V multiplexe žiaden problém. Naša príležitosť prišla v pravom čase. Hrali hneď niekoľko filmov, ktoré sme vidieť chceli.
Začali sme Woodym Allenom. Jeho scenár, Španielsko, pekní a dobrí herci – to na mňa platí. Polovicu filmu som sa tešila na Penelope Cruz. Na tú istú hysterickú Penelope, ktorú som voľakedy s tou jej ohrnutou perou nemohla vystáť. Hollywoodske vanilkové nebo, rôzne iné sladkosti či malý vyšinutý scientológ jej proste nesvedčia. Tam, kde je však doma, tam je doma. Španielčina jej pristane, Javier Bardem tiež. V rodnej reči je úchvatná a stopercentne ma dostala. Azda tentoraz Oscara získa, keď im Volver nebol dosť. Film Vicky Cristina Barcelona ma bavil.
Druhým chodom bol Pokoj v duši. Až na pár detailov, ktoré prekážali možno len mne, pekný. Smutný. Zlízol si neoprávnenú negatívnu kritiku v týchto novinách. Jana Kirschner a jej pieseň boli silnejšie.
A vôbec, moja mama už dopredu avizovala, že Atilla Mokos je veľmi sexi. Na kritiku sme nedali. Dobre sme urobili.
Autor: Jana Hoschek Hoffstädter
