Príbeh českej skupiny Plastic People of The Universe nemá vo svete obdobu. O tejto kapele bolo toho napísané už dosť, ale ten najlepší text pochádza zo zdroja kapely. Priamo od ich dlhoročného manažéra Ivana Martina Jirousa, prezývaného Magor.
BRATISLAVA. Český básnik, spisovateľ a kunsthistorik napísal Pravdivý príbeh Plastic People ešte začiatkom osemdesiatych rokov, medzi pobytmi vo väzení, kam ho boľševici posielali za jeho slobodné názory. Magor bol štyrikrát zavretý, odsedel si osem a pol roka.
Druhá kultúra
Kniha sa začína Magorovou legendárnou Správou o treťom českom hudobnom obrodení z roku 1975.
Na konci textu formuluje poslanie undergroundu, ktoré je podľa neho iné ako na Západe: „Cieľom undergroundu na Západe je priamo deštrukcia establishmentu. Cieľom undergroundu u nás je vytvorenie druhej kultúry. Kultúry, ktorá bude úplne nezávislá od oficiálnych komunikačných kanálov a hierarchií hodnôt, ako nimi vládne establishment. Kultúry, ktorá nemôže mať za cieľ deštrukciu establishmentu, pretože by mu tak sama vlietla do náruče."
Týmto heslom sa riadili aj Plastici. Magorova kniha zachytáva skupinu od jej začiatkov, keď boli ešte oficiálnou, ale psychedelickou kapelou podľa svojich vzorov Velvet Underground a The Doors. Neskôr vďaka talentu jej lídra - speváka a basgitaristu Mejlu Hlavsu začala skladať vlastné piesne na slová českých básnikov.
To sa už nachádzame v prvej polovici sedemdesiatych rokov, v čase normalizácie, keď definitívne vstupujú do undergroundu, po tom, čo im nedali povolenie vystupovať.
Slučka sa zatvára
Pravdivý príbeh nie je len vážnym čítaním. Odvážny boj za slobodu je popretkávaný humornými historkami na pozadí absurdnosti obdobia, ktoré v polovici 70. rokov začínajú rednúť, slučka sa uzatvára a po vykonštruovaných obvineniach ŠtB končí kapela s manažérom a ich priateľmi vo väzení. Vtedy sa o nich začal zaujímať český disent vedený Václavom Havlom a táto udalosť nakoniec viedla k vytvoreniu Charty 77.
Plastikov ľudia dodnes berú ako politickú skupinu, ale to z nej urobilo prostredie, v ktorom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch žili. Tí robili svoju hudbu, ktorá má aj dnes veľkú cenu, slobodne, bez kompromisov, ako to napríklad vystihol huslista Jiří Kabeš, keď ho vypočúvali eštebáci: „Ja si natriem sláčik kalafunou a o nič viac sa nezaujímam."
Na konci knihy si Magor kladie otázku, či môže povedať niečo ľuďom, ktorí nezažili zvláštnu klímu strachu, dôvery a nadšenia, v ktorej sa vtedy veci odohrávali. Dnes je jeho text jedným z najcennejších dokumentov, inšpirujúcim príbehom kapely fungujúcej až do polovice 80. rokov, ktorú nikdy nezlomili komunistické represie. Plastici dokonca predbehli svojím prístupom dobu, cestu DIY, čiže urob si sám, začali západné kapely raziť o niekoľko rokov neskôr.
Establishment zostáva
Pravdivý príbeh Plastic People je odkazom pre ďalšie generácie umelcov, nielen hudobníkov rozhodnutých raziť si svoju cestu mimo establishmentu. Akoby nám Magor chcel vlastne povedať, že establishment zostáva voči slobodnému umeniu v každom období rovnaký. Len kulisy sa menia.
„Povinnosť hudobníka je hrať takú hudbu, akú mu velí hrať jeho svedomie a aká mu prináša radosť. Jedine tak môže svoju radosť z tvorenia dať publiku," napísal vo svojej knihe.
