BRATISLAVA. Súčasní slovenskí dramatici po štyridsiatke medzi sebou nespolupracujú. Mnohým je bližší skôr postoj akéhosi vnútorného emigranta, ktorý tak trochu odvedľa sleduje dianie v spoločnosti a robí si svoje.
Za príčinu svojej upozadenosti považujú fakt, že dôležité obdobie mladosti prežili v období tvrdej normalizácie. Žili v dvojtvárnej morálke, vnútornej emigrácii. Len komorná, pasívna poloha im umožňovala nespolupracovať s vtedajším režimom. Medzi súdržnými „šesťdesiatosmičkármi" a sebavedomými Husákovými deťmi sa roztratená generácia dnešných štyridsiatnikov a raných päťdesiatnikov len ťažko presadzuje - chýba jej generačná súdržnosť aj sebavedomie.
„Generácia pred nami sa ešte stihla nadýchnuť uvoľnenej atmosféry šesťdesiatych rokov, a deti po nás, takzvané Husákove, zastihol rok 1989 v relatívne mladom veku - akoby sa do nich socializmus tak nezadrel. My sme to schytali naplno. Sme zvláštnou generáciou, na jednej strane tvrdí kariéristi, na druhej utiahnutí individualisti," hovorí divadelníčka Anna Grusková.
Nie je jediná, ktorá svoju generáciu nazýva roztratenou. A práve to ju inšpirovalo, aby oslovila svojich rovesníkov - spisovateľov a dramatikov v spoločnej veci. Rozhodli sa pre kolektívne písanie divadelnej hry, ktorá by ich charakterizovala. Projekt nazvali Kľúčová slovenská dráma.
Výhody kolektívnej tvorby si Anna Grusková uvedomila, keď vlani dostala možnosť zúčastniť sa rakúskeho projektu Dunajská dráma. Spolu s desiatimi dramatikmi z krajín, ktoré sa nachádzajú pri rieke Dunaj, spoločne vytvárali jednu hru, mohli spolu diskutovať a otvorene predstaviť svoj proces tvorby.
Na podobnom základe vznikol projekt Slovenská kľúčová dráma, ktorý sa podarilo naštartovať vďaka spolupráci s Divadelným ústavom. Na výzvu napísať kolektívnu hru zareagovala dvadsiatka súčasných slovenských spisovateľov a dramatikov spomínanej generácie.
Každý z nich by mal napísať jednoaktovku, ktorej aktuálna téma sa odvíja od ponovembrového dvadsaťročia. V písaní majú úplnú slobodu, aby však z ich textov nevznikol nesúrodý materiál, spájať by ich mal motív kľúča (symbol nežnej revolúcie), hoci aj v čisto metaforickej podobe.
Ich a náš
Pred dvoma týždňami sa autori prvý raz stretli v Budmericiach a predstavili si navzájom svoje texty. Podľa Anny Gruskovej by sa už v tejto fáze dali nájsť medzi nimi isté spojivká, zaujímavý je však aj široký záber tém. Spoznávame život v jednej, pravdepodobne oravskej dedine, niektoré texty sú zase vyslovene mestské, ďalšie sa týkajú občianskeho aktivizmu, objavuje sa i spirituálna tematika, jeden príbeh sa odohráva na veži katedrály v Štrasburgu.
„Naša generácia, oslabená rozpoltenosťou medzi vnútorným a verejným životom, nedostatkom kvalitného vzdelania, agresivitou aj perfídnosťou spoločnosti, si zvykla deliť svet na 'ich' a 'náš',“ vysvetľuje Grusková. „Hendikepovaná v prirodzenej túžbe ľudsky aj profesijne rásť, spoznávať svoju mužskú, ženskú, občiansku aj inú identitu, si vytvorila svojský systém hodnôt, ktorý jej pomáhal prežiť. Zaujímalo ma, čo z neho ostalo po dvadsiatich rokoch od pádu železnej opony.“
Jedným z charakteristických rysov tejto generácie je podľa nej silné prepojenie s českou kultúrou. Tým skôr si myšlienka našla partnera v pražskom Divadle Na zábradlí. Jeho dramaturgička Ivana Slámová obdivuje, že k takémuto jedinečnému spojeniu autorských síl na Slovensku došlo a uvažuje o ďalšej možnej spolupráci.
Čím sme prešli
Výzvu napísať kolektívne dielo prijali Jana Juráňová, Viki Janoušková, Roman Polák, Dušan Vicen, Ľubo Burgr, Zuzana Uličianska, Iveta Horváthová, Uršula Kovalyk, Ingrid Hrubaničová, Márius Kopcsay, Viliam Klimáček, Karol Horváth, Silvester Lavrík, Laco Kerata, Vanda Feriancová, Miloš Karásek, Ľuba Lesná, Martin Ciel, Pavol Weiss a autorka projektu Anna Grusková.
„Po nás nastúpili ďalšie generácie,“ hovorí, „ale isté veci môžeme povedať už iba my. Ak to povedia iní, tak celkom inak. Je to pre nás aj možnosť skúsiť pomenovať, aký zmysel malo všetko to, čím sme prešli.“
Divadelný ústav plánuje jednoaktovkám venovať špeciálne číslo svojho časopisu Kód. Inscenátori si z hier budú môcť zostaviť vlastnú mozaiku. Texty by mali byť hotové do prvého marca, potom sa začne pracovať na inscenovanom čítaní, v rámci ktorého sa takzvaná roztratená generácia predstaví v máji na festivale Nová dráma.
