Kým sme sa zhovárali, nebadane si prisvojil môj papier s pripravenými otázkami a celý ho pokreslil. Nenavyberá si, baví ho maľovať, na chvíľu nebrať na nikoho ohľad, byť slobodný a nezodpovedný.
Nájsť vlastný štýl je náročné. Ako maľoval osemnásťročný Ormandík?
Veľmi podobne. Vždy som maľoval figurálne, kolísal som len medzi expresívnejšou a realistickejšou polohou. V poslednom čase mám aj obrázky ovplyvnené detskou maľbou. Spomenul som si na kresbičky v pamätníkoch. Také tie napodobeniny disneyovských kresieb. Dráždi ma tá niečím poškodená detská kresba.
Sme už všetci nevyhnutne vizuálne čímsi znečistení?
Nerobím si z toho hlavu. Veľmi rád chodím na výstavy, mám doma mnoho monografií, ale keď začínam maľovať, v konečnom dôsledku mi nezostáva nič iné, len začať od bieleho plátna a zo svojho vnútra. Nevedel by som nikoho napodobňovať.
S obľubou zhadzujem pátos, ale dávam si vedome pozor na to, aby sarkazmus nebol mojim alibi.
Nemali ste ani nijaké „klasické“ obdobie?
V čase mojich štúdií sa začínalo kópiami starých majstrov. Nekonečné dni sme maľovali jeden portrét, jedno zátišie, po roku sa sme všetci v ročníku dostali na jednu úroveň, skoro som nevedel, ktorá práca je moja. Remeslo je dôležité, ale vtedy sa to rovnalo skoro umeniu. Tento prístup sa revolúciou zrušil. U mňa sa „klasické“ tendencie najviac prejavujú v kresbách, ktoré sú realistickejšie ako moje maľby.
Asi si však u vás málokto objedná svoj portrét. Alebo naopak?
Nie, nikto nechce vyzerať ako ľudia na mojich obrazoch. Pre mňa je hlava len sieť, schéma. Pri abstraktnom maľovaní by som sa na plátne stratil. Potrebujem sa naštartovať nejakou témou, a potom už robím vlastne len štruktúry, plochy, čiary...
Prečo v poslednom čase maľujte toľko kľačiacich postáv?
To keby som vedel! Dávam sa viesť intuíciou, nezisťujem, či prosebníkov robím preto, že som sa ja sám niečím previnil. Neviem, či je to modlitba, pokora, kajanie, či len prosenie. Páči sa mi samotná silueta.
Ako ste spokojný s výkladmi kritikov k vašim obrazom?
Rád čítam teoretické texty o svojich veciach, aby som zistil, prečo som ich vlastne robil. Sám sa do analýz nepúšťam. Nemám na to ani odstup, ani mentálnu kapacitu.
Majú postavy anjelov či Kristov, ktoré tak často robíte, viac spoločné s vierou či s hľadaním archetypov?
Skôr to druhé. S anjelom či Kristom môžem polemizovať, oslavovať ho. Je to báza na komunikáciu. Preto si vyberám aj antické motívy. Ak vidíte Ikara, viete, čo sa mu stalo.
Nebojíte sa však, že sa pomaly vytráca všeobecné povedomie o veľkých príbehoch ľudstva?
Nechce sa mi dopredu zamýšľať nad tým, či ľudia mojim obrazom úplne porozumejú. Maľovanie je jeden z mála priestorov, kde môžete byť slobodný. Je to krásny moment, v ktorom nemusíte brať na nič ohľad, byť chvíľu celkom nezodpovedný. Keď maľujem, vypínam platenie účtov, odvozy a dovozy rodiny.
Radšej mám veci nejasné, ale plné života.
Vaša ostatná výstava sa volala Veľké veci. Praje táto doba veľkým témam?
Mám rád ľudí, ktorí sa ich neboja, aj za cenu, že môžu byť vysmiati. Maľujem rád aj ironicky. S obľubou zhadzujem pátos, ale dávam si vedome pozor na to, aby sarkazmus nebol mojím alibi. Je priveľmi jednoduché hovoriť o veciach ironicky.
Urobili ste už niečo aj do nejakého kostola?
Rád by som robil veľkú zákazku do architektúry, ale nijakú ponuku som zatiaľ nedostal. Možno preto, že sám nie som veriaci. A tiež je pravda, že na mojich obrazoch je vždy nejaký ten „pipík“. Je to integrované v mojom prejave a patrí to k anatómii človeka. Zasekol by som sa, keby som mal urobiť bezpohlavné telo. Som priveľmi slabý, aby som si to odmietol.
Prečo však maľujete samých nahých ľudí?
Šaty mi prekážajú, zaraďujú človeka už do nejakej konkrétnej doby či sociálnej skupiny. Rád kreslím stavbu tela. Hoci keď robím zvieratá, nie je jasné, či je to jeleň alebo pes. Beriem to len ako figúru, ktorá môže niesť nejakú emóciu.
No niektorí môžu vaše obrazy vnímať až pornograficky.
Erotika tam určite je, veľmi rád maľujem milenecké dvojice, lebo je to o niečom živom. Pre mňa je umenie erotické. Pri maľovaní však nerozmýšľam, ako to bude pôsobiť na ľudí, čo povie mama. Dôležité je, aby to bol dobrý obraz.
Podľa čoho sa to rozpozná?
Môžete mať všeličo naštudované i napozerané, ale nakoniec sa aj tak všetky teórie zbehnú do jediného pocitu: či sa vám niečo páči, alebo nie.
Je umenie z definície niečím svetským či naopak svätým?
Čítal som odkazy návštevníkov pri svojej výstave v Dome umenia. Niekto napísal, že by ma mali internovať na psychiatrii a ten priestor vysvätiť. Som rád, že moja výstava niekoho vyprovokovala k reakcii, nemrzí ma, že je negatívna. Nemyslím si, že som zloduch, a už vôbec nie úžasný dobrák. Krajnosti sú pre mňa neživé, zbavené poltónov, ktoré mám rád.
Ešte vám nijakí psychiatri neurčili na základe vašich obrazov nejakú diagnózu?
Zatiaľ sa mi neozvali. Ale možno onedlho prídu dvaja muži v bielych plášťoch...
Skutočne ste nemali ani len ťažké detstvo?
Naopak, veľmi krásne. Pochádzam z Kremnice. Mama bola fotografka, učila na ŠUP-ke, otec je sochár, ich ateliér bol mojím obľúbeným miestom, aj príroda okolo Kremnice. Mám tam veľa kamarátov a známych. Doteraz sa tam rád vraciam.
Ženy si na vašich obrazoch veľmi nepolepšia. Nemohli by ste si ich aspoň trochu idealizovať?
Je veľmi veľa krásnych obrazov s krásnymi ženami. Mňa však „pekné“ maľovanie ťahá ku gýču. Chcem, aby boli moje obrazy krásne iným spôsobom. Keď sa pristihnem, že na nich veľa upratujem a keď sa snažím, aby boli pekné, hneď ich zatriem, lebo vidím, ako z nich odchádza sila.
Ako rýchlo dokážete namaľovať jeden obraz?
Trvá mi to pomerne krátko, pokojne urobím obraz aj za hodinu, ale nie vždy sa mi podarí. Veľmi často sa k svojim maľbám vraciam. Ak nie som spokojný s jednou časťou, najčastejšie obraz otočím a premaľujem celý odznova. Budúci klienti potom dostávajú dva v jednom. Nejakú prácu treba nechať aj archeológom a reštaurátorom.
Akých autorov považujete "za svojich"?
Mám rád Rakúšanov Egona Schieleho, Alfreda Hrdlicku, ale napríklad aj Georga Bazelitza či brata španielskeho filmového režiséra Antonia Sauru. Z našich Kolomana Sokola, Júliusa Jakobyho či Vincenta Hložníka. Páči sa mi dokonca aj akademická maľba tých, čo vystavovali v oficiálnych salónoch, prechody medzi jednotlivými štýlmi, ale obdivujem aj silných solitérov. Mne sa páči už to, že má niekto silu robiť niečo také nezmyselné ako umenie.
Slovenské umenie sa však neustále delí na divné skupinky. Čo si o tom myslíte?
Zdalo sa mi, že v pluralite môže vzniknúť a tolerovať sa viac rôznych subjektov i názorov. Ale od začiatku je to u nás akési vybičované. Ak si náhodou v inom krúžku, tak si apriori zlý.
Ani s vašimi spolužiakmi netvoríte nejakú spriaznenú skupinu?
Študovali sme počas revolúcie, keď sa otvorili nové možnosti na realizáciu, aj v rámci reklamy, práve tam skončili viacerí. No napríklad moja spolužiačka Paulína Fichta-Čierna robí konceptuálne umenie. Ročník pod nami držal viac pri sebe, boli tam výborní výtvarníci ako Boris Odreička, Cyril Blažo či Roman Ondák.
Je dnes vôbec čas na generačné manifesty?
Ja sa na nich nezúčastňujem, prikláňam sa k samotárskemu spôsobu tvorby. Radšej sa dám ovplyvňovať ľuďmi s iným tvorivým videním, napríklad hudobníkmi, literátmi, divadelníkmi.
Tiež ste istý čas robili pre reklamu. Prečo ste od nej napokon odišli?
Reklama ma vlastne bavila. Nezvládal som prácu v agentúre. Predstava, že na jednom mieste presedím roky, ma desila. Zdalo sa mi, že mi to zoberie strašne veľa času, že budem len víkendový maliar a rodinu ani neuvidím.
Uživí sa u nás výtvarník voľným umením?
Je to napínavé. Ale, našťastie, rád robím aj iné veci. Napríklad plagáty, buklety CD či ilustrácie.
Vídavam vás často v divadle.
Hlavne činohra ma dokáže úplne pohltiť, dokonca aj nevydarené projekty. Baví ma aj všetko to okolo, že si v divadle dáte drink, stretnete sa s kamarátmi.
Istý čas ste robili série plagátov pre Činohru SND. Marketingovým manažérom by možno na nich chýbali tváre známych hercov.
Bol som pripravený aj na to, že sa viac prispôsobím reklamným požiadavkám, ale práve z divadla prišli s návrhom, aby boli plagáty maľované. Pri tvorbe bukletu k CD Lipa spieva Lasicu som po prvý raz nepoužil tvár na obale a albumu sa predalo trikrát toľko ako iných Petrových CD. Ľudia si ho našli aj bez ksichtu. Netreba ich podceňovať.
Ako ste sa našli s Milanom Lasicom?
Raz som videl pána Lasicu, ako si pred DPOH prezerá moje plagáty. Keď som skončil s prácou pre SND, ponúkol som sa mu. Tak vznikla moja dvojročná spolupráca so Štúdiom L+S. Po premiére Garderobiéra sa pri mne zastavil, že by chcel napísať knihu reflexií na moje obrazy. No videl som, že to vzápätí oľutoval, preto som prišiel hneď na druhý deň so svojou monografiou, s fotkami mojich prác, kresbami, aby som kul za horúca. Potom som sa občas nesmelo pripomínal s novými obrazmi. Príprava knihy Milanchólia trvala viac ako dva roky. Veľmi sa teším, že je na svete. Vytvorili sme dve verzie. Paradoxne, prvá sa predala tá výpravnejšia, drahšia verzia s vloženou grafikou. To mi je sympatické.
Kto vymyslel názov Milanchólia?
Raz som pre pána Janovica namaľoval takého zamysleného bradatého pánka, trochu sa podobal na pán Lasicu, tak som ten obraz nazval Milanchólia. Som rád, že sa ten názov ujal aj v našej spoločnej knihe. Nemala byť o mne, ale o radosti z tvorby - z písania a maľovania. Druhý, ľahučko erotický diel, by sa mohol volať Lasicívnosť.
To, že robíte pre ľudí ako Lipa či Lasica, vám trochu mediálne uľahčuje ťažký život slovenského výtvarníka. Robíte to vedome?
Výstavy propagujem vedome, lebo sú to veľmi prchavé veci. Nezostane po nich nič. A spolupracujem tiež vedome. Je to pre mňa česť.
Vaša žena je tiež výtvarníčka. Ako sa darí skĺbiť dve kariéry vo vašej rodine?
Renata má svoje názory aj svoj ateliér - obchodík. Ja len s radosťou sledujem, že sa jej darí a je tam spokojná. Mali sme od začiatku deti, vždy sa musel niekto o ne viac starať, iný viac zarábať. Sme pomerne zodpovední ľudia, nestalo sa nám, že by sme niekam bohémsky uleteli.
Niektoré veci už maľujete aj so svojím synom?
Je to spôsob, ako byť blízko pri ňom v situáciách, ktoré nie sú bežné.
Zlepšuje či zhoršuje sa vkus spoločnosti?
Nie som trendový, nereflektujem módne vlny, nezaujímajú ma, dokonca mi prekážajú. Dnes sa v ponuke orientujeme ťažko. Existuje vizuálne umenie na hranici komunikatívnosti s divákom, sú výtvarné smery, ktoré s ním vôbec nepočítajú, dokonca ho urážajú. A potom sú zas veci, ktoré sú vypočítané na milimetre diváckeho vkusu. Kvalitne však môže byť urobené všetko.
Nakoniec sa všetky teórie zbehnú do jediného pocitu: či sa vám niečo páči, alebo nie.
Mnohí ľudia si v predajniach nábytku kupujú obrazy na metre.
Tým nemá ani zmysel podsúvať niečo iné. Ak chcete mať reprodukciu na stene, budete mať niečo „akože" na zakrytie steny.
Dostali ste niekedy objednávku na obraz tak, aby sa niekomu hodil do obývačky?
Občas ma tým priatelia provokujú. Ale ja podobné zákazky prakticky nedostávam. Mám doma pomerne veľa obrazov, ak niekto chce, tak si z nich vyberie.
Skutočne sa nedáte nikdy zlomiť na obrazy nad gauč?
Nebolo by to pre nikoho dobré. Ak nie sú ani vstupy dobré, kupujúci by dostal obraz bez náboja. Verím totiž, že obrazy prenášajú energiu. Niekedy mám kacírske myšlienky, že je jedno, aké farby použijem na svoje obrazy, len v nich musí byť istá sila.
Mávate niekedy sklony aj k ezoterike?
Nie. Aj to nepomenované v ezoterickej reči je pre mňa často priveľmi záväzné. Som veľmi slabý vo verbalizovaní pocitov. Radšej mám veci nejasné, ale plné života.
Mali by ľudia v čase klesajúcich cien rôznych komodít investovať do umenia?
Dôverujete napríklad tomu, že vaše obrazy budú mať raz niekoľkonásobne väčšiu cenu?
Snažím sa o tom presvedčiť svojich klientov. Nejde o to, že by som nechcel alebo nevedel robiť niečo iné, je viac možností, ako žiť jednoduchšie, ba aj lepšie, ale nenavyberám si. Mňa baví maľovanie, k nemu sa utiekam. Dúfam, že to má zmysel aj pre iných.
