Majú štyridsať, ale ešte stále sa hľadajú. A emigrácia im v tom, zdá sa, veľmi nepomohla. O takých hrdinoch-nehrdinoch rozpráva Miloslav Luther vo svojom novom filme Tango s komármi. Okrem toho, že je nový, je aj výnimočný - prvýkrát sa v ňom stretol so svojím bratom, kameramanom Igorom. On je emigrantom tiež, vonku nakrútil aj oscarový film Plechový bubienok.
MILOSLAV LUTHER je rád, že jeho brat prišiel robiť na Slovensko. Napriek tomu, že si už zvykol na iné podmienky.
Konečne ste nakrúcali s bratom Igorom – naozaj ste nikdy nemali možnosť pracovať spolu skôr?
„Nie. Aj Tango s komármi sme nakrúcali len vďaka prestávke, ktorá mu vznikla po ukončení francúzskeho filmu z prostredia cárskeho Ruska a pred nakrúcaním talianskeho filmu o masakre v Srebrenici. No a zatiaľ čo my sme ešte dorábali zvukové práce, film, ktorý Igor nakrúcal až po Tangu s komármi, už súťažil na festivale v Ríme, dokonca tam získal hlavnú cenu. To vlastne vysvetľuje, aké odlišné sú profesionálne podmienky u nás a v zahraničí. Na Slovensku vlastne neexistuje filmový priemysel, sme príliš závislí od techniky a pracovísk v zahraničí. Všetko vzniká v permanentnej neistote, poloamatérsky a za almužnu, takže na Slovensko sa nikto nehrnie. Tešil som sa, že Igor mal úprimnú chuť a vôľu prispôsobiť sa a zaradil sa medzi nás ako rovný k rovným.“
Ako emigrácia zmenila vášho brata? Zmenil sa aj váš vzťah?
„Asi bude najlepšie, keď odcitujem jeho vlastné slová: Chcem sa odstrihnúť od minulosti a vymazať si všetky negatívne pocity, aby som mohol zažiť čerstvo a optimisticky bratovu predstavu o dnešku. Jednoducho preto, že aj mne ide najmä o dnešok a nie o našu dávnu spoločnú minulosť.“
Dalo by sa povedať, že dnes, pri práci, ste ho nanovo spoznali?
„My sme sa pri profesionálnej práci doteraz vlastne naplno nezažili. Pred rokmi sme robili trojdňovú rýchlovku na reklamnom šote, ale tá napovedala iba málo o tom, ako sa dokážeme zladiť pod psychickým tlakom, ktorý prináša dlhodobý stres pri hranom filme. Takže teraz sme vlastne začínali a každý deň bol pre nás oboch premiérovým, čiže neobyčajne vzrušujúcim. Určite to veľmi prehĺbilo aj náš vzájomný vzťah.“
Boli vaše predstavy o emigrácii iné, ako sú skúsenosti vášho brata?
„Niekto múdry povedal, že emigrácia je len pokračovaním toho istého na inom mieste. Ja dodávam, že to iné miesto má aj inú úroveň, ale nie vždy lepšiu. Filmári vo svete majú tie isté túžby a ciele ako my tu na Slovensku, ibaže sú od počiatku nemilosrdne pripravovaní na to, že film sa musí aj vydrieť. U nás dodnes prevládajú insitné predstavy o živote v umení.“
Ako veľmi je vlastne emigrácia vo vašom príbehu dôležitá? Spomínali ste, že sa stále pechoríme za svojím šťastím – pechoríme sa inak doma ako vonku?
„Komické i takmer tragické príbehy našich postáv sú o cestách hľadania seba samých. Tak vnímame aj emigráciu – má rôzne podoby, ale rovnakú podstatu. Osobné vzťahy a väzby pretrvávajú, nanajvýš sú na čas prerušené. Je to cesta do kruhu, ten sa skôr alebo neskôr spojí a pokračuje, nejako... A my sa tak trochu škodoradostne zabávame i pohoršujeme nad ich blúdením. Asi nie nadarmo sa hovorí, že prvá generácia emigrantov býva stratená.“
A čím to je, že ani v štyridsiatke nenachádzame správnu cestu za šťastím?
„Naši hrdinovia v úvodzovkách si svoje ciele napĺňajú, ale radovať sa z toho veľmi nemôžu. Šťastie pre jedného môže byť zároveň nešťastím pre druhého. Aj keď si to sami len ťažko priznajú, poteší nás, že sa v nich niečo ešte dokáže pohnúť.“
A ako sa zmenili Roman Luknár s Adym Hajdu? Keď ste robili Chodník cez Dunaj, mali o dvadsať menej.
„Majú toho viac nažité, čo na nich vidieť v každom okamihu. Potešilo ma, že nestratili spontánnosť a citlivosť. Ako režisér som im nemusel veľa vysvetľovať. Rýchlo pochopili, čo od nich chcem, aby sme načrtli svoje pocity z toho, čo okolo seba a na sebe so smiechom i trpkosťou pozorujeme. Preto sme voči mužom sebakriticky uštipačnejší ako voči ženám. Tým síce straníme, ale ani ich celkom nešetríme. S chuťou sme ironizovali typicky slovenské chlapáctvo, samoľúbe mačovstvo, ale aj sebapresadzovanie žien, ktoré zoslabuje ich citovosť.“
Už ste povedali, že ste sa báli zavolať brata do našich podmienok, lebo ste ho videli pracovať v úžasných. Aké sú teda tie úžasné podmienky?
„Všetko funguje, ako má, a všetko, čo je potrebné, je k dispozícii. Každý sa snaží dokázať, že je naozaj profesionál, a nie iba námedzný pracovník. Aj zdanlivo zložité veci sa realizujú s jednoduchou samozrejmosťou. Také niečo u nás vôbec nie je bežné, iba ak pri veľkých zahraničných koprodukciách. Je smiešne, ako sa tu dnes stáva módou ohurovať – veľkosťou štábu a spotrebou filmového materiálu či vypitých káv, dokonca aj množstvom mobilných WC. O štatistikách pritom vieme svoje, rovnako aj o provinčnom sklone k velikášstvu a šlendriánstvu.“
Na aké podmienky ste si zvykli vy?
„Pristupujem len na také podmienky, ktoré považujem za dostatočné na splnenie všetkého, na čo sa zaväzujem. Ale v dennej realite to dopadá tak, že sa musím spoľahnúť predovšetkým na svoje dlhoročné skúsenosti a intuíciu. Ako trefne hovorí jeden môj kolega, film je živý organizmus, čím má na mysli nútené improvizovanie. Vždy niečo chýba, buď peniaze, alebo ľudia, technika, alebo čas. Pokúšať sa vytvoriť film u nás je riskantné dobrodružstvo. Aj so štátnou podporou a s rozmanitou pomocou súkromných spoločností aj jednotlivcov mi chvíľami pripadá neuveriteľné, že sme už pred premiérou.“
Váš Chodník cez Dunaj šiel do kín v novembri 1989. Čo myslíte, dnes je pre váš film lepšia konštelácia?
„Vtedy sa na uliciach odohrávali skutočné drámy. Dnes tu máme zase euro, na ktoré si privykáme, neobvyklú plynovú i hospodársku krízu, a kto– vie, čo ešte sa objaví zajtra. Dnešok je extrémne dynamický, ale myslím si, že práve v nepokojných časoch je príjemné a osožné prevetrať si hlavu inšpiratívnym zážitkom. Verím, že naša tragikomédia ponúka práve to.“
