BRATISLAVA, VIEDEŇ. Debussyho Pelléas a Mélisanda, kľúčové dielo hudobného impresionizmu, nie je viedenským divákom neznáme. Pred piatimi rokmi sa s ním mohli stretnúť na javisku Theater an der Wien, v hannoverskej inscenácii uvedenej na Wiener Festwochen 2004. Dnes divadlo zaradilo titul na vlastný plagát, ako predstaviteľa jednej z najvýraznejších nitiek ambiciózneho dramaturgického plánu – klasiky 20. storočia.
Nerovná láska starnúceho muža k mladej žene, sivosť každodennej reality, neschopnosť nájsť vnútorné šťastie a pokoj - to je sujet, ktorý si priam pýta výklad komunikujúci so súčasným divákom. Spomínaná festivalová inscenácia šla cestou moderného „režisérskeho divadla“, hľadajúc existenciálno-psychologický nerv príbehu.
Tvorcovia najnovšej produkcie Theater an der Wien podobné ambície nemali. Rezignovali na iné významy či súvislosti, než dielo ponúka v prvom pláne. Ich inscenácia nevyruší ani najkonzervatívnejších puristov. Mélisanda v rozviatych šatách s dlhými zlatými kučerami, sediaca pri kašírovanej kamennej studničke, to je pohľad ako z opernej kroniky.
Scéna je pomerne masívna: na točňu sa zmestil les, záhradná besiedka, Golaudova spálňa i vysoké točité schody vedúce do hradnej veže. Prevláda sivá farba – presne v duchu pochmúrnej atmosféry starobylého hradu z libreta.
Theater an der Wien inscenačnou stránkou Pelléasa uspokojilo – či už zámerne alebo nie – konzervatívnu časť publika. Zato hudobná zložka zasahuje širší záber obdivovateľov. Francúzskeho dirigenta Bertranda de Billyho si diváci i kritika zamilovali už po skvostnom naštudovaní Poulencových Dialógov karmelitánok z minulej sezóny. I tentoraz vytiahol z partitúry najjemnejšie náladové, farebné a výrazové odtienky. Celok vystaval v prekrásnej sínusoide, jemne a uvážene gradujúc k záverečnej dráme.
Kvalitnému sólistickému obsadeniu dominoval výrazovo bohatou prácou s krásnym dramatickým materiálom a strhujúcim hereckým výkonom francúzsky barytonista Laurent Naouri (Golaud). Renomovaná sopranistka Natalie Dessay obdarila Mélisandu žiarivými výškami i mäkko zastretými zádumčivými tónmi. Škoda, že komplikovaný vnútorný svet záhadnej dievčiny neobsiahla aj herecky. Priazeň publika si získali tiež mladý francúzsky barytonista Stéphane Degout (Pelléas) a kanadský basista Philipp Ens (Arkel).
Ak by sme brali do úvahy len divadelnú zložku, viedenský Pelléas by hrozil nudou. Moderným myslením posvätené hudobné naštudovanie mu však dalo vyšší umelecký zmysel.
Recenzia/opera
<!-- /* Style Definitions */ p.MsoNormal, li.MsoNormal, div.MsoNormal {mso-style-parent:""; margin:0cm; margin-bottom:.0001pt; mso-pagination:widow-orphan; font-size:12.0pt; font-family:"Times New Roman"; mso-fareast-font-family:"Times New Roman";} @page Section1 {size:595.3pt 841.9pt; margin:70.85pt 70.85pt 70.85pt 70.85pt; mso-header-margin:35.4pt; mso-footer-margin:35.4pt; mso-paper-source:0;} div.Section1 {page:Section1;} --> Claude Debussy: Pelléas a Mélisanda.
Theater an der Wien
17.1.2009
Hudobné naštudovanie: Bertrand de Billy, scéna: Chantal Thomas, kostýmy a réžia: Laurent Pelly.
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná publicistka)
