Ženy - opory spoločnosti?

Jelineková je problematická autorka, pre čitateľa, diváka i inscenátora - s tým nič neurobí ani jej Nobelova cena. Jej dialógy sú priznanou schémou, nedajú sa hrať inak ako štylizovane.

V košickej inscenácii Jelinekovej dramatického debutu tézovitosť situácií zdôrazňujú aj tabuľky na stene s kľúčovými slovami. Bude mať bežný divák náladu na odkrývanie rodových stereotypov a provokatívnu diskusiu o podstate moci? A čo ak áno?

Akú šancu má žena?
Kontext Jelinekovej hry je síce odlišný od našej socialistickej skúsenosti, robotníčky u nás krv pre sociálnu demokraciu neprelievali, kríza kapitalizmu však dáva Jelinekovej textu novú aktuálnosť. Autorka kladie otázku, akú šancu má žena, ktorá ako Ibsenova Nora opustí „sama od seba" svojho muža, uplatniť sa v spoločnosti.

Momentálne unikám zo zmäteného duševného rozpoloženia do zamestnania, počujeme od hrdinky v prvej scéne. Nora veľmi skoro pochopí, že práca môže zotročovať podobne ako sociálny ústav zvaný rodina. Navyše, ako žena v domácnosti získala prax len v starostlivosti o starých a deti, do pracovného procesu sa teda môže zapojiť len na najnižšom stupni, odkiaľ sa kariéra robí ešte tak cez posteľ.

Ty musíš zostať vždy pri sebe
Na chvíľu sa aj Nore podarí skutočne zachytiť pozornosť podnikateľa Weyganga. Po tom, čo ju zneužije, jej však pripomenie jej celulitídu, a tak od neho už môže dostať nanajvýš tak odstupné, ak nebude hovoriť o jeho podnikateľských machináciách.

Weyangova rada „Ty musíš vždy zostať pri sebe", je pre Noru ešte predčasná. Musí padnúť na dno, aby sa dozvedela, že žena, ktorá sa predáva, je vždy odpornejšia ako muž, ktorý kupuje. Nakoniec sa vracia k manželovi Helmerovi, ku ktorého krachu dopomohla. Happyend v osobnom ani spoločenskom zmysle, ani len ibsenovská nádej naň sa nekoná.

Hra sa má podľa autorských inštrukcií odohrávať v dvadsiatych rokoch, kostýmy však mali predpovedať budúcnosť, čo aj robili - občas veľmi vtipne, inokedy nešťastne. Jediným zvyškom doby boli Norine sivé šaty s líškou.

Šokujúcejší ako autorka
Sama autorka chcela, aby Nora pôsobila zmätene a zúfalo. Vladimíra Brehová dokáže byť práve taká, ale chýba jej koketnosť v situáciach, keď má bojovať ženským zbraňami. V kľúčovej scéne tanca jej nepomohol ani kostým, ani réžia. Eugen Libezňuk podal štandardný výkon v limitoch svojej výslovnosti, problémy s dikciou majú však viacerí.

Ľubomír Bukový v úlohách Predáka i Krogstada prezentoval talentovane dva výrazne odlišné typy. Aj Tatiane Polákovej sa ako pani Lindenovej podarilo odohrať vydarenú scénku. Tvárny bol aj Peter Čižmár ako Helmer.
Režisér Ján Šimko chcel byť miestami šokujúcejší ako autorka. So všetkým hľadaním či nedokonalosťami však môže táto produkcia divákom všeličo ponúknuť. Prinajmenšom metál za odvahu si jej tvorcovia zaslúžia.