„Je to umenie. Nič menej, nič viac." Takýmto výrokom sa podpredseda českej vlády Alexandr Vondra snažil politicky dištancovať od kontroverzného diela Entropa a zároveň obhájiť jeho právo na život. Je umenie dobrou výhovorkou na všetko, či jedinou skutočnou zónou slobodnej pravdy?
V týždni, keď sa Česku podarilo vyrobiť umením medzinárodný politický škandál, sa Slovensko prezentovalo pred predsedami vlád Európskej únie celkom konvenčným programom Dovidenia koruna, vitaj euro. Na rozdiel od spornej plastiky mohol tento program uraziť jedine tých, čo majú rafinovanejší umelecký vkus, prípadne miestami aj sluch. Nijaké protestné nóty po jeho skončení naša diplomacia nedostala, a tak túto dodávku niekoľkých kusov hudobno-tanečného umenia mohli úradníci úspešne vyúčtovať.
David Černý sa svojím dielom vyrobeným pre bruselské sídlo Rady EÚ pod hromadným pseudonymom 27 umelcov chcel vysmiať práve takýmto stereotypným predstavám o vlastenectve natlačenom do „najkrajšieho kúta v šírom svete“. Pre Českú televíziu o diele povedal, že je to „o slobode prejavu a o irónii“. Na inom mieste pripomenul, že vyvracanie falošných identít je jednou zo stratégií súčasného umenia.
Treba vedieť prekvapiť
Najbližší umelecký škandál Slovenska, hoci možno univerzálnejší, má šancu spôsobiť konceptuálny umelec Roman Ondák. Poverili ho prípravou pavilónu pre Benátske bienále. Na základe jeho predchádzajúcich prác sa dá predpokladať, že nepôjde o obrazy zavesené na stene.„Dnes vyprovokujete ľudí, ktorí sú zvyknutí dívať sa na umenie, najmä tým, že zvolíte nečakanú umeleckú formu,“ myslí si.
Ondák napríklad pre Pinakotéku v Mníchove navrhol, aby strážcovia merali výšku všetkých návštevníkov, ktorí do jeho výstavného priestoru vošli. Takmer 40-tisíc ľudí zanechalo na stene svoje krstné meno s čiarkou a dátumom. Zostala po nich hustá štruktúra dookola celej miestnosti, ktorá sa po skončení výstavy zamaľovala.
Ondák je jeden z mála slovenských umelcov, ktorého dielo kúpila londýnska Tate Gallery. V depozite ho však nenájdeme, ide totiž len o koncept fiktívneho radu ľudí čakajúcich na „niečo“. Týmto nápadom sa prezentoval na niekoľkých miestach sveta, na veľtrhu umenia v Londýne napríklad jeho rad konkuroval skutočným, ktoré sa prirodzene vytvárali. Ľudí bavilo hádať, ktorý rad je skutočný a ktorý je súčasťou performance. Ondáka zaujímajú práve hranice medzi umením a realitou. Za viedenským Secessionom v roku 2001 nechal dva mesiace parkovať niekoľko starých škodoviek, čo miatlo počas výstavy okoloidúcich Viedenčanov.
Bez médií to nejde
U nás podobné škandály až tak nezaberajú. Výtvarná tvorba celkovo nemá v médiách ani u širšej verejnosti nijaké popredné miesto. Pomocou škandálu a médií sa podľa teoretičky umenia Márie Riškovej dá veľa zmeniť či ovplyvniť. „Umelec, ktorý chce pracovať s politickými témami, musí vedieť využívať médiá vrátane ich schopnosti manipulácie,“ myslí si Rišková. Podľa nej aj „angažované umenie" dokáže zostať umením, hoci medzitým odhalí korupčný škandál, politickú aroganciu alebo hoci len obyčajnú pretvárku. Takýto prístup však mnohí umelci odmietajú. „Zdá sa im, že by takým využitím masmédií „klesli“ na úroveň bulváru," tvrdí Rišková.
V každom prípade, v umení aj v bulvári zaberajú podobné veci - politika a sex.
Peter Kalmus publikoval v roku 2000 na bilborde v rámci projektu Public Subject v roku 2000 časť zoznamu ŠtB vedeného na meno Alexa Mlynárčika, známeho výtvarníka, aby tak vyprovokoval verejnú diskusiu. Nechcel ho vraj súdiť, len sa zamyslieť nad okolnosťami toho, ako sa stal slávnym.
S iným bilbordom mala problém Billboart Gallery. Reprodukovali na ňom suvenír predávaný v Maďarsku s mapou Veľkého Uhorska. Na toto dielo sa sťažovala v marci 2006 Slovenská národná strana aj Matica slovenská s tým, že ide o skrytú reklamu veľkomaďarského šovinizmu urážajúcu národnostné cítenie v suverénnom štáte.
Rada pre reklamu však rozhodla, že nejde o reklamu, ale o umelecké dielo Michala Moravčíka.
Tenký politický ľad
V Česku by sa dalo nájsť podobných prípadov provokácií umením viac. Do vysielania Českej televízie sa nabúrala v rámci živej panorámy skupina Ztohoven, aby odvysielala „priamy prenos“ z výbuchu atómovej bomby. Problém mal aj súdne dohry. Viaceré mystifikačné akcie má na svedomí skupina Rafani. V roku 2002 napríklad jej členovia vyšli na Václavske námestie v sivom oblečení so sivou verziou českej vlajky, ktorú následne spálili imitujúc extrémistické hnutia. Toto performace, ktorého účastníci skončili na polícii, malo upozorniť na limity demokracie a tolerancie.
Mária Rišková si však nemyslí, že by sa naši umelci menej často púšťali do politického umenia zo strachu, že môžu následne prísť o grant či podporu. Skôr je to problém sebadôvery umelcov a toho, že málo veria v možnosť spoločenskej zmeny pomocou umenia.
Slovensko zaznamenalo však aj veľmi paradoxné príklady „spolužitia" výtvarníkov a politikov. Mladá výtvarníčka Jana Kapelová sa dala v rámci svojho školského projektu najať ako upratovačka na MK SR, aby „poupratovala“ v kancelárii nebohého ministra kultúry Františka Tótha.
Telo ako dôkaz
Ľudské telo je stále pomerne spoľahlivou cestou k škandálu. Dejiny umenia sú plné nahých žien, ibaže to, čo je dovolené bohom, sa nemusí prepiecť smrteľníčkam a už vôbec nie prostitútke, tak ako ju v slávnom obraze Olympia z roku 1865 zvečnil Édouard Manet. Pár rokov predtým tohto umelca odmietli s obrazom nahej ženy sediacej medzi oblečenými mužmi v Raňajkách v tráve. Manet sa však z dnešného pohľadu javí ako absolútny klasik.
Sexualitu v umení naplno uvoľnil o pár desaťročí neskôr napríklad aj Egon Schiele. Prinajmenšom od čias Goyu už nie je tabu ani škaredosť. Bez hanby maľuje aj Lucian Freud, vnuk slávneho Sigmunda, ktorého obraz nahej obéznej ženy, ležiacej na pohovke s názvom Benefits Supervisor Sleeping, nedávno vydražili za rekordných 33,6 milióna dolárov.
No nie je mesto ako mesto. Poslanci z bratislavského Starého Mesta sa napríklad pohoršili nad provokatívnymi fotografiami nahých chlapcov vystavených v Galérii Cypriána Majerníka, takže organizátor výstavy nakoniec dal niektoré z nich odstrániť a problémy so zamestnávateľom mal aj kurátor výstavy.
Najľahšie sa prepečie celkom bezobsažný škandál. Presne pred rokom prišla na vernisáž výtvarníka Borisa Sirku erotická tanečnica Barbara „Devil“ Orlická odetá len v šperkoch. „Ako provokácia to bolo dosť slabé, navyše to vyzeralo ako zinscenované, aby to pritiahlo pozornosť médií,“ myslí si Rišková.
Kressling Gallery, kde sa vernisáž konala, si systémovo vyberá provokatívnych umelcov a témy. Vlani uviedli výstavu SEX. Prešla však bez väčšieho mediálneho rozruchu, hoci sa v rámci nej vystavovalo aj dielo Ondřeja Brodyho, na ktorom je hlava pripomínajúca Hitlera v ženskom lone. Určite citlivejšie ľudia vnímajú prezentovanie ženskej sexuality. Dvojica výtvarníčok Aneta Mona Chisa a Lucia Tkáčová sa preslávili aj výstavou „Pičoviny" či sériou kvázipornovideí.
Podľa Riškovej by sa malo odlišovať „aktivistické umenie" od diel, ktoré sú čistou provokáciou: „Škandalóznym je podľa mňa skôr dielo, ktoré zdanlivo upozorňuje na často veľmi vážne spoločenské problémy, ale v skutočnosti mu ide o pritiahnutie pozornosti na osobnosť tvorcu.“
Egoland
Slovenský výtvarník Viktor Frešo založil spolu s Lukášom Haruštiakom umeleckú skupinu Egoart, ktoré sa špeciálne zaoberá sebaprezentáciou, sebaglorifikáciou a sebapolurarizáciou. Na dlažbe na Františkánskom námestí si napríklad títo umelci dali umiestniť tabuľky so svojimi menami. Skupina od roku 2003 udeľuje dokonca aj medzinárodnú cenu Egoart. V roku 2003 sa laureátom stal Nór Jesper Alvaer, ktorý navrhol, že sa vykaká v galérii. Svoje performance zrealizoval v galérii Hit v Bratislave. Do dejín umenia sa však asi nezapíše.
Nové škandály sa hľadajú ťažko, všetko už akoby bolo vymyslené aj scenzurované.
Turecké záchody, ktoré mali symbolizovať Bulharsko, dnes zakryté čiernou plachtou, sa „etablovali“ do spoločnosti iných zakázaných diel. Aj Michelangelovi nahí muži namaľovaní na klenbe Sixtínskej kaplnky dostali na dlhé storočia cudné bedrové rúška. Pravda, stalo sa tak až po smrti autora. Ich odstránenie nakoniec trvalo len niečo cez štyristo rokov. Dobrý škandál si však počká. „Ak je nejaké umelecké dielo naozaj trefné, esteticky silné, vtipné, drsné, ak vystihne danú spoločenskú realitu, tak nemôže byť pokladané za škandalózne, či provokačné. Skôr si treba posvietiť na tých, pre ktorých škandalóznym je,“ myslí si Mária Rišková.
