TV OKO / FENOMÉN

Mestá vo filme, filmy o mestách

Paríž, Moskva a Viedeň. Tri mestá, ktoré hrajú hlavnú úlohu v mnohých známych filmoch

Paríž, Moskva a Viedeň. Tri mestá, ktoré hrajú hlavnú úlohu v mnohých známych filmoch

Zdá sa, že knihy a filmy o mestách sú momentálne v kurze. Nemám tým na mysli dokumenty, hoci aj medzi nimi sa nájde kopa zaujímavého. Skôr by som rád hovoril o hraných filmoch, filmoch rozmanitých žánrov a s rozmanitým dejom, ktoré však majú niečo spoločné: ich pôsobiskom alebo ak chcete kulisou je nejaké mesto. Zväčša slávne, veľké, charizmatické, turistami hojne navštevované.

Často sa stane, že režisérovi sa podarí genia loci vo svojom filme zachytiť tak verne a výstižne, že pri osobnej návšteve toho mesta potom máme pocit, ako keby sme tu už raz boli. A neraz nás film, ktorý sa v tom meste odohráva, do takej miery nadchne, že i napriek skutočnosti, že naše pocity sa líšia, v budúcnosti sme schopní pozerať sa na to mesto už výhradne cez zorný uhol filmového diela - jednoducho prijmeme za svoju subjektívnu víziu tvorcu.

Paríž

Posledné tango v Paríži (Ultimo tango a Parigi, 1972)

Ak pripustíme, že filmárov lákajú predovšetkým fotogenické mestá (hoci to je veľmi subjektívny pojem), nečudujme sa, že toľko dobrých a zaujímavých filmov sa odohráva v Paríži. A nielen odohráva, tie filmy si z pôvabu tejto prekrásnej metropoly bez okolkov naberajú plnými priehrštiami. Podľa štatistiky je Paríž filmársky najobľúbenejším mestom, ktorému, prinajmenšom v názvoch, je venovaných 526 (!) filmov (až potom nasledujú New York, Berlín, Rím, San Francisco, Benátky či Las Vegas).

Tak napríklad Bertolucciho Posledné tango v Paríži. Režisér a scenárista Bernardo Bertolucci nie je Parížan, ale je Parížom očividne fascinovaný a svoj pohľad nám sprostredkuje cez cudzinca Paula (Marlon Brando).

Paul je Američan v strednom veku, naturalizovaný v Paríži, ktorého žena spáchala samovraždu. Ako sa postupne dozvedáme, manželia vlastnili penzión, ktorý pamätal aj lepšie časy, keď ich štvrť bola lepšou štvrťou, no teraz slúži napoly ako obydlie rôznych existencií a ako hodinový hotel. Paul je na prvý pohľad znechutený a životom sklamaný sveták, ktorý zo všetkého najmenej túži po láske. Čosi ho bolí, ale aspirín nie je práve to, čo by mu pomohlo; a čo by mu tú bolesť vyhnalo z hlavy a zo srdca. A tak si na svoju depresiu naordinuje terapiu v podobe nekonečných prechádzok po okolí, až kým nenaďabí na dievčinu Jeanne (Maria Schneiderová). Začne ju sledovať. Jeanne si hľadá nový podnájom, a tak sa obaja naraz ocitnú sami v opustenom byte. Ich náhodné stretnutie vyústi do divokého anonymného sexu. Bez toho, aby si prezradili mená, prenajmú si byt a začnú sa pravidelne stretávať medzi jeho prázdnymi stenami. Paul trpí po manželkinej samovražde zložitými pocitmi zrady a viny. Jeho srdce i myseľ sú paralyzované žiaľom, ktorý ho stravuje a nedokáže od neho nájsť úľavu. Animálny sex je pre neho jedinou možnosťou, ako prebudiť svoje zmysly k citovému vnímaniu.

Jeanne je v podstate typická, ničím nevybočujúca predstaviteľka svojej generácie i vekovej skupiny z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, s už zaisteným, dynamicky fungujúcim vzťahom, ktorá podľahne vábeniu svojich nepoznaných túžob, dekadentnému Paulovmu šarmu a lákadlám aktívnej rezignácie nekladúcej žiadne otázky. Je to aj preto, lebo nenachádza citovú naplnenosť vo vzťahu so svojím snúbencom, budúcim režisérom Tomom (Jean-Pierre Léaud). Tajomný Paul ju fascinuje, takže bez námietok spĺňa všetky jeho brutálne erotické predstavy. Ich pustošivý pomer je pravým opakom láskyplného a nežného vzťahu, napriek tomu je však možno tým najpravdivejším citom v ich životoch.

To, či by Paula dokázal prežitý „ľúbostný" vzťah poznamenať do takej miery, aby definitívne zmenil svoj cynický a nihilistický prístup, sa už nedozvieme. Ku koncu by sa azda nejaké náznaky dali vystopovať: zdá sa, že Paul je dokonca o svoju lásku schopný bojovať. Je však už neskoro - ich neprirodzený a čím hlbší, tým viac škrípajúci vzťah nevyhnutne speje k tragickému rozuzleniu, ktoré na seba nedá pridlho čakať.

Charakteristickým znamením beznádejnosti ich konania je posledné tango, ktoré opitý a klamlivo zmierený pár tackavo odtancuje na akejsi obvodnej tanečnej súťaži, kam sa doslovne votrel, či vzápätí Paulov surový a navyše neúspešný pokus o pohlavný styk symbolizujúci istý a neodvratný koniec násilnej pudovej symbiózy.

Posledné tango v Paríži je dodnes jedným z najkontroverznejších filmov v dejinách kinematografie. Preslávil sa najmä svojím nepokrytým zobrazením sexuality a explicitnými erotickými scénami. Za povrchnou fasádou týchto - v čase uvedenia filmu - škandálnych scén sa však skrýva jedna z najnaliehavejších existenciálnych výpovedí o zúfalej potrebe ľudského dotyku.

Z hľadiska našej témy je zaujímavé, že film sa odohráva v 16. a 17. parížskom okrsku a v štvrti Passy, ktorá sa rozkladá v rámci 16. okrsku. Vo filme „hrá" aj malebný most Bir-Hakeim (pomenovaný podľa významnej bitky ktorú jednotky Slobodného Francúzska vybojovali s nacistickým Afrika-Korpsom).

Amélia z Montmartru (Le fabuleux destin d'Amélie Poulain, 2001)

Kto by kedy povedal, že Jean-Pierre Jeunet, ktorého preslávila najmä temná vízia bližšie neurčenej postkatastrofickej budúcnosti vo filme
Delikatesy a ktorý sa s cťou popasoval so štvrtým dielom hororovej kvadrilógie o oblude z vesmíru Votrelec: Vzkriesenie raz nakrúti takýto vrúcny, slnečný a úsmevný film!

Kým Posledné tango v Paríži sa odohráva v západnej časti Paríža, Amélia žije v 18. okrsku, na severe od centra, v malebnej štvrti Montmartre, ktorá bola ešte v polovici devätnásteho storočia samostatnou obcou a dodnes je svetom samým pre seba. Montmartre je štvrťou hojne navštevovanou turistami, no jej obyvatelia sú zároveň pomerne uzavretou komunitou poprepájanou navzájom susedskými vzťahmi trvajúcimi generácie. Azda by som to prirovnal k pražskej Malej strane, ktorá je podobne malebná, má podobnú bohatú históriu, je podobne naoko otvorená pre turistov, no v skutočnosti predstavuje uzavretý svet miestnych, kam nikto cudzí len tak ľahko neprenikne.

Dievčina Amélia Poulainová (Audrey Tautou) je čašníčkou v miestnom bistre, nakupuje u miestneho zeleninára, zdraví sa so susedmi ako na dedine, nemá žiadneho chlapca a ani to nevyzerá, že by o nejakého stála. V jej živote sa nikdy neodohralo nič mimoriadne, až na matkinu kurióznu smrť (padla na ňu samovrahyňa, ktorá skočila z kostolnej veže), z ktorej sa Améliin starnúci otec (Rufus) stále nevie spamätať. Amélia by azda bola ostala zmierená so svojím osamelým údelom, keby jedného dňa nebola objavila vo svojom byte ukrytý poklad v podobe starej plechovej škatuľky s pamiatkami na detstvo niekdajšieho nájomníka.

Amélia sa nielenže rozhodne po rokoch doručiť škatuľu jej pôvodnému majiteľovi, ale súčasne dospeje k poznaniu, že môže pomáhať zlepšiť a naprávať okolitý svet. A tak sa usiluje pomáhať svojim najbližším, susedom, kolegyniam, známym i úplne neznámym ľuďom. Keď však jedného dňa objaví mladíka zbierajúceho pri staničných fotoautomatoch zahodené fotografie cudzích ľudí, zaľúbi sa doňho. Trvá to nejakú chvíľu, kým zistí, že mladík sa volá Nino (hrá ho známy režisér Mathieu Kassovitz) a kým vyprovokuje jeho záujem.

A aby to nebolo až také jednoduché, Amélia rafinovane testuje (a dráždi) intenzitu Ninovho záujmu tým, že medzi neho a seba kladie rafinované tajomné rébusy, ktoré mladík najprv musí rozšifrovať, aby sa postupne dostal ďalej, až k intenzívnemu, klimatickému happyendu.

Jean-Pierrovi Jeunetovi sa podarilo nakrútiť film, z ktorého priam vyžaruje milá naivita, vizuálna uhladenosť (pred nakrúcaním bolo napríklad treba odstrániť tisícky sprejerských artefaktov hyzdiacich montmartreské steny a múry), dobré nápady a režisérova záľuba v rébusoch. Film je miestami taký sladký a krásny, že niekomu by mohol pripadať až gýčovitý, nebyť toho, že - podobne ako vo svojom staršom filme Delikatesy - aj tentoraz Jean-Pierre Jeunet využíva prvky absurdity.

Čím je táto snímka taká výnimočná, že si vyslúžila celkovo päť nominácií na Oscara a asi päťdesiatku ďalších filmových cien? Okrem pútavého príbehu sú to herecké výkony, najmä výkon predstaviteľky titulnej úlohy, ktorej sa podarilo túto mimoriadne ťažkú úlohu stvárniť s úplnou presvedčivosťou. Jeunet nakrútil svoj film s naivnou detskou láskou a nekriticky láskavým pohľadom na realitu. Tento film je malým ostrovčekom pokoja a lásky v celkovo neutešenom svete i kinematografii.

Kto pozná Paríž, ten vie, že skutočný Montmartre sa len málo podobá tomu z filmu; je plný parkujúcich áut a smetia a múry domov sú znečistené výtvormi sprejerských vandalov. No navštíviť ho nemôže byť sklamaním; ešte stále sa tu dá nájsť dosť krásnych miest na prehliadku i útulných kaviarní na príjemné posedenie. Mimochodom, bistro Les 2 Moulins, ktoré je vo filme Améliiným pracoviskom, nájdete na začiatku Rue Lepic (na tej istej ulici kedysi býval Vincent van Gogh so svojím bratom Théom) a zelovoc Collignon sa nachádza na Rue des Trois Frères č. 56.

Moskva

Chodím po Moskve (Я шагаю по Москве, 1963)

V tomto filme známeho režiséra Georgiho Daneliju sa mladý montér Voloďa (Nikita Michalkov) vracia z dovolenky v Bielorusku na Sibír, kde pracuje na stavbe, a prechádza cez Moskvu. Počas čakania na lietadlo mieni navštíviť spisovateľa Voronova, redaktora časopisu, kde Voloďovi uverejnili poviedku. V metre sa náhodne zoznámi s robotníkom Koľom (Rolan Bykov), ktorý tu býva a pracuje na stavbe metra. Zhodou okolností celý ten deň strávia spolu a s nimi aj Saša (Oleg Vidov), ktorý sa ten deň žení. A navyše sa Voloďa i Koľa stihnú aj zaľúbiť do mladej predavačky Aľony (Inna Čurikovová).

Chodím po Moskve zaujímavo modifikuje obvyklú formálnu štruktúru dokumentárnych filmov o mestách. Na pozadí úsmevného lyrického príbehu sa pred nami odvíja život veľkomesta od včasného rána až do noci. Namiesto neviditeľného komentátora sú však našimi celodennými sprievodcami dvaja mládenci, s ktorými postupne spoznávame známe i neznáme moskovské zákutia. Oproti konvenčným pohľadnicovým záberom zasneženého Červeného námestia sa Moskva v tomto filme nezabudnuteľným spôsobom prezentuje ako moderná preslnená metropola s očarujúcou atmosférou.

Samozrejme, že takto prikrášlená „filmová" Moskva má asi toľko spoločné s reálnou sivou Moskvou tých čias ako Montmartre z filmu o Amélii so skutočným Montmartrom. Radi však tvorcom toto prikrášlenie odpustíme, pretože ich dielo je od začiatku do konca strhujúcou a zároveň lyrickou symfóniou deja, zvukov a melódií, ktorej krása a zvláštnosť spočíva v neuveriteľnom optimizme mladosti, nálade letného dňa a výslednej silnej atmosfére.

Zlomyseľná otázka je, či by ten film bol taký pôsobivý, aj keby hlavnú úlohu nebol stvárnil ešte veľmi mladý, no už vtedy nesmierne presvedčivý Nikita Michalkov, neskorší slávny a Oscarom ocenený režisér a herec.

Moskva slzám neverí (Москва слезам не верит, 1979)

Jeden z najpopulárnejších sovietskych filmov sedemdesiatych rokov, ktorý si získal istú obľubu dokonca aj u nás (po tom, čo v Amerike získal Oscara v kategórii Najlepší zahraničný film), približuje osudy troch žien z rozličných končín Sovietskeho zväzu, ktoré sa koncom päťdesiatych rokov stretnú v jednej moskovskej slobodárni. Hĺbavá Jekaterina (Viera Alentovová), energická Ľudmila (Irina Muravjovová) a nevýbojná Táňa (Raisa Rjazanovová), každá z nich má svoje problémy a ciele.

Melodráma sleduje osudy hrdiniek, ich ideály i tvrdé stretnutia s realitou, ale aj premeny v živote ľudí, mesta a jeho atmosféry. Jekaterina pracuje v továrni a túži po inžinierskom diplome. Spolu s Ľudmilou sa túžia vymaniť z prostredia, v ktorom žijú a pracujú. Každá to však myslí ináč. Jekaterina to chce niekam v živote dotiahnuť, byť niekým, zatiaľ čo povrchnejšia Ľudmila túži po mámivom svete celebrít a diplomatov. Podujmú sa strážiť luxusný byt profesora Tichomirova, vzdialeného príbuzného Ľudmily, ktorý aj so ženou odchádza mimo Moskvy.

Hneď na úvod si dievčatá v cudzom byte usporiadajú večierok. Vydávajú sa za profesorove dcéry, študentky. Jekaterina sa zaľúbi do jedného z pozvaných hostí, kameramana Račkova (Slava Matvejev), ktorý ju opustí, keď náhodne zistí, že nie je žiadnou profesorskou dcérkou, ale len obyčajnou robotníčkou vo fabrike. To, že je s ním tehotná, vníma ako malú patáliu, s ktorou sa dá ľahko niečo urobiť. Jekaterina sa zatne. Rozhodne sa niesť trpký údel slobodnej matky a porodiť a sama vychovávať dcéru Alexandru.

Jej kamarátka Táňa sa vydá za jednoduchého, nenáročného a úprimného Nikolaja (Boris Smorčkov), Ľudmila sa zasnúbi s hokejistom Gurinom (Alexander Faťušin). Roky letia.

Film sleduje osudy hrdiniek v rozpätí dvoch desaťročí. Jekaterina má medzitým dospelú dcéru, vyštudovala a vypracovala sa na riaditeľku továrne. Keď sa po rokoch stretne s Račkovom, ten je šokovaný, akou premenou prešla. Začne sa zaujímať o svoju dcéru, ale Jekaterina je neoblomná - Račkov nič neznamená ani pre ňu, ani pre Alexandru. Osud jej prihrá stretnutie so zaujímavým človekom Gošom (Alexej Batalov) a zdá sa, že k nej prichádza čosi, o čom si myslela, že už dávno zmeškala. Život však nie je taký jednoduchý.

Názov filmu Moskva slzám neverí je parafrázou obľúbeného ruského bonmotu vystihujúceho nevľúdnu tvár, ktorú Moskva (a vlastne každé veľkomesto) spočiatku obracia ku všetkým tým, čo sa v nej nenarodili, ale prišli z neraz aj veľmi vzdialených gubernií ohriať v jej svetle. Kto sa chce usídliť v Moskve, ten musí zaťať zuby a ustáť neraz aj veľké príkoria. Veľkomesto ako svetelný maják, doširoka vyžarujúci svoje vábivé svetlo a lákajúci do svojich osídiel, čo sa neraz skončí ohorenými krídlami a potupným návratom do rodnej viesky.

Viedeň

Tretí muž (The Third Man, 1949)

Tento mysteriózny film žánru
noir podľa predlohy Grahama Greena zachytáva Viedeň v období tesne po 2. svetovej vojne ako rozdelené mesto plné chaosu, biedy a ruín. Jeho temná atmosféra podčiarknutá aj čiernobielou kamerou v ničom nepripomína slnečnú a „gemütlich" tvár, ktorú chce Viedeň nastavovať svetu dnes, ale Viedenčania sa k tomuto britskému filmu režiséra Carola Reeda hlásia dodnes a považujú ho za „svoj". Tretí muž sa stal súčasťou kultúrnych referencií, často citovanou či parodovanou (napríklad vo videoklipe populárneho rakúskeho speváka Reinharda Fendricha, v reklamnom šote na kávu Eduscho či v rakúskom komediálnom seriáli Kottan vyšetruje).

Dej je v podstate nekomplikovaný: skrachovaný spisovateľ šestákových krvákov Holly Martins (Joseph Cotten) pricestuje do povojnovej Viedne rozdelenej víťaznými mocnosťami na jednotlivé sektory, do rozbombardovaného mesta plného šmelinárov a len so stopami niekdajšej krásy starého cisárskeho mesta. Holly prichádza na pozvanie bývalého spolužiaka menom Harry Lime, ktorý mu ponúkol prácu, len aby sa dozvedel, že z toho nič nebude, pretože jeho priateľ práve zahynul pri čudesnej dopravnej nehode.

Z rozhovorov s Limovými známymi a priateľmi Martins čoskoro zistí, že historka s jeho smrťou má viaceré nezrovnalosti, takže sa rozhodne pátrať na vlastnú päsť. Počas rozpletania pavučiny sa zoznámi s Harryho priateľkou Annou (Alida Valli) a s majorom britskej vojenskej polície Callowayom (Trevor Howard).

A azda neprezradíme až tak veľa, keď povieme, že úplne na konci je nútený postaviť sa v boji na život a na smrť zoči-voči človeku, ktorého doteraz považoval nielen za mŕtveho, ale aj za svojho priateľa. Tretí muž je nezabudnuteľný zážitok. Jednak pre svoj skvostne upletený príbeh s prekvapivými zvratmi. Potom pre úchvatnú kameru snímajúcu viedenské exteriéry a interiéry v neobvyklých výsekoch a uhloch, čím v divákovi vyvoláva zvláštny pocit stiesnenosti a vtieravej úzkosti.

Do tretice vďaka filmovej hudbe Antona Karasa hranej prevažne na citaru, charakteristický nástroj používaný v rámci typického viedenského mestského folklóru nazývaného „schramml". A najmä a predovšetkým vďaka hereckému výkonu geniálneho Orsona Wellesa v úlohe Harryho Lima. Jeho „nástup" na scénu v polovici filmu je jednoducho nezabudnuteľný, jeho rozpačitý i ironický úsmev v temnom zákutí sa vryje do pamäti každému divákovi!

Podstatnú úlohu v Treťom mužovi však hrá samotná Viedeň so svojimi haldami sutín a rozbombardovanými budovami - a to nielen jej povrch, ale aj tajomné podzemie. Veď záverečná naháňačka po viedenských kanáloch patrí k najslávnejším scénam svetovej kinematografie.

Tretí muž je naliehavý film, ktorý neodpovedá na veľa otázok, ale o to viac ich nastoľuje. Asi najdôležitejšou je otázka, či je väčšou chybou byť zadobre s tými nesprávnymi ľuďmi, alebo v konflikte s tými správnymi. A či toho, o kom si myslíme, že ho poznáme, aj naozaj poznáme. Veď - ako odznie vo filme - „Človek sa nezmení len preto, že sa o ňom dozviete viac." Myslím si, že Tretí muž je po formálnej stránke rovnaké prelomové dielo ako desaťročie predtým Wellesov Občan Kane.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  2. Malé knedličky, veľké dojmy
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  6. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  7. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  8. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  9. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  10. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  1. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 901
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 791
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 799
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 6 479
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 393
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 4 611
  7. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 3 937
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 735
  9. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 083
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 847

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami (Komentár Máriusa Kopcsaya)

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

KOMENTÁRE

Férové, ale drsné ultimátum z USA (Schutzov týždeň)

Prečo je balvanom v oku ten iliberál, ktorý nevládne?

Blog prezidenta SZĽH

Silné reči o Slovane v KHL hokej nespasia

Spor Lintner vs. Krajči ukázal, aké zbytočné sú silné reči veľkých chlapcov.

EKONOMIKA

Do Ameriky a späť sa dá letieť za menej ako 150 eur

Norwegian už predáva letenky za menej ako sto eur.

Neprehliadnite tiež

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Kajínek, gangster Krejčíř aj kmotor Mrázek. Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.

Moonlight? Takto vyzerá filmové umenie

Príbeh šikanovaného homosexuála nie je navonok ničím príťažlivý.

Spisovateľ sa opýtal svojho syna, aké je to byť gejom. Vyhral za to cenu

Prestížnu Costa Awards vyhral román Days Without End o láske dvoch amerických vojakov.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop