Kým dramaturg PETER KOVÁČ prijal miesto šéfa sekcie kultúry a umenia na ministerstve kultúry, počkal si, ako to u nás dopadne s výberom európskeho mesta kultúry. Pracoval na projekte mesta Martin, ktoré napokon nezvíťazilo. Nevie, či mu práca na ňom k novému postu pomohla, no ponuku prijal. Zatiaľ má pocit, že by svoje skúsenosti mohol zužitkovať.
Páčil sa vám martinský projekt?
„Mal som ho veľmi rád, i keď sme nepatrili medzi favoritov. Bol to prierezový projekt, išlo v ňom o kultúru v širokom slova zmysle, o niečo, čo sa týka budúcnosti celého regiónu.“
Ste divadelný dramaturg. Táto práca išla teraz bokom?
„Celkom nie, chcel by som ostať v spojení s martinským divadlom, kde som pôsobil. Svojím spôsobom som však teraz v spojení so všetkými divadlami na Slovensku.“
Situáciu aj v kultúre ovplyvňuje kríza. Ako to vidíte?
„Prvé signály hovoria, že aj súkromní sponzori, ktorí tradične podporovali kultúru, začali byť veľmi opatrní. V budúcich rokoch ich bude pravdepodobne ubúdať. Štát teda v oblasti kultúry naďalej bude zohrávať dôležitú úlohu. Ohrození sú – ako vždy – najmä malí a slabí.“
Súvisí to so zmenami v grantovom systéme?
„Udiali sa asi týždeň po tom, ako som nastúpil. Vlani sa zmenil podiel finančnej spoluúčasti žiadateľa o grant. Kým dovtedy predstavoval päť percent, v niektorých prípadoch sa zmenil na päťnásť až tridsať percent. Teraz sme sa opäť vrátili len k tým piatim percentám.“
Je to lepšie?
„Áno, pretože opäť by to pocítili najmä menší a slabší. Návrat k piatim percentám považujem za správny i napriek tomu, že sa predĺžil termín odovzdávania grantov.“
Len tak hypoteticky - zmeniť systém na financovanie zdola je úplne nepredstaviteľné?
„Doterajšie pokusy neboli veľmi úspešné. Práve v týchto dňoch som bol poverený zostaviť pracovnú skupinu, ktorá by pripravila možné stratégie financovania kultúry. Nie je len jedna cesta, ako ste naznačili. Na jeseň by mal byť tento materiál na svete a do konca tohto volebného obdobia by malo vzniknúť niečo ako legislatívny zámer, ktorý by mohla vláda schváliť.“
Čo si od neho sľubujete?
„Chceli by sme nastaviť také pravidlá, ktoré by mohli priniesť do obehu viac peňazí. Ak by štát zobral na seba taký záväzok, že je ochotný nejakou zákonnou formou garantovať dolnú hranicu svojho príspevku na kultúru, to by bol veľký krok.“
Prečo by ho štát mal urobiť?
„Sú takéto príklady aj v iných krajinách západnej Európy. Je pravda, že povedzme z hľadiska ministerstva financií by sa takýto záväzok nemusel javiť ako systémový krok, ak sa udeje iba v jednom rezorte. Preto zákon o financovaní treba veľmi dobre zargumentovať. Ak dokážeme poslancov presvedčiť, že takýto krok má veľký význam nie iba pre rezort kultúry, ale vôbec pre budúcnosť spoločnosti, mohlo by to byť pozitívne.“
Môže to znamenať, že každý subjekt pôsobiaci v kultúre to minimum dostane?
„Nemyslím si, že by to bolo správne. Niečo si štátnu podporu zaslúži viac, niečo menej, alebo vôbec. Vtip je v tom, že štát by vôbec nemusel financovať kultúru, v užšom zmysle umenie nikde na svete. Umenie vznikalo aj vtedy, keď ho štát nefinancoval. Akurát, že v 20. storočí sa v Európe prijal všeobecný názor, že stojí za to, aby bolo podporované aj štátom, nielen povedzme zo súkromných alebo cirkevných zdrojov. Aj dnes sa čoraz väčšmi na financovaní podieľajú samosprávy a nezanedbateľné sú aj súkromné zdroje. Kultúrne inštitúcie, neziskové organizácie či jednotlivci sa preto nemusia obracať iba na štát, a to je dobre.“
Grantové komisie, ktoré o peniazoch rozhodujú, tvoria ľudia, aktívni v oblasti kultúry a umenia. To je dôvod na závisť.
„Buď dotiahnete do komisií Marťanov, alebo do nich dosadíte ľudí, ktorí sa vyznajú a majú v odbore dobré meno.“
Takže o nezávislosti sa nedá hovoriť?
„Všetky systémy sú od niečoho závislé a aj všetci ľudia majú svoje prirodzené väzby. Jednotlivci vytvárajú rôzne vrstvy a skupiny napríklad podľa sociálneho zaradenia alebo kultúrnych a často aj politických preferencií. Preto ani grantové komisie nemôžu byť celkom nezávislé, oveľa dôležitejšie podľa môjho názoru je, aby v nich bola zachovaná istá rovnováha síl a aby do ich práce nezasahoval niekto mocensky. Väčší problém ako nezávislosť komisií je asi v tom, že u nás je kultúra silne podfinancovaná.“
Vláda teraz vyhlásila krízový režim a bude krátiť peniaze vo všetkých rezortoch. Veríte tomu, že kultúry sa to nedotkne?
„Určite sa úsporné opatrenia dotknú každého rezortu. Ešte nevieme, do akej miery a akým spôsobom.“
Ministerstvo kultúry sa rozhodlo šetriť v rámci rezortu, a tak chce centralizovať niektoré činnosti. Je to podľa vás dobre?
„Audit ukázal, že nie každá inštitúcia pracuje rovnako ekonomicky efektívne. Otázka je, či opatrenia, ktoré ministerstvo na základe auditu celého rezortu prijalo, povedú v praxi k vyššej efektívnosti. Centralizáciu niektorých činností vnímajú riaditelia inštitúcií možno ako isté oklieštenie ich kompetencií, pričom celá zodpovednosť za hospodárenie im zostáva. Čísla z auditu však svedčia o možnosti pomerne významných úspor. Musí ich však potvrdiť prax.“
Môžu za takýchto podmienok umenie a kultúra presahovať politické hranice?
„Kultúra ako celok má v spoločnosti nezastupiteľnú integračnú funkciu a je samozrejmé, že je nad politikou. To nevylučuje fakt, že niektoré umelecké diela najmä v modernej dobe vedome provokujú a cielene rozdeľujú svoje obecenstvo na tých, čo sú nadšene za a tých, čo sú zúrivo proti.“
Mala by byť priama úmera medzi množstvom peňazí a kvalitou kultúrnej produkcie?
„Najzáhadnejšie na kultúre je, že takto to nefunguje. Darmo nalejete niekde milióny, nemusí vám zákonite vzniknúť niečo hodnotné. Samozrejme, vždy sa lepšie a ľahšie tvorí v priaznivom prostredí. Ale zase, ak je spoločnosť už taká bohatá, že smotánka sa napcháva slávičími jazýčkami, kultúra často stráca duchovnú dimenziu a nevzniká nič trvalejšie. Hovorí o tom európska historická skúsenosť.“
Nájde sa v našej kultúre dostatok vývozného artiklu?
„Stále je to podceňovaný nástroj medzinárodnej komunikácie, čo je škoda. Slovenská kultúra má svoje špičky, ktoré celkom dobre obstoja aj v medzinárodnej konfrontácii. Jednou z úloh štátu je podporovať ich a nejsť cestou „dajme každému trošku“. Tak - s prepáčením - osvetársky. Spoločnosť musí cieľavedome pestovať svoje kultúrne a iné elity, bez podceňovania tých ostatných.“
Myslíte si, že naše kultúrne inštitúty v zahraničí tomu pomáhajú?
„Určite robia v zahraničí nenahraditeľnú prácu pri propagácii Slovenska a jeho kultúry. Bolo by dobre, keby sme v tomto smere viac spolupracovali s ministerstvom zahraničných vecí.“
Nezaváňa to príliš inštitucionalizáciou?
„Nie, lebo nie každý „vývoz“ slovenského umenia do zahraničia sa deje prostredníctvom slovenských inštitútov. Inštitút je naozaj skôr nástrojom diplomacie a veľmi záleží od osobnosti jeho riaditeľa, akú veľkú úlohu môže zohrať v komunikácii medzi dvomi štátmi či národmi. V princípe akákoľvek inštitúcia udržuje, či sa to niekomu páči alebo nie, istú kontinuitu, hoci nebezpečenstvom je sklon k stereotypom. Verím, že sa to netýka našich. Pomerne pravidelne sa v nich obmieňajú riaditelia a väčšinou ide o skúsených manažérov z oblasti kultúry.“
Vždy sa lepšie a ľahšie tvorí v priaznivom prostredí. Ale ak je spoločnosť už taká bohatá, že smotánka sa napcháva slávičími jazýčkami, kultúra často stráca duchovnú dimenziu a nevzniká nič trvalejšie.
Pohybujete sa aj v prekladateľských kruhoch, zrejme preto ste do martinského projektu zahrnuli aj myšlienku prekladateľského domu. Vo viacerých európskych krajinách je to prirodzená výbava kultúrneho života. Vidíte to u nás reálne?
„Niežeby u nás prekladatelia nemali priestor, no prekladateľský dom považujem za veľmi systémový prvok v rámci štruktúry slovenskej kultúry. Mohol by cieľavedome robiť na tom, aby umelecký preklad do rôznych a z rôznych jazykov vznikal u nás v dobrých podmienkach, aby nebol nechaný len na náhodu.“
Chcete, aby sa to na kultúrnej scéne ukľudnilo?
„Nech radšej nikdy nie je pokojná.“
Takže netreba riešiť napríklad kauzu A4 Nultého priestoru? Je to exemplárny príklad toho, ako sa umenie nedá a zároveň musí prepájať s politikou.
„Celá budova NOC, kde A4 Nultý priestor sídli, patrí pod sekciu menšinových kultúr, nie pod sekciu umenia. Viem, že ich priestory sú ohrozené a trápi ich neistota. K tomu môžem povedať toľko: od 1. januára 2010 by v Bratislave malo začať fungovať centrum súčasného vizuálneho umenia. Malo by za úlohu zbierať informácie o vizuálnom umení a starať sa o dokumentáciu, podobne ako centrá pre divadlo, hudbu a podobne. Centru bude patriť aj výstavný priestor pre súčasné vizuálne umenie, čo už dnes sčasti spĺňa Dom umenia v tomto objekte. Vidím tu teda aj možnosť kooperácie s tým, čo predstavuje A4 Nultý priestor so svojimi dramatickými, hudobnými a ďalšími projektmi.“
Čiže je to návrat k myšlienke o kunsthalle?
„Áno“.
Môžete byť konkrétnejší?
„Zatiaľ nie. Všetko bude otázka peňazí.“
