Bertolt Brecht: Matka Guráž a jej deti
Preklad a dramaturgia: Martin Kubran, scéna: Tom Ciller, kostýmy: Marija Havran, hudobné naštudovanie: Petr Kofroň. Réžia:Martin Čičvák
Premiéra: 31. januára 2009 v Činohre SND v Bratislave
Príbeh markytánky, ktorá toľko handluje s vojnou, až v nej príde o to najcennejšie, je vypäto emotívny. Jej komentáre sú drsné, s Brechtovým ironickým textom sú spojené aj náročné piesne Paula Dessaua, ktoré by potrápili aj profesionálnych spevákov, nehovoriac už o „nepripravených“ divákoch. Na inscenovanie Matky Guráž teda treba mať guráž. Ale nielen to.
Téma hry nie je dnes našťastie taká aktuálna ako pri premiére v roku 1941, ani tak, ako v roku 1970, keď diváci vnímali každú repliku Dany Medřickej z pražskej inscenácie ako narážku na vpád ruských vojsk. Strata dieťaťa je však univerzálnou traumou, podobne ako nehrdinská snaha prežiť špekulácie, ako sa dá zarobiť na zle.
Hlavným pozitívom bratislavského naštudovania je výnimočné herectvo Emílie Vášáryovej, ktorá dokázala byť výrazná bez toho, aby prehrávala. Jej Matka je rafinovaná, keď ide o biznis, tragická i celkom dievčenská, keď tancuje medzi Poľným kurátom a Kuchárom.
Réžia – kľúč k emóciám
Mnohé scény by na zvýšenie ich emočného účinku potrebovali väčšiu režijnú podporu. Týka sa to aj záveru - vojsko prebehne cez scénu tak rýchlo, že si tragiku a osamelosť matky ani nestihneme uvedomiť.
Jednotný inscenačný kľúč nie je zrejmý ani z kostýmov. K najvýraznejšiemu posunu dochádza u prostitútky Ivette. Nemá dcéra Katrin vyzerá v bielom kabátiku ako modelka, nie chuderka, ktorú nikto nechce. Táňa Pauhofová má veľký problém vyzerať škaredo, tento „hendikep“ sa jej darí kompenzovať expresívnym hereckým výkonom. Monika Hilmerová mala možnosť ako Ivette ukázať aj svoje nadpriemerné spevácke kvality. Najdojímavnejšie pôsobil však hlas Karin Sarkisian, ktorý zaznel z orchestra.
Kuchár v podaní Emila Horvátha hral na komiku, nie temnú grotesknosť, vzťah medzi ním a Matkou Guráž nemal preto potrebný náboj. Marián Labuda v postave Poľného kuráta vtipne akcentoval zbabelosť svojej postavy.
Synovia Robert Roth a Alexander Bárta boli výrazní, nevedno prečo sa však v úvode občas správali ako päťročné deti. Účelné i vtipné bolo otvorené čítanie scénických poznámok.
Produkcia by možno zniesla väčšie formálne odlíšenie pesničiek od deja. Dychový orchester je umiestnený veľmi nápadito, akoby v zákopoch v centre scény. Väčšina deja sa teda našťastie mohla posunúť do blízkosti portálu.
Zážitok na dozretie
Scénických zázrakov, akým je efektné odkrývanie červeného horizontu, by asi brechtovská poetika zniesla aj viac. Scénografický deficit mala aj scéna, v ktorej Katrin bubnuje na streche, aby prilákala pozornosť neďalekého mesta.
Matka Guráž nie je produkcia na jedno použitie, potrebuje dozrievať. Ako sa dalo čakať, Čičvákova réžia nešla sympaticky prvoplánovo v ústrety divákovi, hoci má aj zopár komických miest. Niečo jej však chýbalo, aby ponúkla celkom nekaždodenný zážitok.
