čné výstavy doma aj v zahraničí. Čerstvo otvorená bratislavská prezentácia prináša zhruba sto veľkoformátových diel z toho najlepšieho, čo doteraz v Csudaiovom 4. ateliéri vzniklo.
Ako sa zišlo na výstave týchto desať vašich absolventov?
„V ateliéri mám ľudí z viacerých ročníkov. Sú to buď doktorandi alebo výtvarníci na voľnej nohe, či môj asistent. Z nich len niektorí sú na výstave, v podstate sú to tí, čo maľujú v plnej koncentrácii. Na druhej strane, potvrdilo sa mi aj to, že stupňovanie v rámci európskeho bakalársko-magisterského systému štúdia nemá nejaký praktický význam, ak sa to subjektívne v človeku potiera.“
Záleží aj od povahy, nie?
„Áno, ale je tam istý strop. Táto výstava ukázala, že najintenzívnejšie pracujúci výtvarníci v odbore sú tými osobnosťami.“
Volili ste veľké formáty do veľkých hál. Ako ste s priestormi Národného osvetového centra spokojný?
„Pri takejto prezentácii si človek nemôže dovoliť vybehnúť s malými formátikmi. Všetci mladí to pochopili a priestor začal byť zrazu zaujímavý. Odhliadnuc od architektúry som si všimol, že stredná sála je dokonalá. Je monumentálna a napriek tomu nepôsobí hangárovito, lebo je v strede zalomená. Druhé dve sály sú síce zrekonštruované, obnova trvala vraj sedem rokov, ale nie je to nič zvláštne. Chcelo by to talentovaného architekta, čo by sa s tým vymaznal.“
Zjednodušujem prvky, ktoré sa použitím stále množia a spôsobujú nové situácie. Len čo ich použijem v novom režime, otvára sa mi nové ihrisko. Ste síce ako žralok, ktorý musí stále plávať, aby mohol dýchať, ale zároveň je to aj forma istej imunity.
O budove sa dokonca uvažovalo ako o kunsthalle.
„Boli ambície dotiahnuť známe mená a ukazovať západoeurópske umenie. Ale maliar zo západnej Európy sa potrebuje zúčastňovať na trhu. V Bratislave by asi klientelu ťažko hľadal.“
Veď nejde len o obchod.
„Mám skúsenosť, že u nás stále oddeľujeme maliarske umenie od maliarskeho remesla. Tí, čo s obrazmi obchodujú, sú podozriví a tí, čo len vystavujú, sú tí správni? To je trochu omyl. Mladá maliarska generácia si už nemôže dovoliť zabezpečovať svoju existenciu z iných zdrojov, robiť niečo iné naplno a pritom mať ešte hobby ako maľovanie.“
Vašich absolventov uživia ich obrazy?
„Nerobia iné veci. Dávajú obrazy na aukcie, na výstavy, vyhrávajú ceny, to ich na chvíľku vždy podrží nad vodou. Viacerí ďalej študujú, majú štipendiá. Prežívajú všelijako, nie je to ľahké. Vlastne, nikdy to nebolo ľahké. Nedá sa to len tak – tu ma máte.“
Nemaľujete na zákazku?
„Skôr je to opačne – robíme ponuku. To je priliehavejšie. Tým, že veci ukážeme verejnosti, môže narastať po nás dopyt.“
Je to tak lepšie?
„Rozhodne je to slobodnejšie. Keď dávate ponuku na nejaké riešenie, tak už o tom máte aj nejakú predstavu. A keďže ste majiteľom svojej predstavy, tak môžete určiť, ako majú veci vyzerať. Ale potom sa s vami ťažko komunikuje, lebo ťažko sa chápe taká maličkosť, že umelec je dobrý taký, aký je.“
Vediete svoj ateliér na VŠVU už od roku 2001. Ako riešite vzájomné ovplyvňovanie?
„Stretnutie, ktoré neoplyvní jedného alebo druhého, bolo zbytočné, prinajmenšom napoly zbytočné. Ja sa v tomto segmente života cítim veľmi dobre. Je to znesiteľné z hľadiska spolupráce. Akceptujeme sa navzájom, ale forma tvorby je u každého individuálna. Individualita vylučuje formu stádovitého správania. V slobodnom umení to nemá význam, to platilo v čase, keď bolo umenie kanonizované.“
Nikdy ste nezažili, že by vás tlačili do formy, ktorá vám nebola vlastná?
„Ten tlak bol v minulosti skôr otázkou toho, ktorým smerom by sa nemalo ísť, aby sa náhodou neukázali nežiadané atribúty. Ale čo sa týka stretu v mojej učiteľskej praxi, párkrát sa mi stalo, že niekto si chcel uľahčiť prácu a vzal si nejaké prvky, ktoré som už ja použil vo svojich obrázkoch.“
Ako ste to prijali?
„Vysvetľoval som, že toto je už urobené. Z tohto hľadiska si veľmi dobre rozumiem so svojím asistentom Erikom Šillem. Tiež používa rôzne symboliky a geometrické prvky. Rozhodujúce však je, z akého sveta čerpá. Zo sveta, ktorý si tvorí sám. Z neho ťahá elementy, z nich skladá obrázky a vytvára expozíciu. Každý zo svojho súdka.“
Ako odlíšite, keď je citácia prvkov zámerom?
„Musí byť zjavné, že ide o citáciu. Evidentne z nej musí pri transmisii vzniknúť nová situácia. Ja to riešim tak, že do obrazu vložím napríklad dve hlavičky pozorovateľov, ktorí sa dívajú smerom dovnútra obrazu.“
Vaše obrazy sú stále hravé. Ako sa chytáte svojich overených prvkov bez toho, aby ste mali pocit, že sa opakujete?
„Hravosť je vlastne jedinečné východisko. Keď jej raz dáte formu, tak si vytvoríte profil. Bez toho vlastne nemôžem fungovať. Som akceptovaný ako ten, ktorý odľahčuje. Alebo jednoducho ten, ktorý maľuje macíkov.“
Nezväzuje vás to?
„Absolútne nie. Hravosť je v umení jeden zo základov oživovania, animácie. Redukujem a zjednodušujem prvky, ktoré sa spájaním a použitím stále množia a spôsobujú nové situácie. Len čo ich použijem v novom režime, otvára sa mi nové ihrisko. Je to síce o tom, že ste ako žralok, ktorý musí stále plávať, aby mohol dýchať, ale zároveň je to aj forma istej imunity. Skôr ma to chráni, než obnažuje.“
Čo vás usadí za maliarsky stojan? Konkrétny pocit, peniaze, alebo voľný čas?
„To je zvláštne, že nie každý obraz vzniká rovnakým spôsobom. Buď je to vízia formy alebo myšlienky, alebo oboje, alebo výsledok nejakej manipulácie už existujúcich vecí. Skoro by som povedal, že až schematická metóda, pri ktorej sa logicky vynárajú nové témy.
Aký vzťah máte dnes k macíkovi, ktorý je už roky vaším obľúbeným prvkom?
„Stále si preň vymýšľam rôzne variácie. Veľmi dobre poslúži v druhom pláne, že obraz zabýva, tvorí legendu. Aj svojim študentom vždy opakujem, že figúra obraz zabýva. V posledných kúskoch sa práca s macíkom zredukovala na konkurenčnú hru, v ktorej odvádza macík pozornosť od diania na predsadenom pláne. Viac ide o obraz a jeho náladu, menej o maca, ktorého už poznám. Má trinásť rokov. Riešim ho vlastne už len periférne.“
Teraz máte nový objekt, mikimausa. Zrodil sa preto, lebo sa dá ľahko zložiť z geometrických tvarov?
„Pre gesto. Komixové, ľahké. Prijímam tým klišé, ako ho vníma väčšina. Dávam mu na obraze ťažké úlohy, také barokové. Konfrontujem s ním tak?zvané vysoké umenie s pop-artom.“
Máte za sebou vyše päťdesiat samostatných výstav. Prvá bola v psychiatrickej liečebni. To je náhoda?
„Dobrý začiatok, čo? Možno mala byť až na konci. Možno aj bude (smiech). Bola usporiadaná v Kroměříži vďaka doktorovi Koupilovi, veľkému nadšencovi umenia. Už vtedy, pred vyše dvadsiatimi rokmi, robil arteterapiu. Môj kamarát Laco Teren tam bol na vojne a akciu sprostredkoval. Aj som s pacientmi dosť intenzívne preberal vystavené veci. Výstava sa volala Slovenská tabuľová kresba. Reagovali veľmi živo, až ma chvíľami prenasledovali svojimi otázkami.“
Ako ste hodnotili vplyv obrázkov na psychiatrických pacientov?
„Nie som na toto odborník, ale asi pre pacienta ten obraz znamená niečo celkom iné, ako je realita, a ide o presmerovanie pozornosti. Obraz zastavuje a núti uvedomiť si niečo z iného sveta. A to robíme vlastne všetci. Zviditeľnené myšlienky pritom nemusia byť len postojom alebo poučovaním, môže ísť o veľmi jednoduché, zábleskovité znakové prejavy.“
Máte skúsenosť, že štúdium u vás dodáva umelcom na sebaistote, že v praxi naozaj smerujú k tomu, čo ich učíte?
„Vedieme debatu na vysokej úrovni, na špeciálne témy. Niekedy mám pocit, že sme špeciálne laboratórium na softvéry. Spoločné uvažovanie je dôležité. Keď si človek rieši veci len sám pre seba, tak to nemusí mať dostatočnú váhu.“
Ako vnímate individuálnu provokáciu výtvarným dielom tak, ako ju nedávno vyrobil David Černý v Bruseli?
„Českú scénu sledujeme len zobďaleč. Tam je prepojenie na západnú Európu silnejšie. V Černého prípade nejde o bežné pravidlá hry. Tu sa trochu vstupuje už do politiky. Možno je zle s Knížákom. Žeby potrebovali nového? U nás sa politicky zafarbené počiny veľmi nenosia. Ale možno sa mi to tak aj celkom páči.“
A čo vaše hudobné experimenty s Martinom Burlasom? Pripravujete niečo nové?
„Priebežne robím nové pesničky. Teraz ich mám päť, tri sme už aj nahrali. Ale stále si hovoríme, že sa nemáme kam ponáhľať. To vôbec nehorí, radšej si hudbu vychutnávam a stále sa v nej vyžívam. Je to introvertná poloha, ktorú si môžem dovoliť. Ale minule som urobil mladým kolegom na vernisáži hudobnú vložku. Zahral som im podklady nových skladieb. A publikum sa celkom chytalo.“
