Debussy bol nudný aj skvelý zároveň

BRATISLAVA, VIEDEŇ. Debussyho Pelléas a Mélisanda, kľúčové dielo hudobného impresionizmu, nie je viedenským divákom neznáme. Pred piatimi rokmi sa s ním mohli stretnúť na javisku Theater an der Wien, v hannoverskej inscenácii uvedenej na Wiener Festwochen 2004. Dnes divadlo zaradilo titul na vlastný plagát, ako predstaviteľa jednej z najvýraznejších nitiek ambiciózneho dramaturgického plánu – klasiky 20. storočia.

Nerovná láska starnúceho muža k mladej žene, sivosť každodennej reality, neschopnosť nájsť vnútorné šťastie a pokoj - to je sujet, ktorý si priam pýta výklad komunikujúci so súčasným divákom. Spomínaná festivalová inscenácia šla cestou moderného „režisérskeho divadla“, hľadajúc existenciálno-psychologický nerv príbehu.

Tvorcovia najnovšej produkcie Theater an der Wien podobné ambície nemali. Rezignovali na iné významy či súvislosti, než dielo ponúka v prvom pláne. Ich inscenácia nevyruší ani najkonzervatívnejších puristov. Mélisanda v rozviatych šatách s dlhými zlatými kučerami, sediaca pri kašírovanej kamennej studničke, to je pohľad ako z opernej kroniky.

Scéna je pomerne masívna: na točňu sa zmestil les, záhradná besiedka, Golaudova spálňa i vysoké točité schody vedúce do hradnej veže. Prevláda sivá farba – presne v duchu pochmúrnej atmosféry starobylého hradu z libreta.

Theater an der Wien inscenačnou stránkou Pelléasa uspokojilo – či už zámerne alebo nie – konzervatívnu časť publika. Zato hudobná zložka zasahuje širší záber obdivovateľov. Francúzskeho dirigenta Bertranda de Billyho si diváci i kritika zamilovali už po skvostnom naštudovaní Poulencových Dialógov karmelitánok z minulej sezóny. I tentoraz vytiahol z partitúry najjemnejšie náladové, farebné a výrazové odtienky. Celok vystaval v prekrásnej sínusoide, jemne a uvážene gradujúc k záverečnej dráme.

Kvalitnému sólistickému obsadeniu dominoval výrazovo bohatou prácou s krásnym dramatickým materiálom a strhujúcim hereckým výkonom francúzsky barytonista Laurent Naouri (Golaud). Renomovaná sopranistka Natalie Dessay obdarila Mélisandu žiarivými výškami i mäkko zastretými zádumčivými tónmi. Škoda, že komplikovaný vnútorný svet záhadnej dievčiny neobsiahla aj herecky. Priazeň publika si získali tiež mladý francúzsky barytonista Stéphane Degout (Pelléas) a kanadský basista Philipp Ens (Arkel).

Ak by sme brali do úvahy len divadelnú zložku, viedenský Pelléas by hrozil nudou. Moderným myslením posvätené hudobné naštudovanie mu však dalo vyšší umelecký zmysel.