten základ vo mne je skôr tonálny, v podstate sa k nemu teraz len okľukou vraciam späť. Ale všetko z tej cesty som nezahodil, len to nevyužívam tak okato ako kedysi. To, čo kedysi bolo v popredí, je dnes v pozadí a zase naopak. Tak je to aj v živote.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 108
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 3 237
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 679
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 451
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 716
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 476
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 234
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 187
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 911
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 734

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Najdlhšia bytovka na svete je vo Viedni a má meno po Marxovi. Je radosť v nej žiť

Nie je špinavá ani nebezpečná, hoci sú v nej sociálne byty. Nezamestnaní v nej bývajú vedľa profesorov.

BRATISLAVA

Bratislava porastie do výšky, budovy zmenia panorámu

V Bratislave rýchlym tempom pribúdajú výškové budovy.

SVET

Klamali aj intrigovali. Všetci prezidentovi muži, ktorí skončili

Za sedem mesiacov skončili takmer všetci Trumpovi spolupracovníci.

Neprehliadnite tiež

Nové Káčerovo lahodí oku. Pravé dobrodružstvo však neukázalo

Animované seriály za tridsať rokov vyrástli. Musia si to uvedomiť aj disneyovky.

Organizátor Grapu: Zvažovali sme evakuáciu festivalu

Piešťanský festival potrápilo najmä počasie, návštevníci mu vyčítali hygienu a zvuk.