Pokoj v duši
Réžia: Vladimír Balko
Scenár: Jiří Křižan
Kamera: Martin Štrba
Hudba: Michał Lorenc
Hrajú: Attila Mokos, Roman Luknár, Helena Krajčiová, Robert Więckiewicz, Jan Vondráček, Jevgenij Libezňuk, Jaromír Hanzlík a ďalší
Tóno Pánik je chlap. Keď zháša cigaretu, napľuje si do dlane, keď poľuje na jeleňa, ruka sa mu netrasie. Dusno rozháňa alkoholom. Slovo kamaráta preňho znamená viac ako zákon, platí až za hrob. Lepšie povedané, za basu. Je to práve väzenie, odkiaľ sa štyridsiatnik Tóno (Attila Mokos) vracia domov. Hriešnik by sa rád polepšil, to áno. Ku dnu ho však ťahajú minulosť a kumpáni.
Drsní muži sa vracajú
Pripomína vám to niečo? Ďaleko chodiť netreba: Pokoj v duši je film, v ktorom sa na scénu vracajú kovboji z hôľ. Domáci klasik Martin Hollý je jeho jasným, priznaným a obdivovaným patrónom. Scenárista Pokoja v duši a držiteľ Českého leva Jiří Křižan má na to právo, s Hollým pracoval už na snímke Signum Laudis.
Pokoj v duši je drámou klasického strihu. Na naše pomery nezvyčajne čistý je aj štýl, akým ju Balko nakrútil. Narážky netrúsi, na diváka nežmurká a nesnaží sa byť silou-mocou na pulze doby. Zostáva to, čo zostať má: remeslo vo vopred stanovených mantineloch. V konkurencii nedopečených generačných výpovedí je taký prístup sympatický už sám osebe.
Balko a jeho tím mobilizovali všetky sily. So štedrým rozpočtom sa ochotníckym neduhom vyhol, do príbehu sa ponoríme raz–dva.
Čerpať z toho najlepšieho zo slovenskej tradície je fajn. Iná otázka je, či to náš film práve teraz potrebuje. Ak chceme žánrové kino, máme ho mať. Po výpoveď o súčasnosti však siahnime radšej inam. Strmé kopce, silní muži a „baladickosť v duši“, o ktorej hovoria sami autori – nebolo už toho dosť?
Súčasnosť a minulosť
Dedina je miestom, kde vrú ozajstné, silné city. Proti nej stojí mesto, sterilné a plné developerov. Naznačený konflikt sa však nekoná. Je to vlastne paradox: Pokoj v duši je film, ktorý chcel mestu uniknúť, lebo mali jeho tvorcovia pocit, že mestského je v snímkach kolegov priveľa. Tak sa vrátili do hôr. Lenže ak ich pohľad zostal tradičný, urobili vlastne krok späť.
Lutherovo Tango s komármi, ktoré chcelo byť súčasné nasilu. Pokoj v duši, nechce byť súčasný vôbec, jeho príbeh by sa mohol odohrať kedykoľvek. Nie je to nič zlé – horšie je vedomie, že aj nakrútiť ho Vladimír Balko mohol kedykoľvek.
