Činohra Slovenského národného divadla Bratislava.
Jean Anouilh: Tanec toreadorov.
Preklad a réžia: Ľubomír Vajdička. Dramaturgia: Peter Pavlac. Scéna: Jozef Ciller. Kostýmy: Milan Čorba. Hudba: Peter Mankovecký. Hrajú: Marián Geišberg, Kamila Magálová, Ľuboš Kostelný, Zuzana Fialová, Anna Maľová, Ján Kroner, Juraj Slezáček, Viera Topinková a ďalší. Premiéra: 24. januára 2009.
„Ty chceš všetko, čo ja chcem,“ hovorí manželka svojmu Generálovi. Vie, že nikdy nebude mať odvahu ju opustiť inak ako v myšlienkach, či chvíľkovými únikmi s komornými. „Poď tancovať so svojou starou kostrou, so svojou chronickou chorobou, poď tancovať so svojimi výčitkami, so svojou láskou,“ pozýva ho do tanca ich života. Pred rokmi zažil Generál aj iné pozvania, dnes si tragicky uvedomuje, že parket preberajú iní.
Tanec toreadorov má formálne znaky vaudevillu. Za jednými dverami leží chorá manželka, za druhými čaká milenka, v dobre načasovaných momentoch sa pripomenú prízraky minulosti, dámy si pokusne berú životy, aby ich mohli zachraňovať bozkami, v závere všetko urovná prozreteľnosť dramatika.
Bulvárnym smerom ťahajú inscenáciu aj kostýmy Milana Čorbu. Generálove škaredé dcéry sú ako z detského baletu o lienkach, Generálka má na hlave obrovskú mašľu, Mademoiselle de Saint-Euverte je paródiou na divu, hoci ťažko povedať, prečo by mal práve takto vyzerať niekto, kto doteraz unikal pred pohľadmi chlapov, aby sa zachoval „čistý“ pre svojho milenca.
Dom Generála má v predstave scénografa Jozefa Cillera stiesnenosť kajút luxusnej lode. Malé dvierka síce vedú do záhrady, okolo nej je istotne tiež ohrada. Kam by sme však chceli utiecť, keď je nám vlastne tak dobre, keď máme významné postavenie, peniaze, a keď sú všetci okolo nás podobne „šťastní“?
Anouilhov text rafinovane klame formou. Navonok ľahký, v skutočnosti natoľko strašidelný, že by sa dal istotne zahrať aj štylizovanejšie, expresívnejšie, kontroverznejšie ako skutočný horor z manželského predpeklia, v ktorom už ani osudové lásky nedokážu nikoho spasiť.
Režisér Ľubomír Vajdička ponúkol formálne nie príliš šokujúcu produkciu, ktorej hlavným pôžitkom je však, našťastie, vynikajúco preložený i vyložený text. Miestami unikajúci rytmus či konvenčnosť spracovania rada obetujem na oltár inteligentného herectva, aké ponúka Marián Geišberg v hlavnej úlohe.
Jeho Generál dokáže byť trápny i vášnivý, zbabelý i hrdinský zároveň. Dobre mu sekunduje Ján Kroner v úlohe rodinného doktora, či ustráchaný Gaston Ľuboša Kostelného, ktorý nakoniec všetkých prekvapí.
Ženské obsadenie pôsobí o stupeň afektovanejšie. Nielen Zuzane Fialovej by sa slečna čakajúca na lásku sedemnásť rokov hrala ťažko inak ako s iróniou, ktorá je tejto herečke vlastná a ktorú si vie vychutnať. Kamila Magálová prezentuje Generálku ako manipulatívnu ženu žijúcu bez akýchkoľvek ilúzií, jej vrcholná scéna s manželom však mohla dopadnúť aj tragickejšie.
Menšie postavy – kňaz Juraja Slezáčka, Madame Dupont-Fredaine Anny Maľovej či slúžka Viery Topinkovej zapadajú dobre do skladačky vzťahov.
V Štúdiu SND sa podarilo pripraviť produkciu o duši a o tele. O krásnych krivkách komorných, ale aj o krutých vlastníckych bojoch, ktoré zúria vnútri vzťahov.
Je to v konečnom dôsledku fraška. Ale aká smutná.
