Stretnutie dvoch superhviezd jazzového klavíra ponúka klasiku vo všetkých významoch tohto slova.
Hiromi je japonská klaviristka a je aj trochu naša, lebo v jej celosvetovo vychytenej kapele hrá bubeník Martin Valihora. Aktuálny album však táto neľudsky talentovaná slečna nevydala so svojou skupinou, ale so samotným majstrom, velikánom Chickom Coreom.
Toho hádam netreba predstavovať, a ak áno, tak stačí veta, že patrí medzi najväčších žijúcich inovátorov klavíra a klávesových nástrojov, spolu s Herbiem Hancockom a nebohým Joeom Zawinulom menili v 70. rokoch zvuk sveta. Keď sa tak nad tým zamýšľam, tak aj Corea je určite náš - hovorím za generáciu, ktorej soundtrack k mladosti tvorila aj jeho kapela Return To Forever, či vášnivé akustické výlety.
Corea prežíva komorné obdobie, lebo v poslednom období sa zameriava na duety. Netradičný bol ten s bendžistom Belom Fleckom, či obnovená spolupráca s vibrafonistom Garym Burtonom. Zlé jazyky hovoria, že k duetu s Hiromi ho priviedol marketing. Japonské publikum si totiž treba uctiť, je vo svetovom kontexte výnimočné. Japonci majú asi zvýšenú vnímavosť na džez - predá sa tam obrovské množstvo albumov, na koncerty známych hudobníkov je stále nával (čo v USA nemusí byť samozrejmosťou). Dôkazom sú aj špeciálne japonské vydania, ktoré by inde ťažko mohli vyjsť - vydavateľstvá by sa báli, či ich predajú.
Corea s Hiromi spolu nehrali prvýkrát - ako sedemnásťročnú si ju pozval na pódium, keď hral v Tokiu na festivale. Hiromi je Japonka, krajania ju milujú a Corea má Japonsko rád.
Nemusíme si však všímať zlé jazyky, na dvoch cédečkach je bravúrna (ako inak) a aj múdra hudba. Asi ma nikto neobviní zo zaujatosti, keď poviem, že japonskí hudobníci majú sklony k mikroprocesorovej dokonalosti, ale s emóciami je to horšie. Vedia to aj sami, napokon, to je dôvod, prečo tak milujú európske orchestre vážnej hudby a amerických džezmanov.
Aj Hiromi je taká. Jej albumy vyrážajú dych, ale čertík pochybnosti hovorí, že šikovné ručičky a jasno v hlave nie je všetko. Corea je však geniálny nahrávač, človek, ktorý s vášňou nikdy problém nemal a dokáže ju aj rozdávať. Na druhej strane, album znie značne artistne, umelecky, je to skôr hudba do Reduty ako do klubu a nič na tom nemení fakt, že v repertoári je How Insensitive od Jobima, beatlesovka Fool On The Hill, či Summertime od Gershwina.
Jazz a vážna hudba dnes jedno sú a album je toho pádnym dôkazom. Pach človečenstva je v tejto hudbe čoraz zriedkavejší. Podľa môjho - veľmi subjektívneho, ako inak - dojmu horúce španielske srdce Chicka Coreu už trochu vychladlo a jeho prsty sa dostali pod nadvládu rozumu. Napokon, aj jeho minuloročný bratislavský koncert tento pocit nevyvrátil. Ale Hiromi týmto albumom jednoznačne získala a je zasa ďalej.
Autor: Marián Jaslovský
