BRATISLAVA. Keď počujeme typický bigbandový zvuk, zrazu sme o šesťdesiat rokov mladší. Takto sme „omladli“ aj v utorok na bratislavskom vystúpení Glenn Miller Orchestra, ktorý je jedným z nositeľov tradície swingových čias.
Značku nosia dvaja
Glenn Miller sa narodil v roku 1904 a zomrel v roku 1944, lepšie povedané, stratil sa z tohto sveta. Dobrovoľne nastúpil do armády, aby swingom podporoval morálku vojakov ďaleko od domova. Jeho lietadlo zmizlo nad Lamanšským kanálom. Celosvetovú slávu si so svojím orchestrom neužíval dlho, len asi päť rokov, nikdy sa nehanbil za to, že nie je novátor a robí tanečnú hudbu, ale farby svojho dobového popu dokázal namiešať tak sviežo, že nevybledli dodnes.
Dôkazom je aj utorňajší koncert Glenn Miller Orchestra, ktorý sa konal v Slovenskom rozhlase v Bratislave. Bol do posledného z 560 miest vypredaný. Samozrejme, že orchester nemá s niekdajším telesom nič spoločné. Je len nositeľom značky a je jedným z dvoch big bandov na svete, ktoré smú používať toto meno. Glenn Miller Orchestra s dirigentom holandského pôvodu Wilom Saldenom (vedie ho rovných 30 rokov) operuje na európskom teritóriu, ten druhý v USA.
Mančaft nastúpil presne o ôsmej a bez slova začal hrať slávnu Moonlight Serenade. Zvuk bol čistý ako kvalitné staré víno, mäkký a hrejivý. Štyri trúbky, štyri trombóny, päť saxofónov, z ktorých dva alternovali s klarinetmi (najväčší zo saxofónov – barytónový – obsluhovala rúča dievčina), kontrabas, bicie, klavír, speváčka – to je zloženie stroja času, ktorý nás preniesol do čias, keď ešte nebol rock and roll a najväčším spevákom na svete bol Frank Sinatra.
Šou bola výdatná
Kapelník Wil Salden je smiešna postavička s výzorom staršieho brata Mr. Beana, moderuje dosť varietne, ale je to dobrý klavirista bez stopy exhibicionizmu a vynikajúci spevák s drajvom a skvelým frázovaním. To sa, žiaľ, nedá povedať o speváčke, ktorá, našťastie, spievala iba časť repertoáru – bola úplne bez šťavy a navyše pravidelne pod alebo nad tónom – málinko, ale počuteľne. Pôsobivé boli skladby, v ktorých sa mikrofónu chytili ďalší traja hudobníci (medziinými aj osemdesiatročný tenorsaxofonista) a spustili swingové viachlasy s typickými harmonickými sadzbami. Aj speváčka farebne zapasovala a pre mňa to boli vrcholné chvíle večera.
Napriek tomu, že big band je statické teleso, bola aj výdatná šou. O to sa starali hlavne štyria trombonisti, ktorí mávali nástrojmi, občas chodili po pódiu, štylizovali sa do zábavných postavičiek. O pohyb sa starali aj sólisti, ktorí vždy vypochodovali pred kapelu. Človeku, zvyknutému na moderný džez prišlo čudné, že sóla sú veľmi krátke, ale má to niečo do seba. Štýlovo sa všetci pridŕžali dobového hrania, teda „akože žiadna bebopová moderna koncom 40. rokov nikdy neprišla“, čosi moderné sa objavilo iba občas - v bubnovom sóle, v tóne sólových nástrojov a v jednom sóle, keď trubkár nevydržal a šuchol si tam nejaký be-bop.
Počuli sme všetko podstatné: American Patrol, Blueberry Hill, In The Mood, Chatanooga Choo Choo, Strangers In The Night, dokonca Franza Lehára a mnohé ďalšie kúsky. To mnohé zdôrazňujem, lebo koncert sa skončil pred trištvrte na jedenásť, s jednou asi dvadsaťminútovou pauzou, čo je vyše dvoch hodín hrania. To sa mi zdá únavné , hoci väčšina publika to nevnímala takto prísne.
Ako výchovný koncert
Vnímanie takejto hudby je veľmi, veľmi osobné. Inak vníma swing ten, kto s ním vyrastal, inak ten, pre ktorého to je hudba rodičov. Pre tých druhých to bol trochu skanzen – príjemný, štýlový, pekný, ale skanzen nie je miesto, kde je pach života. Kto nezažil, nepocítil. Ale ako výchovný koncert fajn. Až na tú dĺžku.
