Farkašovej slová na pomedzí

Čitateľ (i poslucháč, pretože kniha obsahuje aj CD s nahovorenými básňami) je od prvého verša zbierky Etely Farkašovej Opretá o ticho vtiahnutý do (pre túto autorku typicky) mámivého náladového sveta, v ktorom čas plynie v „kruhodráhach". Ticho nie je to isté, čo mlčanie, a myšlienky sa síce trieštia v snahe o „vypovedanie nevypovedateľného", ich úlomky sa však zakaždým zlúčia do zmysluplnej výpovede - trebárs práve o trhline medzi označujúcim a označovaným: „Slová zase raz opustili veci, / z ktorých sa kedysi vykľuli: vzdialili sa, odcudzené."

Hrdinka (podobne ako jej „prozaická sestra" v autorkinej poslednej próze Fragmenty) vie o absencii oporných bodov, dostihuje ju melancholické (čomu zodpovedá aj nálada mnohých básní) vedomie, že život je „iba pár mávnutí krídel". No i tak, alebo práve preto sa neustále pokúša o existenciálnu aj verbálnu celistvosť a presah - oboje nachádza aspoň na chvíľu v zahmlievajúcich sa spomienkach a snoch, v intenzite práve prežívaného, v písaní a v akomsi pozitívne tieniacom vedomí, že celok je aj vo úlomkoch, respektíve, že sa „fraktálovo" zrkadlí vo svojich častiach.

Napriek tomu, že autorka tematizuje diskontinuitu a neistotu, napríklad v tom, či sa jej podarí „spriateliť sa / (alebo aspoň zmieriť) / so svojím vlastným časom", jej výpoveď sa nesie vo veľmi pokojnom tóne, zápis sa vyznačuje pevnou štruktúrou, metaforickou zomknutosťou a subtílnosťou.

Dochádza pritom nie k napätiu medzi obsahom a formou, ale skôr k precíznemu vystihnutiu životného pocitu hrdinky/autorky. Tá čitateľovi svoje posolstvo nielen oznamuje, ale takto nás nepriamo i zapája do precítenia skutočného (pretože nie hysterického - napokon, najväčšie životné drámy sa často odohrávajú v tichosti) stavu na (prestupnej) hranici medzi „tu" a „tam", „teraz" a „vtedy" - dosadiť si konkrétne asociácie je už na čitateľovi.

Lyrická subjektka si uvedomuje torzovitosť a nepôvodnosť zdanlivo originálnych postrehov, vyzdvihuje však ich autenticitu pre jednotlivý život „tu a teraz". To platí aj pre Farkašovej poéziu, ktorá síce neposúva hranice súčasnej básnickej produkcie, predstavuje však ďalší formálne zvládnutý ťah na - každou novou knihou pretvárajúcom sa - textovom obraze tejto plodnej a vyrovnanej autorky.

Pretože, akýkoľvek druh či žáner si Farkašová zvolí pre svoju výpoveď, zakaždým vytvorí mnohorozmerné, nezjednodušujúce a formálne fluidné dielo, ktoré je nateraz „dajme tomu básňou".