FENOMÉN

Divoká banda Sama Peckinpaha

Hoci by sa to na prvý pohľad nezdalo, filmový western je vo svojej podstate vysoko štylizovaný, nerealistický, rozprávkový žáner. To zdedil už po svojom predchodcovi, knižnom westerne.

Hoci by sa to na prvý pohľad nezdalo, filmový western je vo svojej podstate vysoko štylizovaný, nerealistický, rozprávkový žáner. To zdedil už po svojom predchodcovi, knižnom westerne.

Takmer by sme ich oba mohli prirátať k filmom i knihám v štýle fantasy, pri ktorých nielenže by sme nevedeli (a ani o to nikdy nešlo) určiť obdobie či krajinu, ale často ani galaxiu, v ktorej sa dej odohráva.

Samozrejme, zdanlivo sú časopriestorové súvislosti v rámci westernového žánru jednfenomen-kowboj-sam.jpgoznačne dané. Každému je predsa jasné, že dej správneho westernu musí byť situovaný na stredozápad až západ Spojených štátov, od severnej hranice s Kanadou až dolu na juh k hranici s Mexikom a neraz až cez ne, do mexického pohraničia.

Časovo by sme zhruba mohli hovoriť o období medzi vypuknutím občianskej vojny (približne 1860) až po koniec mexickej revolúcie (približne 1920). Prevažná väčšina westernov sa odohráva v tomto regióne a v rozpätí týchto šesťdesiatich rokov.

Keď si však rozoberieme staršie westerny film po filme, zistíme, že jednou z najvýznamnejších konvencií, ktoré ich tvorcovia dodržiavali, bol princíp akéhosi „westernového bezčasia".

Uzavretý svet ranča, mestečka, saloonu a prérie, do ktorého nepreniklo nič z vonkajšieho sveta, a ak, tak nanajvýš nové posily do miestneho bordelu v rámci pravidelnej cirkulácie kádrov. Znalec vie obdobie odhadnúť podľa používaných zbraní, ale - ruku na srdce - koľkí z nás sú schopní na prvý pohľad rozoznať revolver od pištole a guľovnicu od brokovnice?

Prichádza nová vlna

Nová vlna westernov, ktoré sa začali nakrúcať po roku 1960 - po tom, čo tento pôvodne konzervatívny žáner dostal injekciu od krvavých japonských samurajských eposov (nielen od Akiru Kurosawu, ale napríklad aj od Masakiho Kobajašiho, Tošiju Fudžitu či Kihačiho Okamota) - sa už netvárila taká odtrhnutá od reálnych udalostí.

Veľkú zásluhu na tom má aj taliansky „spaghetti western", ktorého vrcholní tvorcovia ako Sergio Leone (už sme tu o ňom kedysi písali), Sergio Corbucci, Sergio Sollima či Damiano Damiani sa inšpirovali hollywoodskym westernom, no eklekticky do svojich filmov vpustili aj prvky filmu noir, trileru, hororu, komédie i politického filmu.

Talianske westerny sa väčšinou odohrávajú na pozadí konkrétnych historických udalostí: americkej občianskej vojny, stavby pacifickej železnice či mexických revolúcií (tej Juárezovej aj tej Maderovej). Je zaujímavé, že vrcholnými westernami talianskej proveniencie sa námetovo aj po stránke atmosféry spätne inšpirovali filmoví tvorcovia v kolíske žánru: v USA. Tak v polovici šesťdesiatych rokov vznikla akási nová vlna amerického westernu, ktorej čelným predstaviteľom bol režisér Sam Peckinpah. A od nakrútenia jeho vrcholného filmu Divoká banda (Wild Bunch) tento rok uplynie štyridsať rokov.

Sam Peckinpah začína

Narodil sa v roku 1925 v kalifornskom Fresne, tu aj vychodil základnú školu, no stredná škola ho veľmi nebavila. Oveľa radšej sa túlal po okolí so svojím bratom. Jeho rodičia s ním mali veľké problémy a keď ich zasa raz vrcholne nazlostil, strčili ho na vojenskú akadémiu.

V roku 1945 poručíka Peckinpaha prevelili do Pacifiku, no medzitým sa skončila vojna, a tak jeho jedinou bojovou skúsenosťou bolo odzbrojovanie porazených japonských vojakov a udržiavanie poriadku medzi Číňanmi, ktorí sa teraz chceli Japoncom pomstiť za všetky príkoria napáchané počas okupácie.

Po návrate do vlasti nemal veľkú chuť pokračovať vo vojenskej kariére, takže sa dal demobilizovať, dorobil si maturitu a začal na vysokej škole študovať históriu a dramatické umenie. Po škole pracoval dva roky ako divadelný režisér v Los Angeles, no čoraz viac ho lákal film, takže prijal miesto kulisára v televízii dúfajúc, že televízne skúsenosti ho posunú bližšie k vysnenej profesii filmového režiséra.

A vskutku, v roku 1954 ho režisér Don Siegel prizval na nakrúcanie filmu Riot In Cell Block 11, a to vo funkcii tretieho asistenta. Film bol o vzbure v legendárnom folsomskom väzení a riaditeľ ústavu bol k filmárom krajne neochotný. Až do chvíle, keď v štábe zbadal mladého Peckinpaha, s ktorého rodičmi sa priatelil.

Od toho okamihu urobil, čo videl filmárom na očiach a Siegel to Peckinpahovi nikdy nezabudol. Spolupracovali ešte na štyroch ďalších filmoch a v jednom z nich mal Peckinpah dokonca malú hereckú úlohu. Siegel otvoril Peckinpahovi fenomen-kowboji.jpgdvere k naozajstnej tvorivej práci, ktorá sa však začala skromne: písaním scenárov k westernovým seriálom. Čoskoro ich začal aj režírovať. Ako scenárista a režisér je podpísaný pod mnohými epizódami seriálov Broken Arrow, Klondike, Gunsmoke, Trackdown, Zane Grey Theater, The Sharpshooter, The Rifleman a The Westerners.

Prvé úspechy... a neúspechy

V roku 1961 nakrútil Peckinpah svoj celovečerný filmový debut The Deadly Companions. Producent Brian Keith od neho žiadal, len aby nakrútil scenár a nijako doňho nezasahoval.

Peckinpah odviedol profesionálnu prácu, ale pre budúcnosť sa zaprisahal, že odteraz už bude nakrúcať len autorské filmy, a aj keď pôjde o cudzí scenár, upraví si ho tak, aby mu vyhovoval.

Ako hneď v druhom filme Jazda vysočinou (Ride The High Country, 1962) kde scenár prepísal na nepoznanie a naplnil ho rôznymi osobnými spomienkami. Na belgickom filmovom festivale film získal hlavnú cenu, o ktorú pripravil majstrovské dielo Federica Felliniho 8 1/2. Keď Jazdu vysočinou videl Charlton Heston, bez váhania prijal ponuku hrať hlavnú úlohu v ďalšom Peckinpahovom filme Major Dundee.

Tento film však nedopadol veľmi dobre. S nedokončeným scenárom začal Peckinpah nakrúcať v Mexiku a veľmi rýchlo minul rozpočet. Unavený, znechutený a deprimovaný začal po večeroch popíjať alkohol. Opitý sa stával neznesiteľným. Vyhadzoval členov štábu a k svojmu okoliu sa správal ako chrapúň.

Dokonca aj inokedy pokojný a vyrovnaný Charlton Heston sa raz režisérovi vyhrážal so šabľou v ruke. Rozpočet sa prekročil o pol druha milióna, film nestál za veľa, takže napokon ho prestrihal a dokončil iný režisér. Toto zlyhanie spôsobilo, že Peckinpah nedostal šancu nakrútiť western Cincinnati Kid so Stevom McQueenom - ten džob mu vyfúkol Norman Jewison.

Niekoľko rokov sa Peckinphah opäť krútil okolo televíznej réžie, až kým sa mu v roku 1968 nedostala do rúk filmová poviedka Walona Greena a Roya Sicknera o bande zločincov, ktorých prenasleduje banda lovcov ľudí až do Mexika. Spolu s Greenom napísal scenár, a ten sa stal predlohou k Peckinpahovmu asi najslávnejšiemu filmu: Divokej bande (The Wild Bunch, 1969).

Divoká banda... a Peckinpahovo znovuzrodenie

Píše sa rok 1913 a divoký západ sa neodvratne zmenil. Dostavníky postupne vystriedala železnica, po pustatine začínajú jazdiť prvé autá a na oblohe sa objavili prvé lietadlá ťažšie ako vzduch. Pánmi západu už nie sú banditi a pištoľníci, ale starostovia, bankári a podnikatelia. Drsná lojalita starých pištoľníkov padá za obeť mužom, ktorí ešte len včera boli vyvrheľmi, ale dnes už vystupujú v mene zákona.

Pike Bishop (William Holden) sa so svojím gangom pripravuje na posledný záťah, ktorý by mal všetkým zabezpečiť dosť peňazí na pokojný dôchodok. Tým záťahom má byť ozbrojené prepadnutie železničnej pošty v texaskom mestečku Agua Verde. Je to však pasca. Na Pikových mužov čaká partia lovcov ľudí na čele s bývalým Pikovým parťákom Dekom Thortonom (Robert Ryan), ktorý si tak má od mužov zákona vykúpiť vlastnú slobodu. Keď sa po divokej prestrelke gangstrom podarí z pasce uniknúť, v poštových vreciach namiesto peňazí nájdu len bezcenné oceľové podložky. Útek pokračuje do Mexika.

Uprostred nehostinnej krajiny na hraniciach USA s Mexikom sú im stále v pätách Thorntonovi lovci ľudí. V Mexiku sa Pikovi muži dajú do služieb miestneho tyrana generála Mapacheho (Emilio Fernández). Majú pre neho prepadnúť vlak a ukradnúť špeciálnu zásielku zbraní americkej armády. Generál platí zlatom. Špeciálnou prémiou, ktorú mu Pike veľkodušne daruje, je guľomet.

Generál má však väčší záujem o jedného z členov Pikovej bandy, mladého Mexičana Angela - ten totiž pred jeho očami zo žiarlivosti zavraždil svoju snúbenicu, ktorá sa medzitým stala generálovou milenkou. Generálovi muži zajmú Angela... a zvyšok bandy proti tomu nepohne ani prstom. Nie však nadlho. Čoskoro sa Pike Bishop a jeho muži vracajú do generálovho hlavného stanu, aby vyslobodili svojho parťáka.

Obklopení mohutnou presilou Mapacheho armády, postavia všetko na jednu kartu, aby nestratili aspoň svoju tvár, keď všetko ostatné sa už zdá byť dávno stratené.

Výnimočnosť Divokej bandy

Dnes už kdekto nazýva hocičo „kultovým", ale na Divokú bandu sa tento výraz dá použiť bez akýchkoľvek rozpakov. Ide o prelomový film svojho žánru. Preslávil sa najmä drsným režijným štýlom a realistickými scénami násilia. Zásadnú inováciu však priniesol v koncepcii zápletky, ktorá nie je postavená na boji dobra so zlom, ale na boji cynických pištoľníkov so zvláštnym zmyslom pre česť proti bezcitným zloduchom bez akýchkoľvek zábran.

Viacerí kritici tento film odsudzujú za jeho brutalitu, iní ho vychvaľujú za skvelý scenár, úžasnú kameru a originalitu strihu. Americký filmový inštitút ho označil za osemdesiaty najlepší americký film vôbec a šesťdesiaty deviaty, čo sa napínavosti týka (je to neuveriteľné, ale naozaj existujú na svete ľudia, ktorí sa živia zostavovaním podobných rebríčkov).

Kritické hlasy Peckinpahovi vytýkajú, že v Divokej bande estetizoval násilie a zabíjanie. A vskutku, nikdy predtým nevyzeralo umieranie uprostred divokých prestreliek tak obradne. Už len množstvo kečupu použitého na imitáciu krvi striekajúcej pri každom zásahu, by spoľahlivo pokrylo niekoľkoročnú spotrebu food mallu vo väčšom nákupnom centre. K priam baletným kvalitám týchto záberov prispelo aj to, že boli náročky spomalené.

Dnes už sú spomalené zábery zabíjania, zrážok a demolácií súčasťou každého béčkového „akčáku", no nesmieme zabudnúť, že Divoká banda vznikla v roku 1969 a vtedy to nebolo bežné (mimochodom, prvýkrát použil spomalené zábery na podčiarknutie násilných scén Peckinpahov režisérsky idol Akira Kurosawa vo svojich Siedmich samurajoch z roku 1954).

Všetky tieto prvky robia z Divokej bandy dodnes pôsobivú výpoveď plnú pesimizmu, skepsy a otvoreného pohŕdania všetkým obvyklým a uhladeným. Sam Peckinpah vlastne rozpráva o ľudskom živote zbavenom ilúzií. To, že si k svojmu v podstate nihilistickému posolstvu zvolil kulisu divokého západu, robí z Divokej bandy zdanlivo iba demýtizáciu starého dobrého westernového sveta, ale ten film má významné filozofické presahy, ktoré ho robia takým výnimočným. Popri estetických hodnotách film ponúka predovšetkým riadnu dávku „antihodnôt" morálnych.

Napríklad láska sa rozplýva ako chiméra skôr, ako sa o nej vôbec začne hovoriť. Česť a svedomie sa musia v záujme holého prežitia čoraz viac uskromňovať. Azda iba to priateľstvo medzi mužmi z toho vychádza ako čosi, čo ešte za niečo stojí.

Zaujímavosti o Divokej bande

Nejaký počtár si dal tú námahu a zrátal počet zastrelených: 145.

Ten istý počtár vyrátal, že pri nakrúcaní Divokej bandy sa vystrieľalo viac slepej munície, ako sa vystrieľalo ostrej munície počas naozajstnej mexickej revolúcie v roku 1914. Bolo to 90 000 rán.

Film sa skladá z 2721 strihov. Pri celkovej dĺžke 138 minút to znamená priemernú dĺžku záberu tri sekundy. Záverečná prestrelka sa skladá z 325 záberov, priemerná dĺžka záberu je teda menej ako sekundu. Niektoré zábery majú dĺžku dvoch - troch okienok a sú v podstate nebadateľné. Peckinpah však veril, že ich diváci budú vnímať v podvedomej rovine.

Veta „Ak sa pohnú, zabi ich!" sa zaradila do zoznamu „sto najväčších filmových hlášok", ktorý zriadilo v roku 2007 americké vydanie filmového magazínu Premiere.

Kým dostal úlohu Pika William Holden (známy z hlavnej úlohy filmu Most cez rieku Kwai), odmietli ju Lee Marvin, Burt Lancaster, James Stewart, Charlton Heston, Gregory Peck, Sterling Hayden, Richard Boone i Robert Mitchum. Marvin v podstate tú úlohu prijal, no napokon to zrušil, pretože mu ponúkli viac peňazí za hranie v inom filme.

Do úlohy Deka Thorntona chcel Peckinpah Richarda Harrisa (ktorý hral už v jeho filme Major Dundee) alebo Briana Keitha (ktorý spolupracoval s Peckinpahom na seriáli The Westerner a filme The Deadly Companions). Harrisa režisér neoslovil, ale Keitha áno a ten odmietol. Napokon sa Peckinpah rozhodol osloviť Roberta Ryana, a to po tom, čo videl jeho výkon v Tucte špinavcov.

Úlohu generála Mapacheho ponúkol Peckinpah pôvodne Mariovi Adorfovi, no ten odmietol, keď si prečítal v scenári, že jeho postava podreže hrdlo človeku. Napokon úlohu dostal legendárny mexický herec a režisér Emilio Fernández (ktorý, mimochodom, ako bol mladík modelom pre sošku Oscara). Po zhliadnutí filmu Adorf trpko ľutoval, že túto skvele napísanú úlohu odmietol, ale zároveň vyjadril pochybnosť, že by ju ktokoľvek iný zahral lepšie ako Fernández.

Každý z hlavných predstaviteľov vyfasoval pred nakrúcaním sedem identických kostýmov. Všetky sa zničili počas nakrúcania.

Záverečný masaker sa nakrúcal dvanásť dní.

Rozpočet narástol z pôvodných 3,5 milióna dolárov na šesť a nakrúcanie sa predĺžilo zo 70 na 81 nakrúcacích dní.

Produkcia nemala k dispozícii dosť uniforiem mexickej armády v rámci záverečnej prestrelky. Ak niekoho nakrútili, že bol zastrelený, kostyméri oprali falošnú krv, opravili uniformu a poslali v nej niekoho iného, aby sa dal zastreliť - a tak stále dokola.

Prepadnutie armádneho vlaku so zbraňami nebolo v scenári. Všetky scény boli zimprovizované na mieste, počas jedného dňa. To isté sa týka aj impozantnej scény „poslednej prechádzky" Divokej bandy predtým, ako si prídu k Mapachemu po Angela.

Zbrane, ktoré používal Pikeov gang, boli automatické pištole Colt M1911 (teda nie bubienkové revolvery, ako bolo dovtedy nepísanou tradíciou vo westernovom žánri) a brokovnice Winchester M1897. Išlo o zbrane, ktoré v tých časoch (1913) používala armáda USA.

Hovorí sa, že keď zvukoví majstri v rámci postprodukcie hľadali vhodný zvuk pre výstrely, Peckinpah stále nebol spokojný. Niekoľko dní chodil do zvukového štúdia a na zvuky, čo mu púšťali, neustále opakoval „To nie je to, čo chcem!" Jedného dňa vytiahol pred šokovanými zvukármi naozajstný nabitý revolver a vystrieľal celý zásobník do steny vedľa mixpultu. Keď sa usadil prach a ozvena výstrelov stíchla, Peckinpah povedal: „Toto je ten efekt, čo chcem"!

Legendárny predstaviteľ westernových hrdinov John Wayne sa po zhliadnutí Divokej bandy posťažoval, že tento film navždy zničil mýtus divokého západu.

Po Divokej bande

Po úspechu Divokej bandy sa Peckinpah opäť vrátil do púšte, tentoraz Nevadskej, kde nakrúcal western The Ballad Of Cable Hogue. Opäť sa prekračovali rozpočty (o tri milióny) a termíny (o 19 dní). Peckinpah opäť začal piť a vyhadzovať členov štábu (vyhodil 36 ľudí). Film sa však vydaril.

Práca na ďalšom filme ho zaviedla do Anglicka. Tu nakrútil psychotriler Slamení psi (Straw Dogs, 1971) s Dustinom Hoffmanom v hlavnej úlohe matematika Davida Sumnera, ktorý sa aj so ženou prisťahuje do naoko idylickej dedinky, čo spustí reťaz neočakávaných udalostí. Je to azda najtemnejší Peckinpahov film. Rozdelil kritikov na dva tábory - jedni ho považovali za umelecký a statočný počin, druhí ako príliš hrubý a násilný, najmä pre nervujúcu scénu znásilnenia Sumnerovej ženy miestnymi výrastkami, pre ktorú boli Slamení psi v Anglicku viac rokov zakázaní.

Ďalším filmom bol Junior Bonner, Peckinpahov pokus o film bez štipky násilia. Filmu sa veľmi nedarilo a Peckinpah vyhlásil, že ak nikto nikoho v jeho filme nezastrelí, publikum to nechce. So Stevom McQueenom však nakrútil ešte jeden film, a to Útek (The Getaway, 1972). Film bol, naopak, veľmi úspešný.

V tom čase mal Sam Peckinpah medzi filmármi prezývku Krvavý Sam alebo Šialený Sam a sám o sebe vyhlásil, že už nedokáže nakrúcať triezvy. Počas prác na Úteku sa jeho alkoholizmus výrazne prehĺbil a jeho zdravotný stav sa dal nazvať havarijný.

Filmom Pat Garrett a Billy The Kid (1973) sa chcel opäť dostať na westernový vrchol. Hoci scenár (ktorý si Peckinpah opäť upravil) vyzeral skvele a vo filme hrali James Coburn, Kris Kristofferson a Bob Dylan (ten k filmu zložil aj hudbu, vrátane jednej z najznámejších Dylanových pesničiek vôbec, Knockin' On Heaven‘s Door), film nedopadol podľa očakávania.

Nasledovali filmy Prineste mi hlavu Alfreda Garciu (Bring Me The Head Of Alfredo Garcia, 1974) a The Killer Elite (1975). Počas nakrúcania toho druhého zoznámil predstaviteľ hlavnej úlohy James Caan Peckinpaha s kokaínom. Zdrogovaný Peckinpah, ktorému kokaín naštartoval ešte väčšie depresie a paranoju ako alkohol, prestal komunikovať a väčšinu času presedel vo svojom prívese. Keď sa raz predávkoval, skončil v nemocnici a nasadili mu kardiostimulátor.

Posledná kapitola

V roku 1975 mu ponúkli režírovať King Konga a Supermana, no oba odmietol a radšej sa pustil do práce na Železnom kríži (Cross Of Iron, 1977), krvavom vojnovom filme o skupinke nemeckých záškodníkov v sovietskom tyle, s Jamesom Coburnom a Maximilianom Schellom v hlavných úlohách. Železný kríž mal veľký kasový úspech v Európe, no v USA veľmi nezabodoval. Dnes ho považujeme za posledný prejav Peckinpahovho génia.

Až jeho ďalší film Konvoj (Convoy, 1978), ktorého príbeh je založený na rovnomennej pesničke C. W. McCalla, strhal rebríčky. Peckinpah vraj nútil hercov, aby čo najviac improvizovali. Väčšinu času strávil opitý a zdrogovaný v prívese, takže produkcia napokon zavolala Jamesa Coburna, ktorý nakrútil veľa scén sám.

Napokon sa však z Konvoja stal najúspešnejší Peckinpahov film vôbec, pretože zarobil okolo 46,5 milióna dolárov, čo na tie časy bol závratný zisk. Bez ohľadu na to, po celej tej sláve nemohol Peckinpah tri roky do ničoho zakopnúť. Napokon sa však ozval starý známy Don Siegel a ponúkol mu prácu druhého režiséra na jeho filme Jinxed! (1982). Peckinpah bez váhania súhlasil.

Jeho posledným celovečerným filmom bol Vražedný víkend (The Osterman Weekend, 1983). Až počas nakrúcania Peckinpah zistil, že sa mu nepáči scenár, no už do toho nevŕtal. Viacerí herci ako Burt Lancaster, John Hurt či Dennis Hopper hrali vo filme za nižší honorár, len aby mohli pracovať pod taktovkou legendárneho režiséra. Peckinpah film dokrútil presne podľa plánu. Film sa nepovažuje za veľmi vydarený.

Čakanie na nový scenár si Peckinpah, ktorého zdravie bolo už priam v katastrofálnom stave, krátil nakrúcaním videoklipu pre pesničku Juliana Lennona Too Late for Goodbyes. (V roku 1985 s ním posmrtne vyhral na MTV Awards cenu za najlepší videoklip roku.)

Keď sa mu medzitým dostal do rúk scenár The Shotgunners podľa Stephena Kinga, nadšene sa pustil do príprav, ktoré preňho vždy znamenali v prvom rade prepisovanie scenára. Pri tejto práci ho zastihla mozgová mŕtvica, ktorej na mieste podľahol. Sam Peckinpah zomrel 28. decembra 1984 v kalifornskom Inglewoode.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Od septembra opäť po starom
  2. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  3. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  4. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  5. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  7. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  1. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  2. Od septembra opäť po starom
  3. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  4. Študenti stredných a vysokých škôl môžu získať na účet 1000€
  5. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  6. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  7. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  8. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  9. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  10. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 214
  2. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 3 325
  3. Ako sme jazdili v socializme 1 863
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 785
  5. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 461
  6. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 1 356
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 266
  8. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 254
  9. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 170
  10. Leto nekončí! 847

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.

SVET

Premiér Fico kráča iným smerom ako Visegrád

Slovensko začína v regióne viesť debatu o budúcnosti EÚ.

Neprehliadnite tiež

Hollywood funguje na zahmlenom účtovníctve. Búri sa proti nemu oscarový režisér

S komédiou Logan Lucky bojuje Steven Soderbergh proti systému.

Najlepšie v Hollywoode zarába Mark Wahlberg, herečkám kraľuje Emma Stone

V rebríčku už nefigurujú Leonardo Di Caprio, Johnny Depp ani Brad Pitt.

Dostali drsnú školu. Súčasní výtvarníci vracajú grafiku do galérie

Grafika nemusí byť len poklesnutý žáner, ukazuje výstava Drsná škola v SNG.

Aj vrahovia počúvajú hudbu. Z hudobníkov robia nevinných spolupáchateľov

Meno speváka Johnnyho Casha nosili neonacisti na tričku počas protestov v Charlottesville. Kto mal podobnú smolu?