Dvojica hudobníkov posúva insitnú komornú operu do novej alternatívy
Mio-Mio: Zbojníci, opera/ koncert
Účinkujú: M. Piaček, S. Beňačka, ženský hlas Jana Hubinská
Premiéra: 14. januára 2009 v A4 Nultom priestore v Bratislave
Nultý priestor A4 už piaty rok ponúka priestor pre zaujímavé hudobné, divadelné, filmové či výtvarné aktivity. Vytvára podnetné prostredie k tvorivým, umeleckým či synkretickým prejavom multižánrového charakteru.
Hudobno–vizuál?nou fúziou elektronického vystúpenia, opery a videa, tvoriaceho scénickú výpravu, sa práve v týchto priestoroch predstavilo zoskupenie Mio-Mio. Opera Zbojníci vznikla na motívy rovnomennej drámy Friedricha Schillera v spracovaní Giuseppe Verdiho a Andreu Maffei.
Za záhadným menom Mio-Mio sa ukrýva dvojica hudobníkov Stano Beňačka a Marek Piaček. Počas ich dlhodobej spolupráce vznikli viaceré projekty (symfónia Nuntium Magnum, opera Posledný let, hudobno-tanečné predstavenie Zlet a ďalšie) a účinkovali v rôznych zoskupeniach (Vapori del Coure, Voice Over Noise, Gouronaki či Požoň Sentimentál).
Opäť v osamelosti a vzdore
Dvaja erudovaní slovenskí umelci (ktorí si vravia aj Woofer a Tweeter) využívajú na svoje vystúpenia špeciálny softvér, na základe ktorého je zvuk manipulovaný do polôh vysokého frekvenčného rozsahu. Efektové procesory, miniatúrne mobilné elektronické zariadenia, ale aj vlastný hlas sa stávajú ich nástrojmi aj v „instantnej komornej opere“ Zbojníci.
Hoci nás image hlavných predstaviteľov vťahuje kdesi do kontextu matrixu, postupným prechodom jednotlivými obrazmi opery, doplnenými ouvertúrou a orchestrálnou medzihrou, nám podsúvajú prostredie akéhosi aktualizovaného neoromantizmu. Teda polohu, ktorá v súčasnosti opäť tematizuje pocit vnútornej osamelosti jedinca, spoločenského vzdoru i túžby po slobode.
Výrazným prvkom scény, občas preťatej stroboskopickým efektom svetiel, je vizuálne priblíženie klasických diel romantického maliarstva (Caspar David Friedrich, Thomas Gainsborough), ktoré sa strieda s temným „cintorínovým“ videom za účasti oboch protagonistov.
Kým na plátne sa odohráva súboj človeka a prírody, života a smrti, pred ním sa uzlia slučky zvukových stôp a šifier. Ich chvejivý zvuk sa zároveň prelína s mohutným hlasom smerujúcim k operným polohám či k stále variovaným fragmentom zo Schillerovho textu.
Zmnožovanie slovných replík a hudobná afektívnosť sú nástrojmi, ktoré prepájajú pocit romantického znepokojenia s motívom súčasnosti a s digitálnou kultúrou. Informácie sa opakujú a postupne splývajú v nedefinovateľný šum.
Cesta k novému rozmeru
Napriek zvolenému podnázvu „romantickej opery“ v prejave protagonistov cítiť isté zveličenie, čo nezosmiešňuje, ale posúva žáner do iného rozmeru. Prepojenie s progresívnymi hudobnými postupmi ponúka možnú alternatívu publiku, ktoré si k nej doteraz nenašlo cestu. Možno sa zásluhou daného predstavenia nejaká vyšliape i na dosiaľ zarastenom a kamenistom poli tohto okrajového žánru.
