Prvýkrát na seba výrazne upozornil v roku 1990, keď na pražskom Staromestskom námestí umiestnil plastiku trabantu na nohách, symbolizujúcu hromadný exodus občanov bývalej NDR cez západonemeckú ambasádu. Svoju povesť kontroverzného výtvarníka si potom spoľahlivo upevňoval každým ďalším dielom. Najnovším, no určite nie posledným, je jeho obrovská inštalácia Entropa na budove Rady EÚ v Bruseli. Hoci sa jej autor DAVID ČERNÝ vyžíva v provokáciách, intenzita protestov proti zobrazeniu jednotlivých krajín a mystifikácii, že Entropa je dielom umelcov zo všetkých krajín únie, hoci ju vytvoril on sám, prekonala aj jeho očakávania. Tvorca, ktorý na podobnú defenzívu nie je zvyknutý, donekonečna vysvetľoval a ospravedlňoval sa všetkým, ktorých nechtiac urazil. A vzápätí odišiel do USA. "O Entrope sa odmietam baviť, všetko som už povedal," končili sa prvé pokusy o transatlantický rozhovor so zjavne unaveným a vystresovaným umelcom. "Tak dobre, ale len chvíľu," prejavil sa zrazu blahodarný trojtýždňový účinok amerického pobytu. Príjemný dialóg rušilo len tŕpnutie, kedy sa tá "chvíľa" skončí.
Ako na vás pôsobí Entropa z Ameriky?
Vyzerá vzdialene.
Vie sa vôbec v Spojených štátoch o vašej bruselskej inštalácii a o ohlase, aký vzbudila?
Veľmi dobre sa o tom vedelo, všetci kamaráti v New Yorku poznali podrobnosti. Teraz som momentálne zašitý mimo civilizácie, ale paradoxne aj v jednom z miest, kde som bol, čo je taká úplne absurdná americká diera, vyšiel v miestnych novinách o Entrope článok a všetci sa na to pozerali ako blázni.
Myslím si, že sa pohybujem len v hraniciach. Som konzervatívny, usadlý skorodôchodca.
David Černý
Vaša cesta do Ameriky bola plánovaná už vopred, alebo ste sa tam rozhodli odísť po tej hektickej prezentácii Entropy?
Čaká ma tu práca na ďalšej soche, takže hlavným dôvodom môjho tunajšieho pobytu je pokračovanie v rozrobenej práci. Už som sem mal ísť pred Vianocami, no stále som to odkladal. Teraz sa mi to hodilo.
Zmenil niečo ten čas od odhalenia Entropy i priznania mystifikácie na vašom postoji k bruselskej inštalácii? Ubezpečili ste sa, že ste ju urobili tak, ako má byť, alebo sa vás zmocnili aj nejaké pochybnosti?
Ešte to nie je uzavreté. Stále nemám patričný odstup a nadhľad, aby som o tom mohol hovoriť akoby zdiaľky. Proste nie je to odložená vec.
Ozval sa vám odvtedy niekto z českej vlády, napríklad vicepremiér pre európske záležitosti Alexandr Vondra, ktorý vám zveril celý projekt a sám potom mal čo v Bruseli vysvetľovať?
Raz som s ním hovoril.
A aké to bolo?
Dobré. Ja si myslím, že on to strávil okamžite. Ešte hneď po bruselskej tlačovej besede v deň slávnostnej prezentácie Entropy sme spolu večer sedeli a on povedal niečo, čo považujem za naprosto zásadné: Keby som stál znovu pred rozhodnutím, koho na ten projekt osloviť, tak by si to bol zasa ty.
Vo všeobecnosti prevláda názor, že Vondra musel tušiť, že nevytvoríte niečo štandardne pekné, čo budú všetci bez výhrad prijímať. A že teda sa nemusel tváriť až tak prekvapene, keď videl vaše výsledné dielo a najmä tú mystifikáciu s fiktívnymi autormi z jednotlivých krajín. Alebo to bolo predsa len priveľa aj naňho?
My sa, samozrejme, poznáme mnoho rokov, ale nie je to tak, že spolu chodíme do krčmy. On sa nezaoberá primárne umením, no na druhej strane dobre pozná moju tvorbu. Ja som však nebol prvý, koho oslovil, až neskôr mu niekto navrhol mňa, tak mi zavolal. A ani neviem, koho ďalšieho mal v zálohe, keby som odmietol alebo keby sa mu môj návrh nepozdával.
Ďalšou "vďačnou" témou okolo vzniku Entropy sú peniaze.
Nemusel by som štátu vrátiť ani korunu, ale napriek tomu tie peniaze, ktoré boli od vlády, vrátim. Je to síce nepríjemné, pretože sa tak s celým projektom dostávam do dosť veľkého mínusu, ale ak mám počúvať nejaké kecy o podvode za štátne peniaze, tak je toto pre mňa svojím spôsobom jednoduchšie riešenie. Zmluva je verejná, je na internete, asi na stránkach ministerstva zahraničia. Každý sa môže presvedčiť, že som splnil všetko, k čomu som sa v zmluve zaviazal. Je to úplne transparentné.
Ktorá z krajín na vašej svojráznej mape Európskej únie sa vám vydarila najviac, s ktorou ste najspokojnejší?
Ako celok je to celkom dobrá socha. Ale už sa nebavme o Entrope. Hotovo.
Asi ste cítili, že niektoré krajiny sa ohradia, mali ste nejaký tip na najväčšieho urazeného nespokojenca?
Koniec, nechajme už Entropu. Myslím, že všetko sa už povedalo mnohokrát. Môžeme hovoriť o čomkoľvek inom.
Iste, ale robiť a uverejniť v týchto dňoch rozhovor s Davidom Černým a nespomenúť pri tom Entropu, to sa jednoducho nedá.
Veď sme ju pekne spomenuli.
Máte v umení hranicu, za ktorú by ste pri všetkých tých mystifikáciách či provokáciách nešli?
Samozrejme, ja si myslím, že sa pohybujem len v hraniciach. Som konzervatívny, usadlý skorodôchodca.
Tomu však sotvakto verí.
To je všetko len relatívna záležitosť, kto je sudca a kto ten vykonávateľ. Fakt si myslím, že som celkom konzervatívny. Úplne vážne mi je veľmi odpudivé napríklad používanie mŕtvol v umení. Keď som videl prvýkrát výstavu Damiena Hirsta niekedy v roku 1993 v Londýne, už vtedy bolo veľmi vidieť, k čomu ten človek smeruje. Až mi to bolo nepríjemné.
Ale aj ten váš Saddám Husajn uväznený v akváriu, ktorého mali v Belgicku problém vystaviť, mohol tak na niekoho pôsobiť, nie?
To bolo o niečom úplne inom, dielo bolo nasmerované práve proti takej etike. Aspoň pre mňa.
A myslíte, že to tak aj ľudia vnímali?
Spústa inteligentných áno. V umení fungujete s myšlienkami, ktoré vyžadujú istú predskúsenosť. Samozrejme, nie je to abstraktný obraz, pred ktorý postavíte domorodca z Bornea a ten povie - červená, zelená, modrá. Ale aj uňho môže existovať nejaká predskúsenosť, a tá mu hovorí, že trebárs červená je nebezpečná farba. A už sa nebude na to pozerať ako na farebnú kompozíciu. Ak sa bavíme v kontexte súčasného umenia, tak snáď tá úplne najzásadnejšia vec je, že už neexistuje nič, čo by bolo len tak voľne stojace. Mentálne voľne stojace.
Ktoré z vašich diel vyvolalo najväčšie pobúrenie, pre ktoré ste zažili najväčšie ataky?
Asi ten ružový tank v Prahe.
Pred pár rokmi ste vystavovali v Galérii Futura päťmetrové sochy, ktorým sa návštevníci pozerali do zadku a dnu videli video, na ktorom sa kŕmia Václav Klaus s Milanom Knížákom. Teraz sa len opatrne obtriem o Entropu - bol Václav Klaus viac naštvaný vtedy alebo pri bruselskej inštalácii, kde Česko zobrazuje obrazovka s jeho dookola sa opakujúcimi autentickými výrokmi o EÚ?
Úprimne povedané, vôbec sa nezaoberám tým, čo ho mohlo popudiť, to mi je naozaj úplne ukradnuté. Ja som si povedal na Klausa svoj názor, a tým sa to pre mňa končí.
Mladá fronta Dnes uverejnila s vami fiktívny rozhovor argumentujúc, že použila vaše vlastné obľúbené zbrane. Máte pocit, že vám médiá mohli v prípade Entropy uškodiť?
Uškodiť? To je asi tak, ako keby ste sa pýtali, či mi môže uškodť dýchanie smradľavého vzduchu v Prahe. S bulvárom sa nebavím a ani oni so mnou. Sme si kvit, je to úplne iný svet mimo mňa. Ale to, čo urobila Mladá fronta Dnes, bolo veľmi trápne. Médiá a umelecké dielo sú dve rozdielne veci. Ak si spravodajský denník myslí, že môže používať rovnaké prostriedky ako ja, tak to je chyba. Ja pre zmenu nie som vnímaný tak, že to, čo poviem, musí byť práve pravda. Čo je, samozrejme, nevýhoda toho, čo robím.
Kam zaraďujete Entropu v hierarchii vašich prác?
Hm, to neviem, ale určite najradšej zo svojich vecí mám sochu Metalmorphosis v Charlotte v Severnej Karolíne, obriu sedemmetrovú pohyblivú kovovú hlavu s hmotnosťou 13 ton. Z jej úst strieka voda do bazénku. Je to dosť komplikované dielo, tak som si ho v rámci amerického pobytu bol skontrolovať. A tiež som si dohováral ďalší projekt.
Čo bude s inštaláciou v Bruseli po skončení českého predsedníctva Európskej únie?
Entropa patrí mne a zatiaľ neviem, čo s ňou. Blbo sa to skladuje. Extrémne blbo.
