Po niekoľkých rokoch práce v televízii pocítil VLADO BALKO blízke nebezpečenstvo povrchnosti. Stiahol sa do ticha, pozeral filmy, čítal a siahol aj po školskej literatúre. Po čase bol pripravený na celovečerný film.
Čisto a nenásilne rozpráva príbeh o Tónovi. O manželovi, ktorý sa po návrate z väzenia pokúša o usporiadaný život. O hrdom mužovi, ktorý bojuje s vlastnými dezilúziami. Je na to sám, a ešte by mal seba aj okolie presviedčať, že to dokáže.
Balkov vydarený debut Pokoj v duši je práve v kinách.
Nerobia muži skôr všetko preto, aby pokoj v duši nemali?
„Nie som odborník na mužov a radšej mám ženy. Vážim si ich pokoj, vďaka nim chceme byť lepší. Preto ma trápi, keď vidím, ako sa u nás rozpadá tradícia rodiny. Kedysi býval v rodine jeden partizán, jeden gardista, pre všetky prípady. Aby ju mal kto zachrániť, keby sa malo niečo vážne stať. Dnes muži rodiny sami rozbíjajú. Ženy sú zmätené a muži zas nechápu ich emancipáciu."
Chcú byť muži ešte hrdinami?
„Problém je, že dnešných mužov nikto nezasvätil do mužstva. Čítal som o tom peknú psychologickú štúdiu v knižke Železný Ján. Kedysi to v rodine robieval dedo, ukazoval svojim vnukom, čo ich v živote čaká. Dnes synovia vidia najmä to, že ich otec nie je doma. Nemajú už v sebe to čisté chlapstvo. Takže naša doba nemá hrdinov. Ani ja ním nie som."
Aj westernový žáner postupne menil hrdinov. Bezchybných vymenili smiešni.
„Western je zvláštny žáner, svojím spôsobom rozprávka. Pre chlapov. Ja mám rád ten klasický, kde má chlap česť - a zároveň srdce."
Romantická linka však vo vašom filme nie je veľmi silná. Keď sa Tóno vráti domov, oči mu zablikajú vtedy, keď zbadá kamaráta.
„Darmo, na mnohých miestach Slovenska je patriarchát veľmi silný. Kamarát je pre chlapa dôležitejší ako žena, lebo kamarát ho nikdy nepodvedie. Na druhej strane, keď jeho vzťah so ženou prestane fungovať, zrúti sa mu svet."
Ale zrejme preto, že utrpela jeho hrdosť, nie?
„Samozrejme. Muž žene odpustí všetko, len neveru nikdy. Utrpí tým jeho postavenie, dedina mu to bude vždy pripomínať. Dnes je to už trochu inak, najmä v meste. Muži si nevážia manželky, rozvodov pribúda. Ale to je komplikovaná debata, veľa vecí súvisí aj s náboženstvom, ktoré vytlačilo kult ženy. Napríklad ja - viem, že ženy sú podceňované a majú menšie platy, a nesúhlasím s tým. Zároveň mám čosi veľmi silno zakódované v podvedomí. Prejavuje sa to napríklad v tom, že nemám rád ženy režisérky. Nemám na to predsa žiadny racionálny dôvod. Agniezsku Holland mám veľmi rád, jej filmy považujem za fantastické."
V poslednom čase sme u nás nevideli veľa filmov, kde by hrdinovia zašli do kostola. Vy ste ich tam vrátili, ale len veľmi opatrne. Prečo?
„Pretože hoci sa u nás ku kresťanstvu hlási 75 percent ľudí, väčšinou kostol nájdeme len vtedy, keď ho potrebujeme."
Viera by mohla liečiť urazenú hrdosť, ale vo vašom filme to tak nevyzerá.
„Naši muži berú chodenie do kostola ako prejav slabosti. Oni patria medzi tie typy, čo si myslia, že všetko vyriešia a nemajú čo komu o sebe rozprávať, už vôbec nie si pred niekoho kľakať. O ženách, čo do kostola chodia plakať, si rozprávajú vtipy. Zároveň však veľmi ocenia, ak má farár na pohrebe alebo na svadbe peknú reč. Je to trochu zvláštny svet."
Aj svet vašej filmovej dediny je zvláštny. Široké doliny nahovárajú, že v nich možno zažiť rozlet. Ale aj tak v nich je človek zacvaknutý.
„Sú ľudia, ktorých nemožno presadiť. Veď aj vy si určite v sebe stále nesiete detskú izbu. Tým, čo prichádzajú do veľkého mesta, sa stáva, že sa chcú svojho pôvodu zbaviť. Všimnite si, koľko ľudí sa chváli tým, že v Bratislave už žije dvadsať rokov. Akoby im bola tradícia na príťaž. Samozrejme, môže ňou byť, ak im bráni prispôsobiť sa modernému svetu. Pre niekoho je však tým jediným, čoho sa môže zachytiť."
Kedy prišlo to obdobie, keď ste si uvedomili, že život nebude taký, ako ste si vysnívali?
„Bolo obdobie, keď som mal veľa práce a všetko okolo fungovalo tiež. Bol som vtedy v podstate egoista a malomeštiak, myslel som len na peniaze a pekné autá. Zrazu som však robotu nemal. Vďaka tomu sa čosi vo mne zlomilo a už niekoľko rokov chcem žiť veľmi jednoducho. Vážne. Odhodil som ego, a viete, aký som šťastný? Keď nebúchate pästičkou do stola, nepresadzujete nasilu svoj názor, máte možnosť dozvedieť sa veľmi veľa vecí. Ešte aj o sebe."
Štyridsiatnik vidí, že už prišla mladšia generácia, že on už prestáva byť zaujímavý. Okolie mu naznačuje, že by mal odovzdať skúsenosti. Vraj, ty budeš teraz poradca.
U vášho hrdinu však prevažuje sklamanie, sny sa vytrácajú, ešte sa nestihnú ani objaviť. Prečo dezilúzia víťazí?
„V štyridsiatich rokoch už naozaj nie je ľahké snívať. Veľa vašich skúseností je jednoducho proti. Štyridsiatnik vidí, že už prišla mladšia generácia, že on už prestáva byť zaujímavý. Okolie mu naznačuje, že by mal odovzdať skúsenosti. Vraj, ty budeš teraz poradca. Nezmysel, kecy. V tom veku chce muž najviac robiť."
Ako vyzerá režisérska dezilúzia?
„Dezilúzia príde, keď nenachádzate východiská. Keď vyskúšate tisíc možností, zaklopete na tisíc dverí, a nikto vám neotvorí. V takej chvíli ste vlastne úplne prázdny."
Teraz ste však dostali peknú príležitosť. Mali ste finančné zázemie aj príbeh od skúseného scenáristu. Prišlo želané pohodlie?
„Aj my sme šetrili, čo nebolo nevyhnutné, to sme vyškrtli. Napokon, film predsa nestojí len na peniazoch, to som pochopil práve pri scenáristovi Jiřím Křižanovi. Jemu o ne vôbec nešlo. Keď sme za ním zašli prvý raz, vyšlo z toho jedno dusivé a mrazivé popoludnie. Dával nám nekompromisné otázky. Kým by nepocítil človečinu, všetko by mu bolo jedno. Rýchlo by nás vypoklonkoval a zamával na cestu. A možno ani nezamával."
Mali ste však štedrejší rozpočet. Ako sa robí s takou zodpovednosťou?
„Tie peniaze boli najmä zo súkromných zdrojov. Vedel som, že producent by si za ne mohol kúpiť jachtu a päť áut. Dal ich do filmu. Boli to stresy. S tým som musel žiť dva a pol roka. A zároveň som sa z toho odmietal zblázniť."
Do hlavnej úlohy ste obsadili neopozeraného Attilu Mokosa. Dnes ho ľudia chvália, ale čo hovorili pred nakrúcaním?
„Sú filmári, čo radi experimentujú, hľadajú nové, moderné spôsoby a robia film pre film. Ja mám radšej autenticitu a ctím žáner. Nepotreboval som hviezdu, hľadal som herca, ktorému by som mohol veriť. To som si overoval v očiach. Samozrejme, producenti neboli úplne za. U nás sa do kina nechodí na režisérov a debutant už vôbec nikoho nezaujíma. Ľudia chodia na hercov. Napriek tomu som to riskol, a keď som tie správne oči nenašiel tu, šiel som do Maďarska, Poľska, na Ukrajinu. Na Attilovi sme sa s producentmi okamžite zhodli, a dnes mám ešte aj slušnú databázu ďalších hercov."
Film produkovala Forza, ale on vlastne veľmi komerčný nie je.
„Neviem, ako to bude s divákmi. Zatiaľ sa zdá, že chodia. Až som trochu zaskočený. V televízii som počul teórie, že treba robiť hlúpe veci, lebo tie sa ľuďom páčia. Po tejto skúsenosti to absolútne odmietam. My sme riskovali, aj s pesničkou Jany Kirschnerovej. Keby nebola úspešná, zavrelo by nám to dvere do kina. Nie je to žiadna ľahká melódia, nie sú v nej bežné nástroje. Čo keby niekto povedal, ježišmária, my máme počúvať nejaké ľudové nástroje, keď sa dnes robia iné muziky?"
Pozreli ste si pred nakrúcaním nejakých filmových majstrov? Či to by oklieštilo debutantskú spontánnosť?
„Dlho som robil v televízii. Nebolo to zlé, naučil som sa remeslo. Ale ak sa včas neubrzdíte, zvyknete si na rutinu a povrchnosť. V televízii je veľa tlakov, cítiť krátky čas i rôzne záujmy. Robia sa tam iba overené veci. Preto som sa musel odtrhnúť a zbaviť sa stereotypov. Niekoľko rokov som nerobil. Nebolo to ľahké obdobie, nevedel som, čo so mnou bude. Tak som teda čítal, pozeral filmy a ešte aj oprášil skriptá. Ale aj tie som musel nakoniec odložiť, lebo priveľa teórie nemá zmysel. Ospravedlňujem sa, ak to niekomu prekáža, ale ja nemám rád to, čo je pünktlich. Vo filme mám rád nedokonalosti."
