Kedysi sa vravelo, že básnici sú svedomím národa. Od istého času sa toto slovné spojenie stalo historicky pasé, no ak by dnes niekto takýmto svedomím bol, stal by sa ním Milan Rúfus. Tvrdohlavo opakoval svoje pravdy, aj keď neboli v móde. Hovoril, že nič vo svojom živote neľutuje, pretože aj strata je súčasťou daru bytia a za ten dar sa treba poďakovať.
*10. 12. 1928 - †11. 1. 2009
1956 – debutoval zbierkou Až dozrieme.
1990 – vyšla mu zbierka pre deti Modlitbičky.
1991 – prvýkrát bol Rúfus nominovaný na Nobelovu cenu, odvtedy sa nominácia opakovala každý rok.
1998 – začínajú vychádzať preklady jeho diel v zahraničí.
2008 – vyšla posledná kniha pre deti Anjeličku, môj strážničku.
Stretnúť sa v posledných rokoch s Rúfusom bolo vcelku náročné. Posledné roky chodil do spoločnosti len výnimočne, napríklad, keď si do bratislavského Klubu spisovateľov prišiel vypočuť ódy a chválospevy na svoje ostatné knihy.
So svetom v jeho mene zvyčajne komunikovala básnikova manželka Magda. Aj keď sme Rúfusa dávnejšie s kolegyňou Svetlanou Kolesárovou požiadali o rozhovor, museli sme vlastne navštíviť jeho manželku a odovzdať jej (v dvadsiatom prvom storočí) na papieri napísané otázky. A na tie sme, relatívne rýchlo, dostali vycibrené odpovede - tak ako to Rúfus vedel, s dôrazom na každé jedno slovíčko.
Otesávanie slov na ich podstatu, bolo vlastne jednou z vecí, ktoré tvorbu Milana Rúfusa charakterizovali. Slová museli držať pokope, možno aj preto, že jeho otec bol murárom. Napokon, dom, v ktorom v Bratislave s manželkou žili, si postavil sám aj s pomocou bližších i vzdialenejších priateľov. Vraj by bola hanba, keby to urobil ktosi iný.
Učiteľ - básnik
Milan Rúfus vyštudoval kombináciu slovenčina - dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a ostal tu učiť, až kým neodišiel do dôchodku. Žiaci, ktorí básnika zažili ako učiteľa, spomínajú na príjemného človeka, ktorý bol pre svoju prácu nielen zapálený, ale najmä vedel podať vedomosti ďalej. Vedomosti, na ktoré sa dokázal pozerať z oboch strán - ako teoretik či esejista, ale najmä ako tvoriaci básnik. Debutoval totiž už v roku 1944, keď svoje prvé verše uverejnil v časopise.
Na svoju prvú báseň si pamätá, aj keď ju nikdy neuverejnil. „Prváčik porubskej elementárky sedel v zime na teplom kozube a smolil veršík o zime. Zrejme som napodoboval nejakú básničku zo šlabikára. Lenže medzi tou bez viny prvou a medzi prvou skutočnou básňou utieklo korytom Váhu veľa, veľa vody,“ spomínal v rozhovore pre SME.
Recept na báseň, pánboh zaplať, neexistuje. Inak by sa básničky varili či piekli ako podľa kuchárskej knihy Terézie Vansovej.
Zlomom sa však stal rok 1956. Aj keď to neboli jeho prvé „verše“ (tie najstaršie, Chlapec/Chlapec maľuje dúhu, však pre cenzúru vyšli až v roku 1966 či 1974), svojím debutom Až dozrieme, ktorým o tri roky predbehol Válkove Dotyky, priniesol do slovenskej poézie čosi, čo v nej od konca druhej svetovej vojny chýbalo. Do istej miery to bolo spiatočníctvo, ktoré však v povinnom schematizme doby pôsobilo ako oživenie strnulej povinnej básnickej jazdy.
Rúfus akoby do poézie znovu vniesol pochybnosti - a nielen do poézie, ale i do hodnotenia vlastného života. Podľa niektorých kritikov ho totiž v neskoršom veku sprevádzali i v samotnom písaní poézie, a od deväťdesiatych rokov minulého storočia sa akoby permanentne lúčil.
Básnik ľudu
Napriek tomu si ho, či možno práve preto, obľúbili najmä čitatelia, ktorí by inak po básnickej knižke nesiahli. Príbeh autora a príbeh diela sú dve navzájom nesúvisiace veci, v prípade Rúfusa to však bol stále ten istý príbeh. Rúfus s manželkou vychovávali mentálne postihnutú dcéru Zuzanku. Vrúcnemu vzťahu s ňou venoval nejednu báseň, napokon ona sa najmä v poslednom období stala jeho básnickým a životným prekliatím i múzou.
Rúfus však mal vždy blízko k básnikovi jednej témy a táto tendencia sa na sklonku jeho života ešte vyhrotila. Svojím typickým mlčaním medzi riadkami veršov dokázal túto tému, tak všeobecne nazvanú ľudský údel na tomto svete, cibriť až k jej prapodstate.
Na Rúfusa sa človek mohol spoľahnúť. Vedeli ste, čo od neho ako čitateľ dostanete. Slovami Jána Zambora: „Rúfus nebol nikdy ľahkoverným básnikom, ktorý by naletel novým pravdám a potom to musel korigovať.“
Ocenená tvroba
Na sklonku života táto jeho cesta začala mať ohlas aj v zahraničí. Kým komunistická mašinéria sa tvárila, že básnik Rúfus vlastne ani nejestvuje, ale potichu ho tolerovala - a keď sa inak nedalo, udelila mu aj nejakú tu cenu, po revolúcii sa jeho dielo začalo prekladať. Napríklad do španielčiny, nemčiny, ale napríklad i do čínštiny. Akoby Rúfus a jeho priatelia chceli dobehnúť zameškané. A až ľudovou tradíciou sa stalo jeho nominovanie na Nobelovu cenu za literatúru.
Milan Rúfus nebol jednoduchý - ani ako človek, ani ako básnik. Možno špekulovať, či dnes ešte treba básnikov ako morálne autority a rôzne inštitúcie svedomia. Milan Rúfus však jednoznačne bol veľkým slovenským básnikom.
