BRATISLAVA, VIEDEŇ. Debussyho Pelléas a Mélisanda, kľúčové dielo hudobného impresionizmu, nie je viedenským divákom neznáme. Pred piatimi rokmi sa s ním mohli stretnúť na javisku Theater an der Wien, v hannoverskej inscenácii uvedenej na Wiener Festwochen 2004. Dnes divadlo zaradilo titul na vlastný plagát, ako predstaviteľa jednej z najvýraznejších nitiek ambiciózneho dramaturgického plánu – klasiky 20. storočia.
Nerovná láska starnúceho muža k mladej žene, sivosť každodennej reality, neschopnosť nájsť vnútorné šťastie a pokoj - to je sujet, ktorý si priam pýta výklad komunikujúci so súčasným divákom. Spomínaná festivalová inscenácia šla cestou moderného „režisérskeho divadla“, hľadajúc existenciálno-psychologický nerv príbehu.
Tvorcovia najnovšej produkcie Theater an der Wien podobné ambície nemali. Rezignovali na iné významy či súvislosti, než dielo ponúka v prvom pláne. Ich inscenácia nevyruší ani najkonzervatívnejších puristov. Mélisanda v rozviatych šatách s dlhými zlatými kučerami, sediaca pri kašírovanej kamennej studničke, to je pohľad ako z opernej kroniky.
Scéna je pomerne masívna: na točňu sa zmestil les, záhradná besiedka, Golaudova spálňa i vysoké točité schody vedúce do hradnej veže. Prevláda sivá farba – presne v duchu pochmúrnej atmosféry starobylého hradu z libreta.
Theater an der Wien inscenačnou stránkou Pelléasa uspokojilo – či už zámerne alebo nie – konzervatívnu časť publika. Zato hudobná zložka zasahuje širší záber obdivovateľov. Francúzskeho dirigenta Bertranda de Billyho si diváci i kritika zamilovali už po skvostnom naštudovaní Poulencových Dialógov karmelitánok z minulej sezóny. I tentoraz vytiahol z partitúry najjemnejšie náladové, farebné a výrazové odtienky. Celok vystaval v prekrásnej sínusoide, jemne a uvážene gradujúc k záverečnej dráme.
Kvalitnému sólistickému obsadeniu dominoval výrazovo bohatou prácou s krásnym dramatickým materiálom a strhujúcim hereckým výkonom francúzsky barytonista Laurent Naouri (Golaud). Renomovaná sopranistka Natalie Dessay obdarila Mélisandu žiarivými výškami i mäkko zastretými zádumčivými tónmi. Škoda, že komplikovaný vnútorný svet záhadnej dievčiny neobsiahla aj herecky. Priazeň publika si získali tiež mladý francúzsky barytonista Stéphane Degout (Pelléas) a kanadský basista Philipp Ens (Arkel).
Ak by sme brali do úvahy len divadelnú zložku, viedenský Pelléas by hrozil nudou. Moderným myslením posvätené hudobné naštudovanie mu však dalo vyšší umelecký zmysel.
<!-- /* Style Definitions */ p.MsoNormal, li.MsoNormal, div.MsoNormal {mso-style-parent:""; margin:0cm; margin-bottom:.0001pt; mso-pagination:widow-orphan; font-size:12.0pt; font-family:"Times New Roman"; mso-fareast-font-family:"Times New Roman";} @page Section1 {size:595.3pt 841.9pt; margin:70.85pt 70.85pt 70.85pt 70.85pt; mso-header-margin:35.4pt; mso-footer-margin:35.4pt; mso-paper-source:0;} div.Section1 {page:Section1;} --> Claude Debussy: Pelléas a Mélisanda.
Theater an der Wien
17.1.2009
Hudobné naštudovanie: Bertrand de Billy, scéna: Chantal Thomas, kostýmy a réžia: Laurent Pelly.