Kohút slušne spieval

Píše sa rok 1944. V slovenskom mestečku sa u miestneho obchodníka nemeckého pôvodu ubytoval nemecký dôstojník. Jeho osobnú stráž ktosi zabil. Je zákaz vychádzania večer po siedmej, tak prečo za to nepotrestať kohokoľvek z ulice? V pivnici domu, ktorý kedysi patril židovskej rodine, sa ocitá desať oneskorencov. Zaľúbenci, babica, zverolekár, učiteľ, tulák, holič, starec, lekárnikova žena, prostitútka. Ak sa do rána nenájde vinník, niekto z nich si to odskáče.

Východiskom drámy povojnového slovenského autora Ivana Bukovčana je hraničná situácia v uzavretom priestore, z ktorého je šanca uniknúť len za cenu života. Preto sa tu za krátky čas môže prejaviť charakter. Na jednej úrovni sa zrazu ocitá zbabelosť, obetavosť, chladnokrvnosť, súcitnosť, čestnosť či podlosť. Nikto nemôže hodiť kameňom.

Divadlo Arteatro, ktoré má ambíciu spájať predstaviteľov starého sveta s mladými tvorcami a novými trendmi, pristúpilo k predlohe slušne. Režisér Tomáš Roháč si prizval do tímu aj osvedčených hercov bez ohľadu na ich minulosť a popularitu. Olda Hlaváčka, Karola Čálika, Juraja Slezáčka, Annu Maľovú, Iva Hellera dosadil do hry ako vhodné herecké typy.

Z mladej generácie sa popri nich silnejšie prejavili Kristína Tóthová v úĺohe prostitútky, Pavol Plevčík ako zaľúbený Ondrej. Zaujal i Ľubomír Bagin v úlohe mĺkveho tuláka.
Expresívny bol Miroslav Beňuš ako holič Uhrík, mal však tendenciu skĺzať do jednotvárnych prejavov hystérie, čím charakter postavy oslaboval. Vzhľadom na dramatickú situáciu mohol práve on viac vyniknúť. Inscenácia tak pôsobila trochu sploštene.

Tom Ciller citlivo prispôsobil scénu priestorom, ale poddal sa klasickej réžii. Herecký priestor opticky uzavrel, od hľadiska ho oddelil nízkymi kulisami. V zadnej časti nastavil zrkadlo, v prednej, takmer nad hlavy divákov, umiestnil kukučkové hodiny, symbolizujúce krátiaci sa čas. Keďže sa dej odohráva v pivnici a divadlo v takom priestore aj pôsobí, ponúkala sa možnosť využiť ho lepšie v zmysle psychologického pôsobenia na diváka.

Hra Kým kohút nezaspieva z roku 1969 sa viaže na obdobie Slovenského národného povstania, stále málo konfrontovaného obdobia našej minulosti. Z tohto pohľadu je dôvod Bukovčanov dramatický text inscenovať. Z pohľadu dnešného diváka však ostalo pri úcte k autorovi slovenskej drámy. Nie je to chyba, ale niečo tu chýba. Pokus o súčasnú interpretáciu by mohla zniesť aj stará škola.