FENOMÉN

Yes : Zo života rockových dinosaurov (2.)

Aj po tridsiatich rokoch, ktoré od pamätného obdobia rockových dinosaurov uplynuli, môže neznalého poslucháča hudba rockových dinosaurov príjemne prekvapiť - ide totiž naozaj o hudbu, a nie o sociálne či politické gestá či tancovačkovú produkciu.

Často sa tvrdí, že punk rock bol odpoveďou na hudbu tzv. rockových dinosaurov - čo boli kapely, ktoré na svojeyes-obal3.jpg fungovanie a vystupovanie potrebovali veľké organizačné štáby, obrovské pódiá, gigantickú zvukovú i svetelnú techniku a desiatky kamiónov. Rozdiel bol však aj v samotnej hudbe - zatiaľ čo punk rock si vystačil s malými klubmi a tromi akordmi hranými hala-bala, s rytmikou, ktorá ledva držala pohromade, rockoví dinosauri sa vyžívali v náročných a komplikovaných kompozíciách, trvajúcich desiatky minút a vystavaných ako katedrála. Aj po tridsiatich rokoch, ktoré od tohto pamätného obdobia uplynuli, môže neznalého poslucháča hudba rockových dinosaurov príjemne prekvapiť - ide totiž naozaj o hudbu, a nie o sociálne či politické gestá či tancovačkovú produkciu. Medzi najväčších rockových dinosaurov patrili skupiny Pink Floyd, Led Zeppelin, Genesis, Emerson, Lake & Palmer a najmä skupina YES.

Zrod dinosaura

Ak si pustí najranejšie nahrávky skupiny Yes niekto úplne neinformovaný, asi by mu vôbec nezišlo na um, že tento razantný a nekompromisný mladý kvintet (ktorý na koncertoch hral napríklad prevzatú beatlesovku Eleanor Rigby ako razantnú odpaľovačku zrýchlenú oproti originálu asi na trojnásobok) sa v nasledujúcej dekáde stane jedným z najdinosaurovitejších dinosaurov britského rockového zverinca. Azda okrem hrmotnej basy, anjelského vokálu a dominantného organu by ste v hudbe tejto kapely nenašli veľa spoločného s ich vrcholnými dielami z polovice sedemdesiatych rokov a najmä hudobným štýlom, ktorý Yes takpovediac zadefinovali - progresívnym rockom či art-rockom.

Skupinu Yes založil spevák Jon Anderson s basovým gitaristom Chrisom Squirom po tom, čo sa stretli v londýnskom nočnom klube La Chasse, kde Anderson pracoval. Zhodli sa na svojom príbuznom hudobnom vkuse a na tom, že ideálna skupina podľa ich predstáv by mala byť kombináciou prepracovaných vokálnych harmónií v štýle Beach Boys, Byrds či Beatles, podložených razantnou rytmikou à la Who. Takto si to vymysleli a rovnako rázne sa podujali konať. Na inzerát zohnali bubeníka Billa Bruforda a ten dotiahol gitaristu Petra Banksa a kvintet doplnil klávesista Tony Kaye. Stručný názov skupiny vymyslel Banks, vtedy ešte s výkričníkom, ktorý sa z názvu skupiny vytratil ešte pred vydaním prvého albumu.

Prvé úspechy a prvá personálna zmena

Prvý koncert nová skupina odohrala v auguste roku 1968 na letnom tábore East Mersea Youth Camp a čoskoro už dostala šancu robiť predskokanov na rozlúčkovom koncerte slávnej superskupiny Cream v Royal Albert Hall. Vtedy už mali Yes povesť skupiny, ktorá preberala cudzie skladby a drasticky ich menila na svoj obraz - do čoraz dlhších a komplikovanejších kompozícií. Jeden pohotový záskok za skupinu Sly and The Family Stone im zabezpečil trvalý angažmán v populárnom londýnskom klube Marquee, ktorý sa stal ich domovskou scénou. Vtedy ešte voči nim pozitívne nastavený John Peel ich pozval do svojho programu na BBC a vplyvný magazín Melody Maker ich označil (spolu s Led Zeppelin) za mladú skupinu, ktorá „s najväčšou pravdepodobnosťou prerazí".

Prvý album vyšiel v júli 1969, volal sa Yes a obsahoval všetky prvky, ktoré skupinu preslávili už na koncertoch: virtuózne hranie, výrazný rytmický základ, prepracované vokálne harmónie i texty, z ktorých sálala optimistická nálada a záľuba vo fantastike a futuristických víziách.

Nasledujúci album sa volal Time and a Word a vyšiel v roku 1970. Bol podstatne ambicióznejším projektom, čo yes-obal1.jpgskupina podčiarkla aj využitím tridsaťčlenného orchestra, ktorým sa dala sprevádzať v niekoľkých skladbách. Vždy skôr džezovo a psychedelicky orientovaný gitarista Peter Banks sa úplne stratil pod vrstvami kláves a orchestrálnych zvukov, čo viedlo k jeho odchodu zo skupiny ešte pred vyjdením albumu. Nahradili ho Steve Howe, bývalý člen skupiny Tomorrow, ktorý tiež disponoval perlivou džezovou technikou (čo podčiarkoval aj primárnym používaním džezovej gitary Gibson 175D, ktorej rôzne varianty používali takí džezoví borci ako George Benson, Wes Montgomery či neskôr Pat Metheny), ale zároveň bol oveľa razantnejší a vecnejší ako Peter Banks - a jednoznačne aj lepší gitarista. Paradoxom je, že na obal amerického vydania Time and a Word sa už skupina vyfotografovala so svojím novým členom, pričom na albume ešte hral jeho predchodca.

Zlaté sedemdesiate sa začínajú

Nahrávky skupiny Yes zo sedemdesiatych rokov, počnúc tretím albumom The Yes Album, považujú jej fanúšikovia za najklasickejšie. Už na tejto platni, tentoraz plnej výhradne vlastných kompozícií, sa prejavilo všetko to, čo bude pre hudbu Yes charakteristické najmenej na nasledujúce desaťročie: zložité, vážnou hudbou inšpirované aranžmány, neobvyklé, nepravidelné a striedajúce sa metrá, dramatické zmeny dynamiky, virtuózna kapelová súhra, bravúrne sóla a typický aranžovaný trojhlas s dominantným tenorom Jona Andersona (ktorý sa v priebehu rokov „vyspieval" až takmer na mezzosoprán). Veľmi dôležitým prvkom hudby Yes sa stali čudesné a nezasväteným málo zrozumiteľné texty, ktoré sa zásadne nerýmovali a viac-menej vychádzali z prúdu vedomia a automatickej poézie, vlastnej skôr básnikom surrealistického obdobia. Boli verným obrazom duchovného i svetonázorového rozpoloženia speváka a hlavného ideológa skupiny Jona Andersona, ktorý umiernene inklinoval k východným náukám a hnutiam New age či Vesmírni ľudia dávno predtým, ako ich niekto vymyslel. Vokálne pasáže sa striedali s razantnými inštrumentálnymi medzihrami, ktoré boli sčasti dôsledne prearanžované a sčasti improvizované, pričom ich vpred hnala razantná, melodická a strojovo presná basa a polyrytmické pletivo bicích. Na svojom treťom albume sa Yes spojili s producentom a zvukovým majstrom Eddiem Offordom, ktorého štúdiové skúsenosti boli kľúčovým faktorom pri vytvorení nezameniteľného zvuku kapely. Veľký dôraz sa tu kládol najmä na klávesové nástroje, čo viedlo k výmene nenápadného a neveľmi bravúrneho Tonyho Kayea za búrliváka Ricka Wakemana, ktorý prišiel do Yes zo skupiny Strawbs, sprevádzaný povesťou klávesového mága a disponujúci skúsenosťami štúdiového hráča (nahrával pre Davida Bowieho, Loua Reeda či Black Sabbath). Steve Howe v ňom našiel dôstojného partnera k svojej improvizačnej brilantnosti. Navyše si Wakeman do Yes priniesol batériu syntetizátorov a mellotron (na rozdiel od Banksa, ktorý sa úzkoprso pridržiaval výlučne organu Hammond). Obklopený svojou elektronikou, s rozviatymi dlhočiznými svetlými vlasmi a oblečený do zlatistého plášťa, tvoril prirodzený exhibicionista Wakeman vizuálny stredobod každého vystúpenia Yes.

Na okraji útesu

Prvou spoločnou nahrávkou tejto zostavy, ktorá sa do histórie skupiny navždy zapísala ako „klasická", bola dynamická adaptácia pesničky Paula Simona America. Nahrávka vyšla na sampleri The Age Of Atlantic, ktorý okrem toho obsahoval aj iné nahrávky popredných umelcov nahrávajúcich pre progresívny label Atlantic. Nasledoval album Fragile (1971), ktorý zaznamenal obrovský umelecký aj komerčný úspech (i napriek pomerne zložitej hudbe a siahodlhým kompozíciám sa dostal v USA do prvej desiatky najpredávanejších platní - čo by dnes neprichádzalo do úvahy ani náhodou). Na úspechu sa iste podieľali aj strhujúce živé vystúpenia, ktoré neostávali nič dlžné štúdiovej práci.

Album Fragile bol zároveň aj začiatkom dlhoročnej spolupráce Yes s výtvarníkom Rogerom Deanom, ktoréhoyes-obal2.jpg technicky dokonale vypracované surrealistické vízie čudesných cudzích svetov a snových výjavov sa stali neodmysliteľnou súčasťou poetiky Yes. Dean vytvoril aj charakteristické logo Yes (ktoré sa používa dodnes) a podieľal sa na výtvarnom riešení koncertných scén, programových brožúr, nálepiek, tričiek, spevníkov a iných materiálov skupiny.

Po nahraní nasledujúceho albumu Close To The Edge (1973) a ešte pred jeho vydaním skupinu opustil bubeník Bill Bruford, nespokojný s jej smerovaním. Svoj odchod odôvodnil tým, že hudba Yes preňho stratila svoj dobrodružný charakter, ktorý si najviac cenil. Jeho náhradou sa stal Alan White, bývalý člen skupiny Johna Lennona, bubeník úplne odlišného štýlu ako Bruford. Pred začiatkom koncertnej šnúry k novému albumu vraj dostal tri dni na to, aby sa naučil kompletný repertoár Yes, čo zvládol tak presvedčivo, že keď sa predviedol na prvej skúške, po pár skladbách mu Chris Squire pohrozil, že keď ich teraz nechá v štichu a nenastúpi, vyhodí ho z okna. Členovia Yes sa do svojho nového bubeníka priam zaľúbili, pretože sa ani len nepokúsil vtesnať do Brufordových papúč, ale všetko hral úplne iným spôsobom a pritom tak skvele, že jeho hra sa od toho okamihu stala jedným z charakteristických prvkov Yes.

Rozchody a stretnutia

Keď Bill Bruford vyčítal svojej bývalej skupine stratu zmyslu pre dobrodružstvo, mal možno pravdu z hľadiska svojho vlastného poňatia dobrodružstva. Myslím si však, že svojim bývalým spoluhráčom krivdil, pretože nebyť ich zmyslu pre dobrodružstvo, nikdy by nebol vznikol dvojalbum Tales From Topographic Ocean (1973). Toto monumentálne dielo obsahovalo na každej zo štyroch strán vtedajšieho vinylového nosiča po jednej rozmernej yes-autor-oablov.jpgkompozícii a znamenalo pre skupinu veľký posun nielen vo vlastnom hudobnom smerovaní, ale aj v tom, že po prvý raz polarizovalo fanúšikov skupiny i odbornú kritiku. Jedni album jednoznačne prijali ako ďalší skvost z dielne Yes, zatiaľ čo iní ho odmietli ako nabubrené, sebastredné a samoľúbe gesto opierajúce sa o poklesnuté muzikantské exhibovanie a Andersonovo grafomanské, nezrozumiteľné veršotepectvo, ktoré sa hralo na čosi, čím nie je. S albumom a s orientáciou skupiny nebol spokojný ani klávesista Rick Wakeman a po turné zo skupiny odišiel. Náhradou zaň sa stal Švajčiar Patrick Moraz, s ktorým nahrali album Relayer. Moraz do skupiny priniesol charakteristický zvuk piana Fender Rhodes, a tam, kde Wakeman používal štruktúry a harmónie z okruhu vážnej hudby, tam Moraz vychádzal z harmónií blízkych džezovému poňatiu. Jeho odchod z Yes po troch rokoch strávených v skupine dodnes nie je uspokojivo vysvetlený. Podľa všetkého, keď Yes pripravovali materiál k novému albumu, začal sa o ňu živo zaujímať Rick Wakeman a naznačovať, že by prípadne mohol uvažovať o svojom návrate. Táto ponuka sa ukázala byť neodolateľná, takže nový album Going For The One (1976) vznikol už s navrátivším Wakemanom za klávesami, zatiaľ čo Moraz odišiel a pokračoval vo svojej úspešnej kariére v skupine Moody Blues.

Po nasledujúcom albume Tormato (1978), ktorý sa dočkal neveľmi pozitívneho prijatia, sa skupina Yes rozišla.

90125

Rôzne personálne zmätky a pokusy obnoviť kapelu trvali takmer štyri roky, počas ktorých to bývalí členovia Yes skúšali v rôznych vzájomných kombináciách, s novými spoluhráčmi i sólovo. Rozhodujúcim momentom bolo, keď basista Chris Squire a bubeník Alan White začali skúšať s novým gitaristom Trevorom Rabinom a staronovým klávesistom Tonym Kayeom. Skupinu nazvali Cinema, a keď Squire jej demonahrávky náhodou pustil Jonovi Andersonovi, ten v nich vycítil obrovský potenciál. Ponúkol sa ako spevák, takže skupina sa čoskoro premenovala zo Cinemy na Yes a namiesto premiéry nového bandu sa uskutočnil comeback starého. Album 90125 znamená významnú kapitolu v dejinách Yes, pretože išlo o veľmi úspešný pokus preklopiť skupinu do osemdesiatych rokov, pri zachovaní toho najlepšieho z jej štýlu rokov sedemdesiatych, no pritom schopnú osloviť aj novú generáciu poslucháčov odchovaných na hudbe novej vlny a new romance. Dôkazom, že sa to podarilo, bol aj hitparádový úspech pesničky Owner Of A Lonely Heart, ktorá niekoľko týždňov viedla rebríčky a dodnes je najúspešnejšou a najznámejšou skladbou Yes. To isté sa dá povedať aj o albume 90125, ktorý nasledovala platňa Big Generator (1987). V roku 1988 opäť nastala prestávka v aktivitách Yes, ktoré si Jon Anderson vyplnil tým, že sa spojil s inými bývalými členmi Yes (Howe, Wakeman, Bruford) a basistom Tonym Levinom z King Crimson a spolu nahrali album Anderson Bruford Wakeman Howe (1989). Ukázalo sa, že v tomto obsadení ešte stále drieme nevšedný tvorivý potenciál. Ďalším logickým krokom bolo, že sa obidve frakcie Yes spojili do megalomansky poňatého oktetu (Anderson, Howe, Rabin, Wakeman, Kaye, Bruford, White a Squire), ktorý vydal album s príznačným názvom Union (1991). Nasledujúci album Talk (1994) však už opäť nahrala zostava z 90125.

A opäť klasicky...

V roku 1996 sa splnil sen miliónov fanúšikov skupiny, pretože došlo k obnoveniu klasickej zostavy. Dvojica dvojCD Keys To Ascension 1 a Keys To Ascension 2 bola záznamom kompletného koncertu Yes v tejto zostave doplnená štúdiovými nahrávkami (ktoré neskôr vyšli aj samostatne ako Keystudio). Na nasledujúcom albume (Open Your Eyes) sa opäť s Wakemanom nestretneme, pretože zasa odišiel a nahradil ho gitarista a producent Bill Sherwood. Po albume The Ladder (1999), ktorý nahrali Yes v šesťčlennom obsadení (zostavu doplnil Rus Igor Chorošev), nahrali v štvorici album Magnification (2001), ktorý je, zdá sa, zatiaľ posledným pôvodným dielom skupiny Yes. A vskutku vydareným. Po turné k albumu (skupina ho absolvovala v spoločnosti kompletného symfonického orchestra a z vystúpenia vyšlo aj DVD Symphonic Yes) sa do zostavy opäť vrátil Rick Wakeman (celkovo išlo o piaty príchod tohto svojrázneho umelca) a s ním skupina intenzívne koncertovala. Žiadny pôvodný album už odvtedy nevyšiel, ale existuje niekoľko živých nosičov zachytávajúcich poslednú fázu tejto klasickej zostavy: Yes Acoustic, 35th Anniversary Concert - Songs From Tsongas a Live at Montreux 2003. Treba priznať, že v tejto fáze sa už Yes nevyznačujú žiadnou prenikavou kreativitou, ale stali sa skvelým jukeboxom reprodukujúcim pre verných fanúšikov svoje najväčšie a najslávnejšie hity - virtuózne, s nasadením a autenticky.

Výročné turné

V roku 2004 sa členovia rozhodli pre dlhšie oddychové obdobie, počas ktorého sa venovali svojim sólovým projektom, záľubám, oddychu a poniektorí aj pokusom o zlepšenie svojho zdravotného stavu. Najviac sa to týkalo notorického partymana Ricka Wakemana, na ktorého zdraví sa podpísali roky intenzívneho bohémskeho života, a Jona Andersona, ktorý síce žil životom asketického jogína, takže Wakemanove radosti i problémy mu ostali upreté, no prejavili sa uňho zasa chronické problémy s hlasivkami. Keď sa v roku 2008 Yes rozhodli osláviť štyridsiate výročie od svojho vzniku veľkým koncertným turné, nazvaným In The Presence, neboli títo dvaja členovia schopní uniesť takú záťaž. Wakeman namiesto seba poslal na turné svojho syna Olivera, otázku speváka vyriešili Yes tak, že - na Andersonovo sklamanie - oslovili speváka amerického tribute bandu, ktorého snímky objavili na YouTube. Benoita Davida, ktorý je naozaj veľmi vernou imitáciou Jona Andersona, ponuka od Yes spočiatku zaskočila, no napokon ju prijal. Podľa nahrávky z jedného z prvých koncertov v americkom Uncasville sa dá usúdiť, že dvaja noví členovia do koncertnej zostavy zapadli výborne. Skupina oprášila svoje najväčšie „pecky" zo zlatého obdobia, doplnila ho menej známymi kusmi (napríklad dvoma skladbami z obdobia albumu Drama, ktoré Jon Anderson vždy odmietal spievať), túto zmes okorenila niekoľkými kusmi z novšieho obdobia (vrátane úplnej novinky Aliens) a definitívne sa potvrdila v úlohe tribute bandu seba samej.

Načo to Yes robia, keď pre nich už peniaze nemôžu byť faktorom, je otázka, na ktorú odpoveď nepoznám. Asi ide naozaj o radosť z tralalákania sa po svete a hrania ľuďom. Nič iné títo páni ani robiť nevedia, tak im držme palce a keď prídu do nášho mestečka, poďme sa na nich možno pozrieť!

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 128
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 7 526
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 328
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 085
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 091
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 214
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 090
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 3 912
  9. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 069
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 994

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Kuriózny zločin spred 50 rokov ožíva vďaka novinárovi Romanovi Kaliskému

Vlastnú susedu chcela utopiť v odpadovej šachte, napokon dostala 6 rokov.

TECH

Objavili prepojenie medzi autizmom u vnúčat a fajčením v tehotenstve

Fajčenie môže ohroziť aj vaše vnúčatá.

ŠPORT

Slováci porazili Nórov, opäť im dali tri góly

Slováci si udržali čisté konto.

Neprehliadnite tiež

Nová Cvernovka: Komunity tu majú budúcnosť

Prvého mája sa po prvý raz otvárajú ateliéry bývalej Cvernovky v nových priestoroch.

Sisi bola len manželka. Zato Mária Terézia vzkriesila monarchiu

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.

Vychovala sebeckých synov. Obetavá Baba z ľadu teraz zaujala v Amerike

Film so Zuzanou Kronerovou získal cenu za scenár na prestížnom festivale Tribeca.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop