Osudová žena žije z krvavej drámy

Krutý osudový príbeh, strhujúca dráma, španielsky temperament, podmanivý výraz. Tie všetky prívlastky nemožno neskloňovať, keď sa hovorí o andalúzskej Cigánke Carmen a jej šarme, ako ho poznáme z interpretácií korunovaných Bizetovým operným spracovaním.

V našom prípade sa k svetoznámej hre o túžbe, vášni, pomste a smrti pridáva ďalší rozhodujúci činiteľ - režisér a choreograf Ondrej Šoth. Tanečné divadlo Carmen, obohatené o Ščedrinovu a Forestovu hudbu, naštudoval už v roku 1997 v Ústí nad Labem a v roku 2001 v Košiciach.

Keďže Nová scéna sa rozhodla upriamiť pozornosť na svoj tanečný súbor, ktorý sa doteraz nemal možnosť výraznejšie prejaviť, prizvala si na pomoc Ondreja Šotha. Bratislavskému publiku ponúkol svoju známu výpoveď, s ktorou zrejme nemal dôvod čarovať viac, než bolo nevyhnutné. Energiou oplývajúci dramatický obrázok trval len niečo vyše hodiny. Bolo čo počúvať a na čo sa pozerať, nevznikal priestor pre hluché miesta.

Červená, čierna a biela, farby nespochybniteľného výrazu krvavej drámy, ovládli javisko. Dominantné kostýmy tanečníkov sa razantne presadzovali vo svojej jednoduchosti a skromnosti. Scéna ohraničená zrkadlami nastavenými v premyslených uhloch evokovoala pocit nekonečna. Zároveň rozbíjala obraz prítomnosti, ktorej vládla femme fatale. Akoby sa tu permanentne vznášal pach krvi, hrozila smrť a vytrácala sa nevinnosť.

Šothova interpretácia Carmen prináša síce trochu expresný, ale určite aj expresívny zážitok. Dôležitým príspevkom k nemu sú hosťujúci tanečníci. Ak však hráme hru, že toto dielo je určené divákovi Novej scény, ktorý ho doteraz nevidel, tak je škoda, že sa o jednotlivých členoch tanečného tímu, ktorý tu bol Carmen odovzdaný, nedozvieme viac.

Napríklad z bulletinu, ktorý slúži aj na tieto účely. Viac či menej známi tanečníci tak ostávajú prakticky v anonymite. Trochu kruté.