Po Jurajovi Malíčkovi, Alexandre Pavelkovej a Ivanovi Aľakšovi máme pre vás opäť interview s neobyčajnou ženou. Je mladá, krásna, vzdelaná aj talentovaná. Vyhráva literárne súťaže na Slovensku i v Česku, publikuje poviedky a chystá sa vydať román. Okrem toho miluje orientálny tanec, je rodená Bratislavčanka, je pekná, ale nie hlúpa, je vzdelaná, ale nie kocka. Má ešte len 25 rokov, stihla vyštudovať medicínu, začať doktorandské štúdium na Lekárskej fakulte, napísať dva tucty poviedok a rozpísať románovú trilógiu. A vyhrala ostatnú Cenu Fantázie. S LÍVIOU HLAVAČKOVOU sa rozprávala Aneta Čižmáriková.
Ty si v slovenskom fandome, ba aj medzi všetkými slovenskými autormi priam exotická svojím povolaním či skôr vedným odborom.
Áno, som doktorandka na patológii a mojou hlavnou prácou je výskum vplyvu prírodných látok (napríklad výťažkov z červeného vína, kurkumy alebo čierneho korenia). Popritom pitvem, učím medikov a nelekárske odbory, a občas si pozriem aj nejaké zaujímavé biopsie (biopsia = mikroskopické hodnotenie vzoriek zo živých pacientov, napríklad znamienka, nádory). Táto práca teda nie je iba o pitvách, ako si často mnohí myslia. Hoci... pre ľudí je práve to najzaujímavejšie.
Výskum vplyvu prírodných látok na čo? Na organizmus ako taký alebo v súvislosti s fatálnymi dôsledkami? Môžem sa napríklad predávkovať čiernym korením až na smrť?
Zameriavam sa najmä na cievy a srdce a ich choroby. A teoreticky sa dá predávkovať čiernym korením (podľa niektorých odborníkov). Ale vzhľadom na jeho štipľavosť si požitie smrteľnej dávky prakticky nedokážem predstaviť.
Poznáš nejakého iného píšúceho patológa?
Viem, že u nás v práci napísala knihu jedna z laborantiek. Ale priznám sa, že o inom patológovi píšucom beletriu som zatiaľ nepočula. Čo samozrejme vôbec nevylučuje ich existenciu.
Ako tvoja profesia ovplyvňuje tvoju tvorbu? Existujú situácie, kedy naopak tvorba môže ovplyvniť niečo, čo práve robíš, napríklad v márnici?
Patológia významne ovplyvňuje moju tvorbu. Jana Jůzlová sa dokonca pri poviedke Krvavé more (Mlok 2008) vyjadrila, že ma porotcovia určite spoznajú podľa opisu mŕtvoly na začiatku. A možno raz využijem vo svojej tvorbe i motív pitevne ako takej. Na druhej strane si neviem predstaviť situáciu, kedy by písanie aktuálne ovplyvňovalo moju prácu. Jediný vplyv vidím v odlišnom postoji k písaniu odborných prác než majú niektorí kolegovia, ktorí pravidelne nepíšu.
Len nedávno si zvíťazila v zatiaľ poslednom ročníku Ceny Fantázie, v konkurencii ďalších sedemdesiatich poviedok. Aký to bol pocit?
Veľmi zvláštny. Črepiny som posielala s cieľom dostať sa aspoň do zborníka, možno do finále. Keď mi Ivan Pullman oznámil, že poviedka pôjde do zborníka, bola som šťastná ako blcha. Potom finále, to som takmer skákala radosťou. Víťazstvo už bral mozog asi ako preťaženie systému. Neviem, bol to čudný pocit. Nedokážem to opísať. Čakala som na víťaznej pozícii niekoho iného.
Mala si medzi finálovými poviedkami iného favorita?
Páčila sa mi poviedka od Miša Spádu.
Nie je to však prvá (a určite nie posledná) cena, ktorú si získala. V relatívne mladom spisovateľskom veku sa môžeš pýšiť aj titulom Lady Fantasy i tretím miestom v prestížnej Cene Karla Čapka. Majú pre teba tieto ocenenia len praktický význam, alebo sa k nim viažu aj nejaké romantické city či spomienky?
"Najromantickejšia" pre mňa bola asi výhra v O nejlepší fantasy. Ešte asi v trinástich, odkedy som začala čítať a tvoriť vlastnú fantastiku, som túžila šermovať a mať vlastný meč. Vtedy som našla v nejakom časopise vyhlásenie literárnej súťaže, kde sa dal vyhrať meč. Asi si vieš predstaviť, že moje naivné sny nemali konca! Ale neskôr sa všetko, nakoniec i zmienka o tej súťaži, presunula do čisto snovej roviny. Až som na ňu úplne zabudla. Až po rokoch (mala som asi 22), keď som začala pravidelne písať, som sa dozvedela o rôznych súťažiach a tej pradávno zabudnutej výhre. Preto je pre mňa Drozd, ktorého som písala s úmyslom vyhrať vytúžený meč, výnimočný. Je to splnenie detského sna. Ostatné súťaže si veľmi cením, ale majú už pre mňa oveľa prozaickejší význam. Predovšetkým ma zaujímalo, či a ako asi obstojí moja tvorba vedľa ostatných autorov.
Vráťme sa však k písaniu. Kedy a čím si začínala? Čo ťa priviedlo práve k fantastike?
No... prvú "poviedku" som napísala, keď som mala osem rokov. Bola o chlapcovi, čo nemal rád špenát. Netuším prečo som ju napísala, milujem špenát. A i keď sa na nej dnes dobre bavím, prekvapuje ma, že mala hlavu, pätu a dokonca i niečo medzitým. Neskôr sa však začali moje nápady presúvať do histórie a po prečítaní Pána prsteňov aj do sveta mečov a mágie. K fantastike ma teda priviedol Tolkien.
A čo iní autori, obľúbené diela, žánre?
Nadchol ma Rowlingovej Fagan & co., niektoré Kingove trháky, sledovala som cestu Geralta z Rivie podobne ako Iľju Muromca, preplakala som aj "smrť" Sherlocka Holmesa, pobavila sa na čarodejniciach v Macbethovi a dojímala sa pri Austenovej alebo Brönteovej. Snažím sa o čo najširší žánrový záber. Obyčajne sa však prejavujem ako typický milovník príbehov, lyriku si vychutnávam zriedka.
Odkiaľ čerpáš nápady a námety na poviedky?
Nápady a námety? Neviem. Podľa mňa sa nápady váľajú bežne na ulici, len ich treba zdvihnúť. Niekedy to začne jednou vetou, inokedy postavou alebo konkrétnou scénou. Ako kedy, Drozd napríklad začal úvodnými vetami; Luna so slnkom sa mi snívala; Krvavé more som písala na konferencii v Chorvátsku, kde sa poviedka odohráva. Je to rôzne. Nejaký čas som písala aj fanfikciu zo sveta Harryho Pottera. V tej dobe vzniklo veľa tzv. songfikcií, pri ktorých sa v poviedke využije text piesne. Brala som to vtedy ako zaujímavé cvičenie písania s veľmi obmedzenými podmienkami.
Na svojej stránke píšeš, že väčšina fanfikcie zo sveta Harryho Pottera je venovaná Severusovi Snapovi. Prečo práve Severus? Pýtam sa, pretože aj ja som fanúšikom HP sveta a temný, depresívne no zároveň tak krehko pôsobiaci Snape je jedna z mojich obľúbených postáv.
Aj moja! Severus... hmmm. Podľa mňa je to najlepšie spracovaná postava z celého cyklu. Než vyšiel siedmy diel, bolo okolo neho mnoho tajomstiev a záhad, a to vždy podporuje fantáziu. Navyše, vo filme ho stvárnil charizmatický Alan Rickman.
Tvoji čitatelia si isto všimli, že tvorbu ti ilustruje tvoja mamička, Mária Hlavačková. Ako k tomu došlo? Požiadala si ju, alebo ju poviedky inšpirovali a ponúkla sa sama?
Mama je výtvarníčka a jej štýl kresby sa mi páči. Keď mi teda vychádzala prvá poviedka v Pevnosti (Drozd), požiadala som ju, či by mi neskúsila niečo k nej nakresliť. Chvíľu sa vzpierala, ale dlho to nevydržala. Nakoniec sa jej to zapáčilo natoľko, že sama od seba začala kresliť obrázky k poviedkam, ktoré boli publikované v zborníkoch bez ilustrácií. A ja som rada. Nie je nad to mať výtvarníka po ruke a povedať ešte pri náčrtkoch: "Tá košeľa vyzerala inak..."
Pred časom si sa vyjadrila, že poviedky sú pre teba skôr relax, spôsob ako sa zviditeľniť predtým, než zrealizuješ svoju túžbu napísať román. Pretože práve román je forma, v ktorej sa cítiš najlepšie a najviac ťa baví ju písať. Napísať dobrú poviedku pritom môže byť ťažšie ako napísať román. Ako to vidíš ty?
No... oni nie sú tak celkom relax. Poviedkam som sa začala venovať až potom, čo už som mala dopísanú prapraverziu celého románu. Ten sa po veľmi komplikovanej historke dostal na stôl Jane Jůzlové (ktorá ho najskôr odmietla, čím sme sa zoznámili a skamarátili). Práve Jana mi poradila, aby som skúsila napísať nejaké poviedky, poslať ich do súťaží, vydať ich, zviditeľniť sa. Vidno, že beriem dobré rady vážne - ale napísať dobrú poviedku je sakramentsky ťažké! V písaní dlhších vecí, kde môžem príbeh zamotávať a zamotávať, sa cítim oveľa lepšie. Takže až raz začnem vydávať romány, bude poviedok z môjho pera asi ešte menej ako doteraz. Písanie románu je často časovo náročnejšie, ale mňa to baví oveľa viac.
Vraj je tvoj román s predbežným názvom Gwind už rozpracovaný, ba takmer hotový, dopočula som sa, že si ťa už našlo české vydavateľstvo Brokilon (ktoré vydáva aj Ďura Červenáka). Môžeme sa v dohľadnej dobe tešiť na prvý román Lívie Hlavačkovej?
Román (všetky tri časti) je už napísaný pár rokov. Ale napísaný má niekedy veľmi ďaleko od dokončený, a to je aj tento prípad. Momentálne sa snažím dostať prvý diel do publikovateľnej formy, druhý diel potrebuje menej úprav a tretí radšej napíšem nanovo. Ak sa však ani po úpravách nebude páčiť, napíšem zrejme niečo celkom nové. Nechcem sa celý život lopotiť s jedným románom. Tak alebo onak, budem sa snažiť, aby čitatelia našli nejaký môj román v kníhkupectvách, čo najskôr. Až bude Gwind (tak znie pracovný a možno i definitívny názov románu) hotová, budem dúfať, že ju vydavateľ prijme. Uvažujem aj o nejakom slovenskom vydavateľovi, to sú ale zatiaľ len úvahy.
Mám to chápať tak, že pôjde o trilógiu a momentálne ponúkaš na uverejnenie tú prvú? Alebo vyjde román v jednom kuse, keď bude kompletne dopracovaný?
Pôjde o trilógiu, ktorú by som chcela vydať po častiach. Vydavateľovi ich budem dávať hneď, ako budú hotové.
Hovoríš "až bude Gwind hotová"... názov je teda ženského rodu a keďže Gwind je aj tvoja fantastická prezývka, dobre hádam, že hlavnou postavou bude silná ženská hrdinka? Prezraď nám trochu, čo bude stvárať na svojej púti po stránkach tvojej trilógie...
Na začiatku sa prenesie z nášho sveta do krajiny s mečmi a mágiou. Zakrátko získa prezývku Gwind (Cudzinka), zajmú ju nájomní vrahovia, dajú jej na výber medzi štyrmi Voľbami, pričom každá je spojená so smrťou. Čitateľ sa môže tešiť na rôzne boje, dobýjanie mesta, magické intrigovanie i romancu. Aspoň toľko prezradím z prvej časti.
Nachvíľku sa vrátim k stretnutiam fantazistov. Videla som ťa na Istrocone, vyhlasovaní Ceny Fantázie a na Fénixcone si debutovala ako prednášajúca. Boli to tvoje prvé skúsenosti s popkultúrnymi festivalmi? Ako sa ti tam páčilo?
Môj úplne prvý con bol Parcon/Taurcon 2006, kde ma pasovali za Lady. Odvtedy som na niektoré zavítala, ale buď iba ako pasívny účastník alebo finalista nejakej súťaže. Na Fénixcone 2008 som prednášala prvý, ale určite nie poslednýkrát.
A čo tvoje nefantastické koníčky?
Môj najväčší koníček okrem písania je tanec. Orientálnemu tancu (kabaret) sa venujem asi dva roky, asi pred pol rokom som sa začala venovať novému štýlu tohto tanca - Tribal/Tribal fusion, a nedávno som sa prihlásila na latino k jednej Kubánke. Lásku k tancu mám v krvi. Otec svojho času súťažne tancoval spoločenské tance a s mamou sa zoznámili práve pri tanci. Je to veľmi významná súčasť môjho ja.
Kabaret? Znamená to, že aj niekde vystupuješ?
Dá sa povedať, že (americký) kabaret je štýl, ktorý si človek bežne predstaví pod pojmom brušný tanec. Kostým tvoria obyčajne flitre, pliešky, strapce a koráliky zdobiace podprsenku, opasok a prípadne aj sukňu.
Tanec je ovplyvnený mnohými pôvodnými štýlmi, hoci asi najviac Egyptom. A je robený tak, aby bol efektný na javisku alebo v rôznych podnikoch. Môj tanec však nie je "čistý", rada experimentujem a mixujem (aj preto sa ma zaujíma Tribal fusion). Momentálne nevystupujem nikde, nevylučujem však, že niekedy začnem.
Tradičná otázka na záver: ako vyzerá príjemne strávený večer Lívie Hlavačkovej?
Všelijako. Pekné je, keď sa s priateľom pozeráme na filmy a seriály (najnovšie som naňho vytiahla Zaklínača), niekedy do druhej v noci papierovo dobýjam mestá, občas si pustím hudbu "na plné pecky" a tancujem.
A v naozaj výnimočné večery si zapálim vonné sviečky, nechám hrať pokojnú hudbu, otvorím knihu a zmiznem svetu spred očí v zaujímavom príbehu.
Foto© archív Lívie Hlavačkovej
Autor: Aneta Čižmáriková
