Na scéne sa vyrojilo mnoho speváčok čerpajúcich z úspechu britskej hviezdy
BRATISLAVA. Dalo by sa to nazvať vojna klonov. Po veľkom úspechu Amy Winehousovej, z ktorej druhého albumu Back To Black sa predalo viac ako desať miliónov kusov, sa nahrávacie firmy pustili do hľadania jej epigónov. Je to jeden z osvedčených spôsobov, ako zarobiť isté peniaze. Veď ak sa to podarilo Winehousovej, môže sa to podariť aj ostatným.
Keď začiatkom deväťdesiatych rokov objavili Nirvanu, zakrátko v ich rodnom Seattli podpísali svetové nahrávacie firmy zmluvy takmer s každou garážovou kapelou a vznikol štýl zvaný grunge. Keď sa z Manchestru vyrojili Oasis a z Londýna ich súperi Blur, vznikol britpop. V prípade Winehousovej a jej lepších či horších klonov nemožno hovoriť o nejakom novom štýle. Ich hudba sa dá označiť ako retro, vstrebávajúce vplyvy šesťdesiatych rokov (soul, džez, pop), mixnuté súčasným soundom.
Výmena
Po tom, čo speváčka vycúvala zo scény v dôsledku jej problémov s tvrdými drogami, manželom a bulvárom, trh ihneď ovládli ďalšie ženské tváre.
Prvou bola blonďatá Welšanka Duffy, dnes asi najväčšia britská spevácka hviezda, ktorá vyzerá ako Bond girl z úvodných titulkov starých filmov o slávnom špiónovi. Dokonca aj jej hudba akoby vypadla zo zlatých šesťdesiatych, Duffin veľký hit Mercy by pokojne mohla naspievať legendárna Dusty Springfieldová a nikto by si to nevšimol.
Po tom, čo problémová Winehouse vycúvala zo scény, trh ihneď ovládli ďalšie ženské tváre.
Winehousovú najviac pripomína Austrálčanka Gabriella Cilmiová. Jej pieseň Sweet About Me má ukradnutý zvuk, s ktorým prišiel producent Mark Ronson, keď s Winehousovou dával dohromady Back To Black.
Oveľa zaujímavejšia je talentovaná Adele. Táto mladučká 20-ročná moletka získala v minulom roku za debutový album 19 štyri nominácie amerických cien Grammy, čo sa už teraz dá považovať za obrovský úspech. Speváčka s mierne chrapľavým hlasom nie je u nás príliš známa, ale doma jej sľubujú veľkú budúcnosť. Adele je tiež odchovankyňou školy talentov BRIT School v Croydone, kam chodila aj Amy Winehouse. Je viac pesničkárkou ako interpretkou, otázne je, či nie je len krátkodobou hviezdičkou v mori ostatných talentov.
Talent alebo šťastie?
Úspech plodí ďalší úspech. Keby sa ich albumy objavili možno pred piatimi rokmi, tak by si ich nikto poriadne nevšimol. Vďaka Winehousovej sú teraz na výslní, aj keď ich hudba vychádza z iných hudobných končín.
Kate Nashová alebo Amy MacDonaldová nemajú dohromady toľko talentu, ako napríklad skvelá britská pesničkárka Beth Ortonová, ktorá pôsobí na scéne už dlhší čas, ale možno viac šťastia.
Ich albumy síce nestoja za veľa, ale triafajú sa do všeobecného vkusu. Sú vyprodukované tak, aby vám hrali niekde v pozadí vašej pracovne alebo aby príliš nerušili pri počúvaní v aute. MacDonaldová je folkerka, ktorá sa pohybuje v podobných mantineloch ako naša Jana Kirschner. Nashová si vo svojom pesničkárstve berie niečo z alternatívy.
Na rade osemdesiatky
Grunge je minulosťou, britpop tiež a podobný osud možno čaká aj tieto dámy. Prežijú len tie, ktoré to s hudbou myslia skutočne vážne.
Móda sixtiesáckeho retra sa pomaly vytráca, na dvere už klopú nové speváčky, hlavne elektropopová Newyorčanka Lady Gaga, ktorú už kritici vyhlásili za budúcnosť popu. Mašinky a synťáky? Hudobná „cesta do praveku“ sa tentoraz zastaví asi v osemdesiatych rokoch. Žeby sme opäť spadli do ďalšieho retra?
