Cene Fantázie, novinárčine aj cestovaní.
Ivan Aľakša je vydavateľ a kedysi aj šéfredaktor časopisu Fantázia, spoluorganizátor festivalov, literárnych súťaží (Cena Fantázie) a človek, ktorý má značný podiel na porevolučnom oživení fantastiky na Slovensku. Založil a s krátkou prestávkou už 11 rokov vydáva Fantáziu, jediný slovenský časopis venovaný sci-fi, fantasy a všetkým príbuzným žánrom, ktorý dáva priestor nádejným domácim autorom, publicistom aj ilustrátorom. Čo všetko zažil s Fantáziou i fantastikou, porozprával Anete Čižmárikovej.
Ako by si profesne popísal sám seba?
Profesne? Aj keď ma novinárčina priamo neživí, považujem sa za novinára. Živí ma však viac to všetko ďalšie okolo novinárčiny - najmä predtlačová príprava, zalamujem viacero časopisov. Grafikom sa však nazývať nechcem, lebo by sa urazili ľudia od fachu, že sa im nejaký nímand hrabe do remesla... A som vlastne aj živnostník - samoživiteľ.
Ako si sa dostal k terajšej profesii a ako k fantastike? Inak povedané, mohol by si tú istú prácu robiť v oblasti mainstreamu?
Otec je novinár, mama zase číta množstvo kníh akéhokoľvek druhu a miluje filmy. Takže k novinárčine som sa dostal cez otca, k fantastike cez mamu. Vyštudoval som žurnalistiku, vedel by som sa uplatniť v mainstreamových časopisoch a médiách, keby som chcel; alebo skôr keby som nebol lemra lenivá. Inklinujem skôr k beletristickým novinárskym útvarom, mám rád fejtóny, reportáže, rozhovory, ktoré sú skôr výmenou názorov. Zakotvil som v regionálnej žurnalistike, ktorá je „mainstreamom" - náš regionálny časopis je akýmsi rodinným podnikom, čo mi vyhovuje. Fantastika ma teda neživí, Fantázia sa stala pre mňa akýmsi ventilom. To je časopis, ktorý mi na trhu chýba, taký časopis by som chcel čítať a keďže ho nikto nechce robiť, tak som dal dokopy tých správnych ľudí...
Čo ťa najviac baví na vydávaní časopisu? Ktorá fáza alebo činnosť?
Niekedy toho síce už mám dosť, ale v podstate, keď sa na to pozriem z nadhľadu, baví ma akákoľvek tvorivá činnosť a každý jeden proces pri vydávaní časopisu je tvorivý, tým pádom ma to baví ako celok. Pocit, keď vieš, že najskôr bola v počítači v adresári s názvom „fantázia44" iba kopa súborov a zrazu mám fyzicky v rukách hotové číslo, v ktorom sa dá listovať - to je na nezaplatenie. Občas si v časopise tak trochu „ješiťácky" zalistujem... Viem si spomenúť na každú jednu fázu tvorby toho čísla. Samozrejme vidím chyby a nedostatky, pamätám si pocity, ktoré ma pri tom sprevádzali. Mám samozrejme rôzne nálady - niekedy je mi blízke všetko, čo súvisí s premýšľaním, čo by mal časopis obsahovať, vymýšľanie nových rubrík či nápady na články. Inokedy sa teším z toho, ako články zapadajú do konečnej grafickej úpravy, ako sa budú správne radiť za seba a ako k tomu pribudnú fotografie. Priznám sa ale, nebaví ma a mám s tým veľké problémy, to všetko po vydaní - zabezpečenie distribúcie, papierovačky, zháňanie reklamy, pretláčanie aspoň nejakých informácií do médií...
Ako to celé s časopisom Fantázia začalo?
Keď som končil gymnázium, hrával som s kamarátom v Šali tzv. „hry na hrdinov" - teda "eR-Pé-Géčka" - konkrétne Dračí doupě. V roku 1993 sme začali vydávať fanzin s názvom Meč a mágia. Ja som išiel na vysokú školu a už vtedy som rozprával o tom, aj keď skôr zo srandy, že budem vydávať slovenský sci-fi časopis. Svoje si určite odtrpeli aj moji spolužiaci na výške, ktorí ma museli mať za pošuka. Postupne sa z Meča a mágie stával fanzin, ktorý uverejňoval aj všeobecnejšie ladené články a v roku 1996 som ho premenoval na "FANtastický magaZÍN". Zároveň som aj zmenil formát z A5 na A4 a otvorene som písal o tom, že Slovensko potrebuje svoj sci-fi časopis. Koncom toho roku sa k podobnému poznaniu dopracoval aj Martin Králik, ktorý v Bratislave prispieval do fanzinu Istrozin a bol členom SF klubu Quasi. Martin rozposlal list viacerým ľuďom aktívnym vo fantastike na Slovensku, kde rozpracoval akúsi postupnosť krokov k podpore slovenskej fantastiky. Začínalo to tuším koordináciou SF klubov, ďalej vydávaním nejakého „ústredného" fanzinu, neskôr to malo prerásť do časopisu až vydavateľstva. Ja som ten list tiež dostal, s Martinom som sa stretol pri červenom víne a zhodli sme sa, že prvé kroky sú zbytočné, SF kluby aj fanziny existujú, poďme rovno na časopis. Začiatkom roku 1997 sme (obaja popri učení sa na štátnice) začali pripravovať časopis, pridal sa k nám Vilo Búr, cez neho sme objavili Petra Kundera (vtedy vydavateľa zbierky R. E. Howarda Kráľ Kull), s ktorým sme urobili rozhovor a dodal nám zahraničnú poviedku, natrafili sme na čajovňu Mažiarik a v nej sa stretávajúci Slovenský syndikát autorov fantastiky s pomocou ktorého sme získali poviedku Saši Pavelkovej a v júli 1997, po našich štátniciach a z tlačiarne priamo na Parcon v Spišskej Novej Vsi vyšlo nulté číslo Fantázie.
Aké to bolo? Prijatie nultého čísla a tých ďalších?
Balíky s čerstvou Fantáziou sme niesli, ak sa správne pamätám, vlakom zo Šale do Lučenca, odkiaľ nás na Parcon viezla autom Maťa Pilcerová. Všeobecne bola Fantázia na Parcone prijatá s nadšením, dokonca za nami chodili ľudia a dávali si podpisovať výtlačky - vnútorné strany obálky boli totiž čisto biele, bez tlače, takže sme tam, vtedy asi aj dosť podgurážení, vypisovali venovania a podpisy... O vyjdení prvého slovenského sci-fi časopisu sa v tom čase podarilo dostať aj relatívne dosť správ do médií, myslím, že celkové prijatie bolo dobré, v tej dobe sme v listárni chválili ľudí, že v každom liste posielajú aj nejaké poviedky a príspevky, bolo teda zjavné, že sme trafili klinec po hlavičke. Niekedy na nulté či prvé číslo Fantázie reagoval svojím nadšeným listom Ďuro Červenák, ktorý Fantáziu objavil v zapadnutom stánku v Banskej Štiavnici a hneď sa ponúkol, že bude pre nás písať. V ďalšom liste už poslal aj prvý príbeh s Roganom. Čo sa týka predajnosti - Fantázia sa už na začiatku ustálila na predaji okolo 900-1000 kusov a viac-menej sa to tak držalo po celý čas.
Ak preskočím do súčasnosti, zdá sa, že sa ti podarilo zrealizovať všetky vtedajšie vízie. Ako to vyzerá s tým vydavateľstvom? Pod hlavičkou vydavateľstva Fantázia v roku 2004 vyšli Nie celkom rozprávky od Michala Jedináka.
Aby sme si nemýlili veci - vízie z Martinovho listu neboli mojimi víziami. Mať knižné vydavateľstvo nie je mojou túžbou dodnes. Vydanie prvotiny Miša Jedináka bol pokus, ktorý z dnešného hľadiska hodnotím skôr ako chybný krok - pre mňa, ale aj preňho. Zborníky Ceny Fantázie nerátam, to už je iná vec. Ale celkovo - odvtedy ma už pár ľudí oslovilo s možnosťou vydať im knihu a snažím sa zdvorilo odmietnuť. Vydaním knihy totiž proces nekončí, ale začína a ja nemám podmienky na zabezpečenie distribúcie a predaja knihy na úrovni. Z tých známejších autorov - debatovali sme o tom pri románe Dušana Fabiana a pred rokom aj so Štefanom Konkolom. Som rád, že si obaja našli iného a lepšieho vydavateľa, ktorý ich knihy dokáže dostať na pulty kníhkupectiev. Samozrejme zborník Ceny Fantázie, to už je v rámci slušnosti - ak robím súťaž, má to mať aj nejaký výstup. Nie je to knižka s ambíciami vyhrať hitparády predajnosti v kníhkupectvách. Vo vydávaní zborníka by som chcel pokračovať.
Keď si už tak krásne premostil k Cene Fantázie - svojím spôsobom je unikátna, rovnako ako časopis. Je to u nás jediná súťaž pre autorov fantastiky bez vekového či užšieho žánrového obmedzenia. Z čoho vznikla, kde bol ten prvotný impulz, a kam sa zatiaľ dopracovala?
Cena Fantázie vznikla v hlave Martina Králika a pod názvom „Raketa" (v snahe vyjadriť jej sci-fi zameranie) bola vyhlásená prvýkrát v roku 2003. Bolo to v čase, keď bola ukončená iná poviedková súťaž - Cena Gustáva Reussa. Martin Králik prišiel s „novinkou" - dvojkolovým hlasovaním so zapojením čitateľov, čo tak trochu malo rešpektovať povahu fantastiky ako populárnej literatúry. Okrem toho sme zväčšili rozsah prijímaných textov, aby sa súťaž zatraktívnila aj pre autorov píšucich rozsiahlejšie príbehy. Prvé vyhodnotenie sa udialo na poslednom nami organizovanom Istrocone v roku 2003. Zvíťazil Juraj Červenák, po ňom to bola Saša Pavelková. Od roku 2004 sú výsledky prezentované na knižnom veľtrhu Bibliotéka v rámci hlavného programu, keďže som chcel preniesť fantastiku a samozrejme aj Fantáziu mimo „našich" akcií, trochu viac na oči. Cena má aj svoju sošku - dielo, ktoré bolo špeciálne pre nás vytvorené umeleckým sochárom Andrejom Csillagom zo Šale.
Samozrejme sa nedá zverejňovať všetky prichádzajúce texty, takže je hlasovanie dvojkolové - v prvom boduje päťčlenná porota (tá je každý rok iná a našou snahou je zapojiť aj ľudí mimo fandomu a Fantázie) a 5 najlepších, finálových poviedok zverejníme. Z tých už rozhodujú čitatelia. V minulom roku boli finálové poviedky uverejnené na portáli Knihy.sme.sk a ich čítanosť dosahovala štvormiestne cifry. Od čias „bibliotékovej" Ceny Fantázie sa o súťaž manažérsky stará Ivan Pullman, ktorý sa stal aj editorom zborníkov. Prvý zborník vyšiel v roku 2006, knižky obsahujú finálové poviedky, ďalšie Ivanom vybrané texty, esej a vyjadrenia porotcov. A pre niektorých účastníkov súťaže veľmi podstatné tabuľkové hodnotenie úplne všetkých prijatých textov. Zborník má každý rok obálku od iného slovenského maliara. Od roku 2007 je špeciálne odovzdávaná aj cena Bibliotéky pre jednu z poviedok, nie nutne z finálových.
Nadviažem na tie realizované vízie. Máš nové méty v oblasti šírenia fantastiky na Slovensku?
Nie, nemám a po zániku starej Fantázie sa nezaoberám „šírením fantastiky na Slovensku". Vyjasnime si - fantastika na Slovensku nepotrebuje cielené zásahy a snahu niečo niekam a pred niekým plánovane presadzovať, obraňovať, chrániť. To možno bolo pred 10 rokmi. A ja už som na také veci starý. Časopis Fantázia sa dnes venuje ľuďom, ktorí majú radi fantastické a dobré veci spestrujúce im život a nepotrebujú sa zgrupovať, mať pocit, že patria k nejakej špeciálnej skupine scifistov. Fandomu sa venovala Fantázia, ktorá už pred rokom zanikla.
Bol by si ochotný hovoriť aj o zániku Fantázie?
Jasné, bez problémov. Odpoveď k zániku Fantázie koncom roku 2007 sa skrýva vo formulácii toho listu, ktorý Martin Králik rozposielal scifistom, a ktorý u mňa vtedy natrafil na úrodnú pôdu. Myšlienka vzniku Fantázie bola v „podpore slovenskej fantastiky," našou prioritou bolo „dať slovenským autorom priestor na publikovanie a slovenským čitateľom možnosť čítať po slovensky." Jednoducho - „starý" časopis Fantázia bol založený na idealistických princípoch nezlučiteľných s trhovým mechanizmom a fungoval tých desať rokov len vďaka naivite a tvrdohlavosti svojich tvorcov a ústretovosti a podpore Ministerstva kultúry SR. Extrém bol dosiahnutý v roku 2007, keď som prerobil dosť veľa peňazí iba kvôli tomu, že som chcel, aby časopis vyšiel a zároveň aby bol zorganizovaný (na úrovni) festival Parcon/FantáziaFest. Bol to z mojej strany risk, očakával som, že podpora z ministerstva bude približne na úrovni predošlých rokov a prerátal som sa. Pochybil som a bolo jasné, že Fantázia takto fungovať nemôže. Princípy, na ktorých vznikla, boli v trhovom mechanizme iba hlinenými nohami a raz to padnúť muselo.
A o jej opätovnom vzkriesení?
Jasné, bez problémov. Už v čase ohlasovaného zániku časopisu som mal istú predstavu, ako by to mohol fungovať ďalej, len to potrebovalo „reštart." Pripravoval som projekt „novej" Fantázie a debatoval som s rôznymi ľuďmi o možnostiach ďalšieho vychádzania, vymýšľal možnosti financovania. Objavili sa ľudia, ktorí prišli s konkrétnymi návrhmi, objavili sa konkrétne možnosti, takže bolo jasné, že to bude fungovať. Som presvedčený o tom, že dnes už na Slovensku funguje trh s fantastikou - aj vďaka Fantázii, vďaka Istroconom a dosť výrazne vďaka (dnes už sieti predajní) Brlohu. Výrazný vplyv na obnovenie Fantázie malo samozrejme schválenie projektu ministerstvom kultúry. Priznám sa však, že mňa samého trochu zaskočilo to, že sme Fantáziu obnovili tak skoro, očakával som prestoj minimálne jeden rok.
Ako som už teba počula, nová Fantázia si vedie dobre. Čitatelia tej starej ju neopustili. Pribudli aj noví? A keby sme sa nedržali len nejakých štatistík - zažívaš aj niečo také, že ti príde do redakcie e-mail od (ne)spokojného čitateľa?
Predovšetkým - po oficiálne ohlásenom ukončení existencie, po prestoji pol roka a po kompletnej zmene grafiky a aj loga časopisu, teda úplne s novým vizuálom, ktorý nebol podporený prakticky žiadnou marketingovou kampaňou sa časopis znovu rozbehol v podstate na rovnakých predajných číslach, ako končil. Takže to bolo pre mňa pozitívne zistenie. Predaj v sieti Brloh mierne narastá a do súťaží a na stránke sa zjavne ozývajú noví čitatelia. Najviac to bolo vidno po exkluzívnom slovenskom rozhovore s Christopherom Paolinim a po súťaži o knihu Brisingr v spolupráci s vydavateľstvom Fragment. Listov a mailov chodí dnes už menej ako kedysi. Čo sa týka nespokojných čitateľov - otvorene - je mi jasné a registrujem, že je skupina ľudí z prostredia fandomu, ktorým nesedí smerovanie a profilovanie novej Fantázie. Viem však tiež, ako sa ľudia ozývali proti smerovaniu Istroconov, ktoré sme kedysi organizovali. A kde je Istrocon dnes? Práve na Istrocone sme si robili dotazníkový prieskum a aj podľa neho viem, že súčasná Fantázia ide správnym smerom, len sa treba potenciálnym čitateľom lepšie ukázať.
Aký je rozdiel medzi vnímaním i prežívaním SFaF u nás a napr. v USA - bol si tam, popíš nám to trochu. Nielen cony, ale aj postoje bežných ľudí.
Ono záleží od toho, na vnímanie koho sa pýtaš. Ak myslíš scifistov, fanov, geekov a tých „našich" ľudí - nevidím v tom rozdiel. Sú podľa mňa úplne rovnakí, sú medzi nimi rôzni ľudia, tak, ako u nás. Ešte pred pár rokmi by som si nebol istý, ale po minuloročnom Istrocone som presvedčený, že fanúšikovia sú úplne rovnakí - sú medzi nimi klasickí utiahnutí čitatelia, ale aj rôzni narcistickí týpkovia a celá škála ľudí medzi tým. Priznajme si - všetci na celom svete majú radi dobré príbehy, je jedno, či je to v slnečnej Kalifornii, alebo upršanej Bratislave. Iná vec je prístup „profesionálov". Myslím tým vydavateľov, filmárov, dramaturgov, editorov, redaktorov, teda ľudí, ktorí fanúšikom dávajú „mannu" - aby sme mali čo prijímať. Ešte pred časom by sa takí ľudia u nás k fantastike nepriznali, pretože všeobecné povedomie si spájalo populárne žánre, fantastiku, komiks, seriály o vesmírnych lodiach - s brakom, s detinskosťou, s uletenosťou, s niečím, čo k rozhľadenému dospelému človeku nepatrí. Dostal som sa párkrát aj do zákulisia na veľkom Comic Cone v San Diegu a napríklad som chvíľočku stál vedľa pána režiséra Ridleyho Scotta. Podlamovali sa mi kolená. Ten človek sa ale v pohode bavil s ľuďmi okolo seba, vedel, že všetci naokolo sú fanúšikovia fantastiky a nemal s tým problém, veď prišiel prezentovať final cut Blade Rrunnera a stál pred ľuďmi, ktorí mu to DVD budú kupovať.
A to je najdôležitejšie - ľudia za veľkou mlákou vedia, že fantastika rovná sa peniaze, že pojem „popkultúra" vznikol skrátením populárnej kultúry a to je tá, ktorá je masová, a teda sa v nej oplatí tvoriť a podnikať. Fanúšik Votrelca si nepozrie iba film, on si zahrá aj počítačovú hru, prečíta komiks a kúpi figúrku - veď ty si tomu žiarivým príkladom. A preto je možné vidieť počas diania toho conu ulice lemované zástavami s nápisom „Celebrating popculture" a pre 150 tisíc návštevníkov conu sa robia zľavy v hoteloch a špeciálna kyvadlová doprava v celom meste... To je ten najväčší rozdiel u nás a „za mlákou."
Už len podľa fotografií sa zdá, že si toho veľa precestoval. Kam všade ťa zaviedla popkultúra?
Je pravda, že rád cestujem a nie sú to klasické „hotelové", či „plážové" dovolenky. Použijem tebou naznačené - už aj výlet do Egypta pred pár rokmi by sa dal nazvať „popkultúrnym", keďže som ho absolvoval s Ďurom Červenákom a niektoré zážitky Ďuro potom pretransformoval do románu Conan a dvanáct bran pekla. Ale vážne - napríklad výlet za H.R. Gigerom sa pritrafil úplne náhodou. Marek „Hyena“ Eliáš nás v tom čase upozornil, že film Votrelec má výročie 25 rokov. Ja som sa pokúsil cez Gigerovu stránku skontaktovať jeho manažéra, že chceme urobiť e-mailom rozhovor s HRG. Odpoveď bola, že Giger nepoužíva počítač a mailovať nevie a že si môžeme dohodnúť osobné stretnutie v jeho múzeu v Gruyéres vo Švajčiarsku. Tak sme sa vybrali s Ďurom Maxonom a Maťou Pilcerovou a mali sme povolenie fotografovať v Gigerovom múzeu a pokecať si s ním. Z toho vznikol materiál vo Fantázii 33 a 34, ten výlet bol jedným z mojich najkrajších životných cestovateľských zážitkov.
V roku 2005 bol Worldcon, teda svetový festival fantastiky, v škótskom Glasgowe. Bola to nezvyčajná príležitosť, lebo Worldcon sa do Európy tak často nedostane. Ďuro a Martina sa tam chystali vystavovať svoje obrazy, tak som sa „prikmotril" a urobili sme si skvelý výlet. Zážitky odtiaľ by boli tiež na samostatné rozprávanie, vlastne tak, ako zo všetkých tých ciest. Napríklad s Ďurom sme fanúšikovia amerického gitaristu a hudobníka Briana Setzera a presne v tom čase mal úplnou náhodou koncert v Glasgowe. Tak sme si užili ešte aj totálny rokenrol, boli sme v prvých radách pod pódiom a bolo to úžasné. A keďže Ďurovi predkovia sú niekde odtiaľ zo Škótska, dokonca sme si urobili aj výlet na zrúcaninu „Maxonovho" hradu. Worldcon sa mi páčil, takže keď bol rok na to v Los Angeles, s Martinou sme sa dohodli, že ideme. Maťa to už dosť poznala, v L.A. nejaký čas predtým pobudla, takže sme zažili nielen Worldcon, ale všeličo iné - napríklad sme boli na návšteve doma u filmového producenta Volkera Engela (predtým robil špeciálne efekty pre Emmericha, naposledy napríklad produkoval TV sériu Triangle ocenenú Emmy) a videl som jeho originál Oscara na krbe.
Skrátim to - po skvelých predošlých zážitkoch sme sa s Maťou rozhodli, že ideme aj na Comic con do San Diega v roku 2007. Mne končili víza, chcel som to ešte využiť. A ten 150-tisícový con, to už je niečo, po čom ma nič iné nemôže v tejto oblasti uspokojiť. Bez snahy akokoľvek vyzdvihovať Ameriku - zážitky z Comic conu sú v štýle „toto vidieť a môžem pokojne umrieť
Vrátime sa teraz domov - čo podľa teba chýba slovenskej fantastike?
Nič jej nechýba. Slovenská fantastika už má svoj trh a to znamená, že sa o ňu začnú zaujímať „profesionáli" - obchodníci, vydavatelia a médiá. Tá doba tu už je, netreba už písať listy s „programovými výzvami," ako podporiť domácu fantastiku. Netreba nič riešiť. Treba si užívať a konzumovať. Starať sa o seba, o prísun toho, čo každý sám potrebuje. Ak vydavateľstvá ako Slovart a Ikar začínajú pátrať po domácich autoroch fantastiky, nie je to len o kríze, lebo sú lacnejší ako zahraničné preklady, ale aj o tom, že o tú literatúru je záujem. Ďalšia vec - počítačové hry sa už na Slovensku dlhé roky aj tvoria, aj keď pre zahraničných producentov a film - chystá sa vo veľkom štýle prvý slovenský horor Fabrika smrti. Nie je podstatné, aký bude, podstatné je, že má veľký mediálny dosah a majú v ňom záujem hrať aj „celebrity". Možno za to vďačíme aj tomu strašne ohováranému americkému Hostelu. Okrem toho partia z Tichého domu, ktorá sa svojimi amatérskymi filmíkmi prezentovala kedysi na našich Istroconoch dnes točí web-seriál Krídla noci pre TV JOJ. Juraj Červenák vydáva poviedky v americkom časopise Weird Tales a chystá vydanie svojho románu v Rusku. Mne ozaj nič nechýba.
Čo považuješ za svoj najväčší profesný úspech?
Možno to vyznie sebestredne, ale to, že som mohol napísať ten predošlý odsek. Patrím k ľuďom, ktorí k tomu prispeli a to ma teší.
Náš trh je však stále primalý a iný asi ani nebude. Súhlasíš so mnou, že za mnoho dobrej fantastiky vďačíme vzácnej schopnosti čítať v češtine a teda si užívať ovocie dvoch trhov? Aký máš názor na niektoré pobúrené hlasy, že slovenskí autori by nemali vydávať svoje romány u susedov a v češtine? Myslím, že tie spomínané slovenské vydavateľstvá ani nemusia komplikovane pátrať, mali by si tých dobrých autorov už len „podchytiť".
Tak, ako my vďačíme českým vydavateľom za niektoré knihy, tak oni vďačia nám za to, že ich čítame a kupujeme aj my. V čase, keď vyšlo nulté číslo Fantázie, mal už Červenák v češtine vydané tuším dve knihy pod iným menom. Keby vedel dobre po anglicky a rovno by v tej dobe posielal svoje diela do USA a tam by si našiel vydavateľa, bol by „za vodou", a kto by mal právo mu do toho pindať? Keď začala vychádzať Fantázia, stretával som sa s názormi, že slovenčina sa na fantastiku nehodí. Dnes je všetko inak a domáci autor má dvere otvorené.
Tvoje najobľúbenejšie fantastické diela?
Mnou najčastejšie prečítaná kniha je Mesto od Clifforda Simaka. Z fantasy mi je bližší Conan ako Pán prsteňov, ale Conana myslím klasického, Howardovho. Iných som ani nečítal okrem Červenákovho. Samotný Ďuro Červenák je pre mňa stelesnením populárneho autora, ktorý vie písať pre fanúšika, čo je skvelé. Komiksov som veľa nečítal, ale komiksovo-filmová postava Hellboy - tú môžem. A nad počítačom v robote mám figúrku robota Marvina a oproti nej figúrku inšpektora Clouseaua. A dokážem sa stotožniť so Shrekom, všetci máme vrstvy.
Ktoré oblasti fantastiky máš najradšej? Alebo ktoré nemáš rád?
Vyrastal som na sci-fi literatúre, teda na Clarkovi a Asimovovi, za socializmu vydaných zbierkach Stratený robot a 10xSF a 13xSF. Páči sa mi, keď je rozpitvaná aj technika, keď má fantázia svoje reálne základy. Ale zároveň sa mi páči Simakovský prístup - premýšľanie o možnostiach kontaktu s inými civilizáciami, prípadne o vývoji ľudstva. Tých autorov spája to, že nezabúdali na poctivý ľudský príbeh a verili v človeka a humanizmus. Nenávidím upršané, pretechnizované, pesimistické diela smerujúce do cyberpunku - z tohto pohľadu možno povedať, že v podstate nemám rád atmosféru filmov ako Blade Runner. Viac mi sekne Piaty element. Aj mne sa stal taký „big badabum" v živote ako Corbenovi Dallasovi a do mojej „rozheganej káry" mi padla z neba dokonalá bytosť a neviem sa s tým celkom vysporiadať, pretože som iba človek. Priznávam, nerozumiem celkom modernej japonskej anime kultúre, ale je mi jasné, že výmena stráží v nejakej forme musela prísť. Moja generácia vtrhla do fandomu začiatkom 90. rokov s hrami a kartičkami, trvalo 10-15 rokov, kým sme sa „rozplynuli" medzi všetkými ostatnými scifistami, dnes medzi nás vtrhli mangáči a my na nich „pulíme" oči, ale je to v pohode, lebo sú to fani ako my. Len majú radi hlučnejšiu a cukríkovejšie vyzerajúcu fantastiku, keď sa však do toho zahĺbiš, zistíš, že príbehy sú podobné, prípadne rovnaké. Menia sa iba postavy a kulisy.
Ono, keď sa to tak vezme, dnešný časopis Fantázia do veľkej miery kopíruje to, čo mám rád. Dnes pracujem s takým množstvom písmeniek v robote, že keď večer prídem domov, radšej siahnem po ovládači od telky a prepnem na niektorý zo seriálov - Dexter, Eureka a Dr. House. Seriály a filmy, to je dnes môj fantastický svet. Ku komiksom pričuchávam sporadicky cez moju priateľku a čakám, kým dočíta Watchmenov, nech si to pred filmom „čítnem" aj ja. Hudbu, ktorú prezentuje Dušan Fabian vo Fantázii, tú tiež môžem, s Dušanom sme naladení na veľmi podobnej vlne. Figúrková Fotosession Fantázie bola spoločným nápadom s Jurom Malíčkom a mám strach, keď sa roztrhne vrece s predajom figúrok, kde na to vezmem peniaze. Nevraviac o všetkých fantastických „serepetičkách" - keď som v stánku Brlohu na Istrocone videl ten odpadkový kôš v štýle R2D2 - ťažko som zaplakal a musel som odvracať pohľad inam.
Nespomenul som už asi len počítačové hry - v tom som trochu „maník". Zažratý som do stratégií - teda absolútnych požieračov času. Nemám z toho dôvodu v PC nainštalovanú žiadnu hru, lebo to by bola zbohom robota. Som zvedavý, dokedy odolám, môj nový domáci notebook na mňa kričí, že má miesto na disku. Trochu ma štve, že nedokážem koordinovať pohyby na ovládačoch konzolových hier, takže tým veľmi neholdujem. Pred časom mi však pokušiteľ - šéfredaktor Fantázie Juro Malíček zavesil na krk gitaru ku hre Guitar Hero a nechal ma zahrať si pár skladieb a musím priznať, že do partie k pivu a pukancom na nejakú oslavu - to je to pravé orechové.
Je skvelé užívať si fantastiku vo všetkých podobách aké sa núkajú. Knihy, filmy, seriály, figúrky, počítačové hry. Ale nehrozí našej mladšej generácii odkojenej na vizuálnej a elektronickej kultúre, že si nikdy nezvyknú čítať knihy a nespoznajú tak mnoho vynikajúcich diel, ktoré neboli inak spracované? Vďaka bohom za Rowlingovú a podobných záchrancov, ktorí navracajú pozornosť k čaru písaného slova, ale predsa - nemáš pocit, že mladí ľudia čítajú čoraz menej?
Nemám rád takéto „štúrovské" pindanie, že mladí ľudia málo čítajú a ach jaj, aké to je zlé s dnešnou generáciou a čo jej všetko hrozí. Pred 150 rokmi videl bežný človek knihu iba keď zavítal do doliny Matej Hrebenda so svojim batôžkom kníh. Človek potrebuje príbehy a v každej dobe sa tie príbehy rozprávajú inak. Predtým pri páračkách, alebo pri ohni. Čo ak boli kedysi nástenné maľby pračloveka v skutočnosti niečím ako televízor? Večer si v jaskyni posadali praľudia k pomaľovanej stene, vzadu štrikujúce ženy, v strede napchávajúci sa a popíjajúci chlapi a vpredu malé pračloviečatá, hltajúce každé slovo chlapíka s fakľou stojaceho pri pomaľovanej stene, osvetľujúceho každú chvíľu iný výjav a rozprávajúceho k tomu iný príbeh. Normálna telka.
Chcem len povedať - dnes sa objavujú absolútne skvelé a inteligentné príbehy v komiksoch, počítačových hrách, v televíznych seriáloch, prečo sa z toho robí humbuk, ak niekto nesiahne po knihe? A je to chyba detí, že v súčasnej obývačke, či dnes skôr modernej „hale" už nieto priestor na klasickú policu s knihami, a keď rodičia prídu domov, nechytia ani oni do rúk knihu? Odkiaľ sa má decko naučiť, že čítanie je „cool", keď rodič nečíta? Kto vie, čo bude o 100 rokov, ako budú naše deti pindať na svoje potomstvo, keď sa to bude zabávať iba s VR-helmami a nenájde si čas na starú dobrú televíziu?
Tí, ktorí teraz málo čítajú, budú tvoriť o desiatky rokov iný typ sveta, ako máme teraz my. Oni mu budú rozumieť, my už nie. My pôjdeme do starého železa, oni budú mať svoje spôsoby komunikácie a svoj život. Z nášho pohľadu to môže byť cesta do pekla, pre nich bude ten život normálny tak, ako je pre nás normálny tento.
Obligátna otázka na záver: ako vyzerá príjemne strávený večer Ivana Aľakšu?
Som lenivá lemra, takže ležiac na gauči a prijímajúc akékoľvek v tej chvíli pre mňa zaujímavé podnety - či už v nejakej dobrej TV šou (mám rád nemeckú stand-up comedy), alebo pri dobrom filme, seriáli. V poslednej dobe však po návrate z roboty zapínam notebook a pokračujem v robote až hlboko do noci. Tak, ako teraz, aby vyšla nová Fantázia a bol som spokojný.
Autor: Aneta Čižmáriková
