Zhodou okolností sa mi niekoľko týždňov pred Rúfusovou osemdesiatkou dostala na stôl jeho útla knižočka Anjeličku, môj strážničku (Buvik, Bratislava 2008). Zhodou okolností je to aj posledné dielo, ktoré tento básnik pre deti napísal.
Milan Rúfus: Anjeličku, môj strážničku
Buvik, Bratislava 2008
Tvorba pre deti nebola nejakým vedľajším produktom poé?zie Milana Rúfusa. Sám veľmi silno vnímal detstvo, túto začiatočnú fázu ľudského života, ktorá bola natrvalo prítomná v jeho básňach.
Potom mu aj osud vlastnej dcéry Zuzanky tiež natrvalo prisúdil žiť vedľa dieťaťa, poznávať jeho sklony a vlastnosti a vychádzať mu v ústrety. Tu bola prvotná motivácia Rúfusových modlitbičiek – detských básní, ktorými sa prihováral svojej zdravotne ťažko postihnutej dcére a oboznamoval ju so svetom okolo a s jeho účelom.
Do tohto okruhu patria rovnako Rúfusove rozprávky, v ktorých načrel do bohatého fondu ľudovej slovesnosti, ako ju zachoval Dobšinský. Rúfus ich „parafrázoval“ už so zreteľom na svoju čitateľku i spoluautorku. Jeho dieťa nakreslilo obrázky a on ich ilustroval básňami, ktoré vyšli roku 1995 v knižke Pamätníček.
Rúfus sa nepotreboval k dieťaťu znižovať alebo si ho predstavovať, on ho mal celé roky pred sebou. Dobre poznal i jeho nemoreč, takže ani večerná modlitbička sa nemohla vymykať dcérenkinmu chápaniu.
Úvodné slová tvorí prosebný stereotyp „anjeličku, môj strážničku, opatruj moju dušičku...“, kým ďalšia účasť je už zložená z Rúfusových veršov – prostých, no o to vrúcnejších, lebo sa vzťahujú na najbližších, na ktorých dieťa v tejto večernej chvíli môže myslieť. Vo venovaní sa Rúfus najprv obracia na „drobné Božie dieťa“, aby bola „šťastná, veselá / pod modrou strechou neba./ Stráž si v ňom svojho anjela / ako on stráži teba.“ Potom nasledujú jednotlivé modlitbičky.
Dieťa, ktoré prosí, je ešte v kolíske a strážení majú byť najprv mamička, potom ocko, sestrička, braček, babička, starký, jablonka, hviezdička a napokon Zemička. Už v tomto vymenovaní vidno, že Rúfus aj v týchto drobných útvaroch myslí, či nechá myslieť dieťa na podstatné veci ľudskej existencie. Na lásku k človeku, prírode, zemi, kozmu.
Každá z postáv je vykreslená so svojou typickou úlohou v živote dieťaťa. Mama spieva uspávanku, otec hladkádievčatku vlasy, sestrička chce byť učiteľkou, brat je dieťa, ktoré sa hrá so psom, starká rozpráva rozprávky, starký si „každú chvíľku zdriemne“. Tieto prosby sú vyjadrením túžby po harmónii na našej matke Zemi-živiteľke.
Rúfus tak prostou výpoveďou vštepuje malému stvoreniu na prahu spánku ušľachtilé zásady. Nechýba tu ani vtip, zatiaľ čo ilustrátorka Jana Kiselová-Siteková zasa do textov vnáša výtvarnú poéziu.
A ešte je tu aj ďalšia zhoda okolností: kniha vznikla na prahu autorovho večného spánku.
Autor: Jozef Bžoch (Autor je literárny kritik.)
