Jean-Paul Belmondo je späť. Zostarol, a chce, aby sme to v jeho novom filme videli.
PARÍŽ. Už to nie je Bébel, ale ešte stále to je Belmondo. Čo na tom, že mladý sveták, kaskadér a rozlietaný šarmer to už nikdy nebude. Teraz je podstatné to, že svet filmu ho znovu získal späť. Že nakrútil nový film a znovu sa na neho môžeme ísť pozrieť do kina. Francúzi už túto príležitosť pár dní majú.
Pred siedmimi rokmi ho prekvapila mozgová príhoda, hoci sa vraj práve vtedy cítil vo forme. Osem mesiacov nevedel prehovoriť, päť mesiacov sa nemohol ani len pohnúť z postele.
Mohol sa však pozrieť doľava a doprava – a zbadať, že okolo ležia mladí chlapci paralyzovaní na celom tele. „Keď som odchádzal z nemocnice, prisahal som si, že sa pobijem. Musel som im ukázať, že ešte stále možno niečo robiť. Nevedel som síce, čo by sa dalo robiť, ale mal som aspoň vôľu. Nakoniec bol z toho film. Muž a jeho pes. Spravil som ho pre tých chlapcov,“ vravel Belmondo v prezentačnom rozhovore.
Už netúži po akciiKeby chcel, mohol by sa do roboty pustiť aj skôr. Hneď, ako sa začal cítiť lepšie, začali prichádzať aj scenáre. Ibaže boli hlúpe. „Mala sa mi prihodiť jedna nehoda za druhou, a každých desať minút by ma mal niekto postreliť do ramena. Viete si predstaviť, čo by to bol za žáner! Už netúžim po akčnom filme. Nechcel som sa vrátiť k práci preto, aby som robil to isté.“
Prijal som tú úlohu pod podmienkou, že pôjdem bez mejkapu. Nech ma ľudia vidia takého, aký som.
Jean-Paul Belmondo
To, čo si nakoniec vybral, pripomína Umberta D od Vittoria De Sicu. Príbeh o starobe, smútku, samote, smrti. Belmondo sa v ňom nemusel na nič hrať, nemusel predstierať, že o zdravie prišiel pri prestrelke. Áno, dnes ešte stále nevie dobre artikulovať, rozpráva pomaly, nevie hýbať s jednou rukou a jednou nohou. Ale film Muž a jeho pes je nakrútený tak dômyselne a šikovne, že si to nikto ani nemusí všimnúť. Belmondo ani v jednej scéne nekráča a dialógy má stručné.
Naopak, hypnotizuje svojím dôstojným, a stále šarmantným prejavom. Pohľad má bystrý, rovnaký, ako keď býval policajt a zároveň „rošťák“. Skoro všetci ho opustili a on už môže myslieť len na to, komu zverí svojho psíka? Možno, ale to neznamená, že s ním môžete vybabrať.
Veľa zažil, ťažko prehĺta„Šiel som do toho filmu, pretože som v ňom našiel stopy ľudskej dôstojnosti, česť muža, ktorý veľa zažil. Nerobil som ho pre slávu,“ hovorí Belmondo.
Dnes, keď je film vonku, nechce upozorňovať ani na to, že z výsledku je aj trochu sklamaný.
Trailer k fimu:
Len v rozhovore pre časopis Paris Match naznačil to, čo producentovi vyčíta. „Pri nakrúcaní sa ku mne všetci krásne správali. Ale keď sme skončili, telefón zostal zrazu tichý. Nemohol som sa pozrieť do strižne, ovplyvniť výber hudby či plagátu. Keď už niekto postaví taký veľký projekt na tvojom mene a tvojej kariére, nemusel by ťa predsa takto obchádzať. To sa ťažko prehĺta.“
Nech ma ľudia vidiaSpraví ešte nejaký film? Belmondo nevie. Vždy žiaril, zosobňoval krásny sen o slobode. Povzbudzoval svojím širokým úsmevom, ktorý mu na tvári svietil ešte dve minúty po tom, ako dohovoril. Veď preto mu Francúzi vymysleli tú obdivnú a láskyplnú prezývku Bébel.
Ten úsmev ešte stále má, ale ešte viditeľnejšie sú dnes jeho vrásky. A miestami to vyzerá tak, akoby dúfal, že detaily na zostarnutú tvár najpresnejšie napíšu jeho nekrológ.
Ale smútok by tam nemal čo hľadať. Belmondo hovorí: „Prijal som tú úlohu pod podmienkou, že nebudeme podvádzať, že pôjdem bez mejkapu. Nech ma ľudia vidia takého, aký som. Hádam vo mne vždy budú vidieť toho týpka, čo ich dojímal a zabával. Remeselníka, čo si vždy spravil dobre svoju robotu.“
