NITRA. Medzinárodná výstava Ilúzia priestoru / pokus o nové čítanie prezentuje vybrané diela výtvarníkov z Nemecka, Poľska, Česka, Maďarska, Veľkej Británie a zo Slovenska. Ponúka špecifické a v tvorbe jednotlivých autorov často skutočne jedinečné pohľady na motív priestoru a jeho (ne)jednoznačných rozmerov.
„Ambíciou tu nie je prezentovať diela, ktoré pracujú na úrovni základnej ilúzie priestoru a spracúvajú hĺbku priestoru na dvojrozmernej ploche obrazu. Snahou bolo sústrediť sa predovšetkým na tie formy zobrazenia priestoru, ktoré prekračujú hranice primárnej ilúzie a skúmajú ďalšie aspekty tohto problému," hovorí kurátorka Barbora Geržová.
Nekonvenčná koncepcia tak odhaľuje ešte nevyčerpaný, ale napriek tomu pozoruhodný súbor tendencií aktuálneho svetového umenia výsostne zameraný na celkom nové čítanie alebo „inú" interpretáciu ilúzie priestoru, a to práve v kreatívnej opozícii voči starým dejinám umenia.
Zo slovenských autorov zaujmú najmä hravé asambláže „kartografa" Otisa Lauberta, ktorých základom sa stávajú reálne i manipulované mapy. Tieto zjednodušené a ploché popisy krajiny, sveta, či priestoru sú autorom ďalej spracúvané, akoby dopovedané, a nanovo interpretované. Inú polohu chápania priestoru zas ponúkajú maľby Rastislava Podobu, ktoré na dvojrozmernej ploche obrazu definujú paradoxy vnútorných a vonkajších kvalít priestoru.
Nové médiá na výstave azda najvýraznejšie zastupuje mobilná inštalácia Milana Mikulu s názvom Klaustrofóbia, ktorá pozostáva z pohyblivej monotónnej steny zabudovanej v miestnosti. Stena sa pomaly posúva z jedného konca miestnosti na druhý a divákovi určuje limity prirodzenej aktivity a zneisťuje jeho predstavu stáleho či staticky definovaného priestoru.
Za zmienku určite stojí aj sugestívny, osem minút trvajúci film britskej autorky Catherine Yassovej, ktorý sa na výstave objavil v sekcii Paradoxy priestoru. „Mrakodrap je snímaný v hmle, kamera pomaly prechádza pozdĺž stavby, od vrchu až po zem, a až na konci záznamu divák zisťuje, že celý záber je prevrátený hore nohami. Dielo je postavené na zámerne vytvorenej paradoxnej situácii, kamufláži a iluzívnej hre," uvádza Geržová.
Vlastná relativizácia výskumnej hodnoty je sympaticky priznaná hneď v názve výstavy slovom „pokus". V kontexte posledných rokov činnosti Nitrianskej galérie však ide jednoznačne o prínos, ktorý sa stavia do opozície voči priemerným až slabým výstavám a prevažujúcim kultúrno-výchovným aktivitám zameraným na akési oživenie a s tým spojené pritiahnutie čo najväčšieho počtu návštevníkov.
